Viera a pochybnosť musia v našej dobe kráčať spolu | Štefan Šrobár

Moderná doba sťažila prijatie viery z toho dôvodu, že radikálne zmenila ponímanie človeka. Prijatie viery v súčasnej situácii vyžaduje zmenu v hĺbke ľudskej existencie. Také zmeny sú dlhodobým procesom. Pretože človek ako dejinná bytosť má účasť na kultúrnych a náboženských dejinách, nemôže si osvojiť vieru inak než spracovaním otázok a rôznych druhov námietok. Spojenie s Bohom vierou sa uskutočňuje vo svete, aj keď je nové a od sveta odlišné.

Viera ako odpoveď na slovo

Keď bola Izraelu položená otázka o viere, neodpovedal systémom viet o Bohu, svete a človeku. Na otázku o svojej viere odpovedal tak, že vyrozprával dejiny a vyznal, že v týchto dejinách okúsil vedenie a vernosť Boha. Izrael vyznával Boha vo viere len preto, že sa s ním najprv stretol v dejinách. Jeho viera teda bolo slovo, odpoveď na slovo, ktoré bolo vyslovené predtým. Z tejto štruktúry viery ako odpovedi vyplýva, že viera Starého zákona nikdy nie je iba prázdna viera – dôvera, ale má konkrétny obsah. Obsahom starozákonnej viery však nie sú abstraktné vety, ale dejinné vyznania mocného a verného konania Boha v dejinách. Pre dejinný charakter takýchto vyznaní je príznačné, že boli neustále nanovo formulované a interpretované na základe nových dejinných skúseností. Nové skúsenosti prinášali nové poznatky o viere, a naopak nové skúsenosti boli interpretované na základe dosiaľ tradovanej viery. Nové dejinné skúsenosti boli zakaždým novou výzvou pre chápanie viery. Tak je viera Izraela v každom ohľade vierou dejinnou. Izrael bol so svojou vierou neustále na ceste. Môžeme teda konštatovať: Už v Starom zákone a Novom zákone nachádzame formulácie vyznania, v ktorých nielen jednotlivý veriaci, ale spoločenstvo veriacich dosvedčuje obsah svojej viery vo verejnej a záväznej forme. Tieto vyznania požadujú jednoznačné rozhodnutie, pokiaľ ide o neveru, alebo nesprávnu vieru. Pritom javia udivujúcu dejinnú rozmanitosť a dynamiku. Majú však spoločné a záväzné jadro: „Spásne konanie Boha v dejinách, ktoré dosahujú svoj vrchol v Ježiši Kristu,“ zdôrazňuje Walter Kasper. Kresťanská viera je v jadre viera v Ježiša Krista, orientácia na Ježiša, vzťah a priznanie sa k nemu. Jadrom kresťanskej viery je konanie Boha skrze osobu a dejiny Ježiša Krista. Všetko neskoršie hlásanie je viazané k tomuto jadru, má ho rozvíjať a nanovo sprítomňovať. Táto tendencia pokračovala aj ďalej v  dejinách. Jediný obsah viery bol stále viac rozvíjaný do jednotlivých aspektov, implikácií a konklúzií. K týmto explikáciám viedla praktická potreba. Neustále bolo nutné nanovo vymedzovať vieru proti heretickým postojom. Hrozilo však nebezpečenstvo, že sa jediná viera stratí v záplave článkov viery. Zo živej kresťanskej viery sa v podstate stal uzavretý systém viet, ktorý prestal byť otvorený pre novú historickú situáciu viery v modernej dobe, konštatuje Kasper.

Osobný rozmer viery

Keď sa spýtame bežného kresťana na jeho vieru, odpovie nám obvykle tak, že uvedie určité obsahové prvky viery. Povie napríklad, že verí, že je Boh, že sa zjavil v Ježišovi Kristovi, a že založil cirkev ako prostriedok spásy. Keď sa naopak v súčasnej dobe často hovorí o kríze viery, myslí sa tým obyčajne kríza v uznávaní a vyznávaní určitých obsahových prvkov viery, a ich formulácia. Eugen Biser vníma súčasnú situáciu viery nasledovne: „Zdá sa mi, že problémy, ktoré majú mnohí so svojou vierou, sa netýkajú ani tak obsahov, ako skôr skutočnosti, že sa tieto obsahy tradujú formuláciami bez výkladu. Keď sa však dajaká výpoveď odovzdáva ďalej v podobe nepremyslenej formulácie, dochádza síce najprv k povrchnému porozumeniu, a má sa za to, že ju každý rozumie jednoducho preto, že tak bola tradovaná po stáročia. No v ďalšom priebehu používania takých formulácií dochádza k ich opotrebovaniu, lebo keď sa len stereotypne odovzdávajú, poklesnú jedného dňa do vyprázdneného stavu, ktorý už nie je nikomu zrozumiteľný.“ Pri ohlasovaní teda nestačí len opakovať formuly viery. Svedčí to o nesprávnom chápaní viery – rovnako ako keď neustále opakujeme: Kto to, či ono nevyznáva, už k nám nepatrí; alebo keď sa iba cynicky pýtame: Chcete i vy odísť? Teológia a ohlasovanie musí byť v správne chápanom zmysle misiou, to znamená, že musí objasňovať formulácie viery tak, aby mali zmysel v konkrétnych ľudských situáciách, a stali sa skutočným nárokom na človeka, s výzvou k rozhodnutiu sa. Nestačí stále poukazovať na formálnu autoritu Boha alebo cirkvi. Ide o to, aby sme druhému pomohli urobiť svojprávne rozhodnutie viery. To je však možné iba vtedy, keď tomuto rozhodnutiu viery dáme miesto v ľudskej skúsenosti, zdôrazňuje Kasper. Ľudia dnes nechcú počúvať definície, ale stretnúť sa s inšpirujúcou osobnou skúsenosťou duchovného života, hovorí Tomáš Halík a dodáva: „Som presvedčený, že paralelne so všetkými katechizmami, ktorých pravdy zastávame, sa v každom z nás rozvíja rovina celkom osobného hľadania a nezameniteľných skúseností. Tento osobný rozmer našej viery niekedy nemožno celkom ľahko porovnať s našimi katechizmami, aj keď je prirodzené a legitímne sa o toto zladenie v záujme vlastnej integrity stále pokúšať. (…) Prichádzam k záveru, že ‚obsah‘ našej viery (dogmy, sviatosti, atď.) je iste rovnaký – v čom sa však líšime, je štýl prežívania, slávenia a odovzdávania viery. Dogmy, sviatosti, cirkevné právo, to všetko vychádza z cirkvi – štýl však vychádza z osobnosti.“

Viera musí byť solidárna s hľadajúcimi

Viera nie je uzavretý, ale otvorený systém. Je preto nutné novo premyslieť tradičnú náuku o istote viery a o pochybovaní vo viere. „V našej dobe otrasov doterajších hraníc a istôt, kedy sa ‚neochvejnosť‘ rozpúšťa ako vločka na dlani, viera a pochybnosť musia kráčať spolu a navzájom sa podopierať, keď sa nechcú z toho úzkeho, chvejúceho sa mostu, ktorý dnes nemôžu obísť, zrútiť do močiara fanatizmu alebo priepasti beznádeje.“ (T. Halík) Práve preto, že vierou je bytostne viera eschatologickej nádeje, musí sa neustále vystavovať kritike. V stretaní s inými svetovými názormi sa musí neustále snažiť preukázať, že jej patrí budúcnosť, pretože dokáže človeku budúcnosť otvoriť. Viera je poloha života, ktorú človek odkrýva a zakúša ako niečo, čo do ľudského života vstupuje ako výzva a nárok. „Systémy náboženských presvedčení sú šatníkom viery (…), náboženstvo stavia a integruje ľudský svet – viera prekračuje hradby. Náboženstvo je domov, do ktorého sa človek rodí – viera je však vecou voľby, rozhodnutia, slobodnej odpovede na povolanie – a vydanie sa na cestu,“ vysvetľuje Halík. Je dôležité, aby si na nás kresťanov a na našu vieru v Boha mohli ľudia siahnuť. Kto príde v živote do styku s veriacim človekom, by mal mať možnosť Boha zakúsiť. Preto neplatí námietka, že skôr než sa môžem obrátiť k druhým, musí byť moja viera pevná a istá. Je isté, že viera musí byť úprimná, opravdivá. Preto nemusím vôbec skrývať svoje zápasy a pochybnosti, svoje problémy a strach. Aj sám Ježiš nám ich dal poznať. Práve ony sa môžu stať misionárskym svedectvom, keď všetko, aj tieto temné stránky svojho života, dokážeme zniesť a prekonať vo svetle Božieho oslovenia. Nemusíme svojím neveriacim súčasníkom Boha dokazovať, ale musíme im pomôcť, aby toho Boha vytušili. Možno je našej generácii táto súčasná „kríza viery v Boha“ určená preto, aby sme my sami mohli hlbšie vniknúť do Ježišovej viery v Boha. (J. Wanke)

Vytisknout