Vďačnosť a spoľahnutie na Božiu vernosť vyháňa strach kázání | Pavol Bargár

„A urobím ťa pre tento ľud pevným bronzovým múrom; keď budú bojovať proti tebe, nepremôžu ťa, lebo ja som s tebou, aby som ti pomáhal a zachraňoval ťa – znie výrok Hospodinov.“ (Jeremiáš 15,20)

„Nech sa vám srdce nestrachuje! Verte v Boha a verte vo mňa!“ (Ján 14,1)

Každý rok na jeseň kresťania oslavujú Nedeľu vďačnosti za stvorenie. Táto sa v medzi slovenskými evanjelikmi označuje ako Nedeľa poďakovania za úrody zeme. Toto slovné spojenie ešte výraznejšie pripomína základný dôraz – človek je súčasťou Božieho stvorenia, žije zakorenený uprostred ostatného, mimoľudského života. Bez spojitosti so zemou a s jej plodivou schopnosťou by sme nedokázali prežiť. Tu sa akoby ozývajú ohlasy toho dedičstva, ktoré sme prevzali od svojich židovských sestier a bratov, ako ho dodnes tradujú vo svojom Sviatku stánkov; Sukkot bol totiž pôvodne v podstate dožinkovou slávnosťou. Nám tento dôraz zvyčajne pripomína i krásna a bohatá výzdoba v kostoloch počas tejto nedele. Pripomína nám, že všetky tieto darí sú od Pána, darcu života.

Áno, je správne, ak si kresťania tento dôraz pripomínajú a ak za tieto dary, či, ako sme povedali, „úrody zeme“, pociťujú vďačnosť. Čo je však nesmierne dôležité, že táto vďačnosť by mala mať oveľa širší záber. Na to poukazuje výraz zaužívaný v cirkevnom kalendári ČCE – Nedeľa vďačnosti za stvorenie. Ono sa totiž naša vďačnosť, ktorú si uvedomujeme najviac asi práve v období oberačiek, žatiev a zberov úrody, nevzťahuje len na jablká, dyne a zemiaky. Stvorenie je širší pojem a širšia má byť i naša vďačnosť – nemáme zabúdať ani na ovce, veveričky, vŕby či pstruhy, skrátka to, čo nazývame – snáď až príliš technicky – prírodou alebo životným prostredím. No ani to nie je ešte všetko; do kontrastu voči prírode sa niekedy kladie kultúra – teda všetko to, čo tvorí človek. Boh stvoril človeka a vybavil ho rozumom, predstavivosťou a ďalšími schopnosťami. Tie mu umožňujú vytvárať počítače, maľby, stroje, básne či domy. Táto myšlienka nám ďalej rozširuje obzor našej vďačnosti – ľudské stvorenie je druhom nepriameho Božieho stvorenia a ako také má nespochybniteľné miesto v celkovej vďačnosti kresťana. A napokon, vďačnosť za stvorenie sa istotne vzťahuje i na našu vďačnosť za iných ľudí, našich blížnych, naše spolu-obrazy Božie.

Z toho, čo bolo doteraz povedané, nám, myslím, vyplývajú dve teologicky i pastoračne nesmierne dôležité veci. Po prvé, Hospodin je nielen pôvodcom činu stvorenia kedysi „na počiatku“, ale neprestáva tvoriť až do dnešných dní – či už priamo alebo nepriamo. Stvorenie je teda pokračujúcim dielom; Boh stále pôsobí nové veci. Ba čo viac, jedným zo základných kameňov kresťanskej viery je, že očakávame nové stvorenie – novú zem a nové nebo. A po druhé, je možné tvrdiť, že jedným zo základným znakov charakterizujúcich, ba priam až zakladajúcich života kresťana – ako jednotlivca i spoločenstva – je práve vďačnosť: vďačnosť za stvorenie, za to, že som bol stvorený, že bolo stvorené všetko okolo mňa, ktoré tu nie je len pre moju potrebu, ale je tu spolu so mnou, aby vzdávalo Bohu vďaku; vďačnosť za život.

Ako sa však tieto myšlienky, ktoré – je potrebné priznať – znejú pomerne povznášajúco vzťahujú k tým textom z Jeremiáša a Jána? Domnievam sa, že oba kratučké texty spája motív strachu. Strachu z neistoty, z neznámej budúcnosti, z ohrozenia nepriateľmi. Či už ide o staroveký Izrael u Jeremiáša alebo o spoločenstvo ranej cirkvi u Jána, adresátom oboch textov je malé, zdanlivo opustené spoločenstvo ľudí, ktoré je vrhnuté uprostred nepriateľských mocností očividne bez nejakých väčších vojenských, finančných alebo politických zdrojov. Strach sa tu teda javí ako očakávateľný či dokonca oprávnený.

V čom je, priatelia v Kristovi, naša situácia podobná situácii oných spoločenstiev ľudí, ktorých má na zreteli Jeremiáš a Ján? Aj medzi kresťanmi existuje široké spektrum názorov na to, do akej miery sú kresťania v európskej spoločnosti menšinou či väčšinou, do akej miery disponujú kultúrnym, spoločenským, ba dokonca politickým vplyvom, do akej miery sú neoddeliteľne spojení so širšou spoločnosťou, v rámci ktorej žijú. Nie je úlohou tejto kázne pokúsiť sa priniesť odpovede na tieto otázky. Čo je však každopádne možné s istotou tvrdiť, že strach aj v živote dnešnej spoločnosti, vrátane kresťanskej cirkvi, zohráva významnú úlohu. Žijeme v neistote z budúcnosti, často sa cítime bezmocní tvárou v tvár toho, čo nás čaká, no čo ešte úplne nevidíme. Niektorí vidia riešenie v stavaní múrov, opevnení – múr ako poistka, ktorá nás zbaví nebezpečenstva, a tým aj neistoty a strachu. Na prvý pohľad sa zdá, akoby toto riešenie malo i biblickú oporu. Veď predsa v našom texte z proroka Jeremiáša čítame o neprekonateľnom pevnom bronzovom múre.

Toto „murárske“ riešenie je však len zdanlivým riešením, pseudoriešením. Uzavretie sa za steny a hradby pevností totiž nepomôže vyrovnať sa so strachom. Ako si môžem byť totiž istý, že tie moje ochranné múry sú dostatočne vysoké a pevné? Ako si môžem byť istý, že môj vojenský arzenál je silnejší než prostriedky dostupné nepriateľom, ktorí proti mne stoja „tam vonku“? A tak paradoxne, stratégia opevňovania, uzatvárania sa do seba prináša ešte väčší strach, úzkosť a paranoju. Človek sa zakukľuje sám v sebe, a tak sa odcudzuje svojmu blížnemu i účelu, ku ktorému bol a je povolaný. A paradoxne i Bohu a sám sebe.

Biblické svedectvo pred nás však stavia alternatívny pohľad na problematiku strachu. Ten spočíva v spoľahnutí sa na Božiu vernosť, na Boží záväzok zachraňujúceho činu v prospech svojho ľudu, v prospech stvorenia. Táto perspektíva počítajúca s dôverou v Božiu vernosť je zároveň úzko spojená s vďačnosťou, ktorá je našou dnešnou hlavnou témou. Človek patriaci do širšieho spoločenstva si uvedomuje, že je súčasťou Božieho stvorenia. To mu dáva ukotvenie pre život a zároveň ho to napĺňa vďačnosťou za všetko potrebné k životu a život podporujúce. Táto vďačnosť je zároveň presvedčením a nádejou, že Boh bude v prospech stvorenia konať i naďalej, že svoje stvorenie neopustí. Jeremiášom zmieňovaný pevný bronzový múr je teda, domnievam sa, ani nie tak ochranným valom, ale skôr podstavcom, pevným základom, na ktorom sa človek môže odvážiť založiť svoju existenciu. Nie uzavretie sa do seba za múrmi svojich falošných istôt; ale otvorenie sa svetu naokolo v dôvere na Božiu vernosť a s nádejným výhľadom do budúcnosti. Túto možnosť si napokon zvolilo i spoločenstvo izraelského ľudu a ranej cirkvi, keď sa rozšírili po celom vtedajšom osídlenom svete a niesli svoj príbeh aj príbeh svojho Boha so svetom medzi všetky národy.

To, čo sme na začiatku povedali o vďačnosti ako základnom kameni života kresťana, teraz snáď môžeme ešte upresniť. Existencia kresťana je založená na vďačnosti za svoj vlastný život i za celé stvorenie a v spoľahnutí sa na Božiu vernú starostlivosť je neustále pripravená k zodpovednému činu a angažovanosti v prospech blížneho – s nádejným výhľadom do budúcnosti.

Človek je bytosť materiálna a pre lepšie uchopenie abstraktných myšlienok potrebuje hmatateľné symboly. Takéto symboly, oné „úrody zeme“, nám dnes ležia pred stolom Pánovým ako výraz neprestávajúceho Božieho záujmu o stvorenie. Avšak ako kresťania sme zároveň presvedčení, že najvýstižnejším vyjadrením tohto Božieho záujmu je dar Večere Pánovej, ku ktorej sme všetci spolu pozvaní. Večera Pánova dokonalo stelesňuje ten základný dôraz evanjelia, že život v plnosti je tu pre všetkých bez ohľadu na ich pôvod a status. Je pre nás uistením, že Božia starostlivosť o stvorenie neprestáva. Dáva nám najavo, že naše životy nemusia byť zviazané strachom a úzkosťou, ale že sa môžeme s vďačnosťou a dôverou otvoriť budúcnosti prichádzajúceho Božieho kráľovstva. Nech sa vám srdce nestrachuje! S dôverou a vďačnosťou si buďte istí, že Ježiš je Pán, ktorého vláda má budúcnosť, a že Božie stvorenie a tvorenie, ktorého ste súčasťou stále trvá.

Vytisknout