Zmiznutie

orig. PRISONERS, USA, 2013, 153´, réžia: Denis Villeneuve, scenár: Aaron Guzikowski, kamera: Roger Deakins, hudba: Jóhann Jóhannsson, hrajú: Hugh Jackman, Jake Gyllenhaal, Paul Dano, Maria Bello, Melissa Leo, Viola Davis, Terrence Howard

Premiéra v ČR i SR: 10.10.2013

Hodnotenie: 85 %

S poslednými mesiacmi roka do kín vstupujú, ako už tradične, i filmy, ktoré ašpirujú na účasť v súbojoch o Oscarov či Zlaté glóbusy. Tento rok je jedným z takýchto ašpirantov nepochybne i americký snímok Zmiznutie. Dielo kanadského režiséra Denisa Villeneuva patrí medzi najlepšie kriminálne thrillery, ktoré sa za posledné roky objavili. Vďaka svojej atmosférickosti s dôrazom na ponurosť a rafinovanú surovosť, hutnému napätiu udržiavanému takmer počas celej nadštandardne dlhej stopáže, či deju s viacerými zvratmi a nečakaným vyústením má šancu zaradiť sa medzi klasické diela tohto žánru. Villeneuve drží režisérske opraty pevne v rukách a dáva všetkým jasne najavo, že jeho doterajšie, kritikou oceňované projekty (Žena, ktorá spieva / Incendies, Polytechnika alebo Maelström) neboli náhodným zábleskom génia, ale že s ním ako originálnym tvorcom môžeme počítať aj do budúcnosti. Zmiznutie do značnej miery stojí taktiež na hereckých výkonoch. V tomto ohľade jednoznačne dominuje Hugh Jackman stvárňujúci otca, ktorého túžba nájsť svoju unesenú dcéru nepozná žiadne hranice. Jackmanovi zdatne sekundujú predovšetkým Jake Gyllenhaal, Paul Dano, Maria Bellová či Viola Davisová, no scenár ich postavám, bohužiaľ, nedoprial toľko priestoru, koľko by ich herecké umenie dokázalo tvorivo využiť. Organickým a nezastupiteľným komponentom filmu je i tradične kvalitná a nápaditá kamera Rogera Deakinsa a o dokreslenie celkovej atmosféry sa stará sugestívna, aj keď miestami rušivým dojmom pôsobiaca hudba z tvorivej dielne Jóhanna Jóhannssona.

Zmiznutie je príbehom dvoch spriatelených rodín, Doverovcov a Birchovcov. Tým niekto unesie dcéry, šesťročné dievčatká Annu a Joy, keď sa tieto počas rodinného stretnutia odchádzajú hrať z domu Birchovcov k Doverovcom. Rodičia – Keller (H. Jackson) a Grace (M. Bello) Doverovci a Franklin (T. Howard) a Nancy (V. Davis) Birchovci – po počiatočnom frenetickom hľadaní „na vlastnú päsť“ čoskoro kontaktujú políciu. Vyšetrovania sa ujíma skúsený detektív Loki (J. Gyllenhaal) a stopy očividne vedú k retardovanému Alexovi Jonesovi (P. Dano), majiteľovi podozrivého karavanu. Keď vyšetrovateľ musí Alexa pre nedostatok dôkazov prepustiť z väzby, zúfalý Keller Dover sa rozhodne vziať spravodlivosť do vlastných rúk.

Pre film i jeho pochopenie je absolútne konštitutívna kategória náboženskej viery. Snímok je zasadený do kontextu americkej (nižšej) strednej triedy, ktorá je zásadne formovaná kresťanstvom, resp. určitým jeho typom (za zmienku napríklad stojí skutočnosť, že obe dievčatá sú unesené, keď obidve rodiny spolu tradične oslavujú Deň vďakyvzdania, teda sviatok, ktorý jedinečným spôsobom spája náboženské i sekulárne tradície severoamerického kontinentu). Kresťanská viera má dôležité miesto predovšetkým v živote rodiny Doverovcov. Poukazujú na to všadeprítomné náboženské predmety, recitované modlitby či odkazy na Písmo. Oveľa zaujímavejšie je však sledovať, akým spôsobom sa náboženská viera prejavuje v živote postáv filmu, resp. akým spôsobom sa ich viera postupom deja mení. Pozoruhodné sú v tomto ohľade predovšetkým niektoré z postáv. Keller Dover vo filme vystupuje ako otec rodiny, silná postava, ktorá má za úlohu chrániť tých, ktorí sú mu zverení. Táto rola kontrastuje s jeho, zdá sa, komplikovanou minulosťou; divák sa totiž dozvedá, že Keller je abstinujúcim alkoholikom vnútorne zápasiacim s démonmi minulosti. Viera mu dáva silu vydržať a nevrátiť sa k starej závislosti. Keller je okrem toho typom „vlka-samotára“ – človeka, ktorý sa spolieha výlučne sám na seba. A taký je i jeho obraz Boha. Neoblomný a neľútostný boh-bojovník, sudca, ktorý bez milosti vyžaduje retributívnu spravodlivosť. Pre postavu Kellera Dovera a jeho vzťah ku viere je príznačná scéna – a ide o jednu z najsilnejších scén filmu vôbec – keď sa Keller v miestnosti, kde mučí človeka, ktorého podozrieva z únosu, modlí Otčenáš, no nemôže sa dostať cez „... ako aj my odpúšťame vinníkom svojim“. Avšak určitý náznak jeho osobnej „metanoie“ sa objavuje v závere filmu, keď Keller, teraz sám uväznený, svoju vieru nestráca (to je nesmierne dôležité pre celkovú pointu filmu), ale prosí Boha za záchranu svojej dcéry.

Grace Doverová, Kellerova manželka, vieru vníma ako niečo, čo patrí k rodinnému životu, čo drží rodinu po hromade. Jej viera sa však v krízovej situácii vytráca a Grace sa vo svojej depresii skôr než k Bohu obracia k utišujúcim prostriedkom. Takéto „zlyhanie“ jej, samozrejme, len ťažko niekto môže s ohľadom na situáciu vyčítať. Ide však o to, že v závere filmu, keď „je po všetkom“, Grace sa opäť vracia ku svojej viere, ako keby sa vôbec nič nebolo stalo. Zdá sa, že jej postava vnútorne neprešla žiadnou zmenou. Film v tomto ohľade predstavuje ostrú kritiku rutinnej, povrchnej zbožnosti, ktorá náboženskú vieru vníma ako určitý kozmetický doplnok úspešného života.

Zápas o vieru, o vzťah k Bohu, stojí vlastne v samom strede filmu, pretože únoscovia detí uvádzajú ako motív svojho konania „vojnu s Bohom“. Kvôli tragickým udalostiam v minulosti stratili svoju vlastnú vieru a zvyšok svojich životov zasvätili „misii“ unášania detí s nádejou, že tak ako oni, svoju vieru stratia i rodičia unesených detí. Táto zápletka sa síce môže javiť ako banálna, no vďaka komplexnosti individuálnych ľudských príbehov, ktorú Zmiznutie ponúka, predstavuje solídne východisko pre inšpirujúci a mnohovýznamový výklad filmu.

K viere má nejasný a ambivalentný vzťah postava detektíva Lokiho. Na jednej strane je na jeho tele možné vidieť tetovania v podobe krížov (náboženská ikonografia?), no na druhej strane on sám o svojom náboženskom presvedčení nikdy nehovorí. Vo svojej práci sa snaží spoliehať výlučne na svoj rozum a schopnosti. Ako prínosná pre výklad sa javí domnienka, či jeho postava má nejakú autormi zamýšľanú príbuznosť s postavou trickstera Lokiho z germánskej mytológie, ktorý mal blízko k bohom i ľuďom, no vlastne nikde sa necítil úplne „doma“. Detektív Loki totiž v tejto súvislosti predstavuje analógiu ku svojmu mytologickému menovcovi.

A napokon, téma viery je zaujímavo a komplikovane predstavená vo vedľajšej postave kňaza, ktorý sa vo filme objavuje. Tento duchovný má, ako sa zdá, za sebou minulosť sexuálneho delikventa, s ktorou sa nedokáže vyrovnať, a svoje problémy utápa v alkohole. Snímok sa síce nedokázal vyhnúť klišé kňaza-pedofila, no nápadito pôsobí epizóda, keď za týmto kňazom prichádza so žiadosťou o spoveď mnohonásobný únosca detí. Reakcia kňaza a jeho následný vnútorný boj a mučivé výčitky sú vykreslené pomerne autenticky a je len škoda, že vo filme jeho postava nedostala viac priestoru.

Ďalšia z dôležitých tém filmu je téma utrpenia a vykúpenia. Je potrebné zmieniť – a oceniť – že film obe kategórie nevníma vo vzťahu logickej následnosti: po ťažkom utrpení má nasledovať zaslúžená odmena (vykúpenie). Je možné povedať, že svojím spôsobom trpia vlastne všetky postavy filmu, no nie všetky sa dočkajú vykúpenia – aspoň nie takého, aké by im divák prial. To je najmarkantnejšie na vedľajšej postave Boba Taylora, mladíka, ktorý bol ako dieťa unesený, no podarilo sa mu svojmu väzniteľovi uniknúť. Jeho život je však neustále ťaživým labyrintom, v ktorom sa snaží nájsť zmysel prostredníctvom umenia a bizarných záľub na hranici zákona. Avšak cestu von z pekla stratenej nevinnosti nenachádza, a tak sa jeho zúfalý čin javí ako jediný prijateľný vo svete bez možnosti vykúpenia.

Podobne na tom je postava Alexa Jonesa. Kvôli miere utrpenia, ktorú musí podstupovať vlastne počas celého svojho života, existuje pokušenie interpretovať ho ako kristovskú postavu. Tento archetyp však v spojitosti s Alexom nepôsobí vierohodne, nakoľko Alexovo utrpenie nemá soteriologickú hodnotu. Nevedie k vykúpeniu žiadnej inej postavy, ani k jeho vlastnému vykúpeniu. Hoci nemá taký tragický údel ako Bob Taylor, divák zostáva ponechaný s otázkou, či predsa len jeho „odmena“ nie je príliš malá na to, čo všetko si musel vytrpieť.

Naopak, zdá sa, že Keller Dover je jediný, kto sa dočká svojho vykúpenia. Aj keď sa divák priamo z filmu nedozvie, ako Keller napokon skončí, snímok implikuje, že Keller má svoju budúcnosť stále pred sebou. Je preto len veľmi ťažké zbaviť sa dojmu, že s prihliadnutím na to, čo všetko bol ochotný vykonať – a vykonal – v mene „svojej“ spravodlivosti, je milosť, ktorej sa mu dostáva, príliš lacná.

Je škoda, že slovenský (i český) preklad názvu filmu sa verne nedrží originálu. Slovo väzni (porovnaj pôvodný anglický titul

Prisoners

) totiž v sebe nesie ďalšiu kľúčovú významovú rovinu celého filmu. Väzňami nie sú len unesené dievčatá Anna a Joy, či ostatné deti, ktoré sa dostali do zajatia krutých väzniteľov. Film poukazuje na skutočnosť, že väzňom môže byť i – vonkajším pohľadom videné – slobodný človek. V tomto ohľade je opäť príznačná postava Kellera Dovera. Ten je väzňom svojej vlastnej predstavy striktnej retribučnej spravodlivosti a obrazu Boha ako jej garanta. Keller touto predstavou trpí – a divák sa smie úprimne domnievať, že mu nie je príjemná – no nedokáže sa jej zbaviť. Nedokáže sa zbaviť presvedčenia, že utrpenie iných ľudí stojí za to, aby zmiernilo jeho vlastné utrpenie. Väzňami sú rovnako i Nancy a Franklin Birchovci, ktorí na tejto Kellerovej predstave participujú, resp. nemajú síl jej vzdorovať.



Hoci to vyznieva paradoxne, väzňami sú taktiež samotní väznitelia unesených detí. Nedokážu sa vyslobodiť z mentálnej cely svojej minulosti – minulosť kompletne určuje ich konanie v prítomnosti a vedie ich k tomu, aby o prítomnosť a budúcnosť pripravili iné ľudské bytosti. Tento postreh v žiadnom prípade nechce pozbaviť únoscov (ako ani vyššie uvedených zúfalých rodičov) zodpovednosti za ich konanie. Chce len poukázať na skutočnosť, že z väzniteľa sa príliš rýchlo môže stať väzeň, resp. že väzniteľom je preto, lebo sám najprv žije vo väzení, z ktorého nenachádza možnosť úniku.


A napokon, väzňom je svojím spôsobom i detektív Loki, ktorého ťaží bremeno vlastnej reputácie; doteraz vyriešil všetky svoje prípady a nie si je schopný pripustiť myšlienku, že by vôbec niekedy mohol zlyhať. Jeho vlastné zamestnanie – a poslanie – sa mu tak stáva ťaživou a zvierajúcou klietkou.  

Na záver je potrebné zmieniť, že Zmiznutie má ako filmové dielo i svoje slabiny. Tieto najviac vystupujú do popredia pri zameraní sa na jednotlivosti, čo ostro kontrastuje s výborným dojmom, ktorý film zanecháva ako celok. Inými slovami, tapiséria je pôsobivá, no jej jednotlivé vlákna majú svoje chyby krásy. Uveďme si aspoň dva konkrétne príklady. Po prvé, Zmiznutie sa neuspokojuje s možnosťami, ktoré mu ponúka žáner kriminálneho thrilleru, ale chce ťažiť i z toho, čo môže ponúknuť napríklad psychologická dráma či klasická detektívka. A práve v tomto ohľade sa prejavuje jeho nedôslednosť, pretože zostáva takpovediac „na pol ceste“, ani z jedného zo žánrov nevyťaží maximum a sám seba odsudzuje do úlohy možno síce atraktívneho, no predsa len povrchného žánrového hybridu. S týmto úzko súvisí i druhý príklad. Film do značnej miery zlyháva ako detektívka, pretože skôr než na dedukciu a analýzu sa príliš spolieha na náhodu a šťastlivý vývoj udalostí.

Vyššie uvedená kritika však nič nemení na skutočnosti, že Zmiznutie predstavuje jeden z najzaujímavejších filmových počinov, ktoré sa v našich kinách tento rok objavili, a nesporne si zaslúži pozornosť divákov. Nielenže totiž vznáša niektoré kritické otázky týkajúce sa (konvenčnej) zbožnosti, ale tiež nastavuje zrkadlo ľudským túžbam po jasnom určení vinníka a po rýchlo vykonanej spravodlivosti. Takých diel nie je nikdy dosť.

 

Pavol Bargár    

Vytisknout