Úvodník 6/2018 | Pavol Bargár

Vážení čitatelia,

pri písaní tohto úvodníku myslím na knihu, resp. knižnú tetralógiu, ktorú som nedávno čítal. Ide o Neapolskú ságu (u nás známu tiež pod názvom první knihy série Geniální přítelkyně) talianskej autorky Eleny Ferrante. Toto dielo, napriek tomu, že je podané perspektívou hlavnej protagonistky, Eleny, majstrovsky preplieta nitky rozličných príbehov a pohľadov, a tak ukazuje, čím prechádzali jednotlivci, komunity a mestá v Taliansku (a v určitom ohľade i po celom svete) od 40. rokov minulého storočia do súčasnosti. Pre dielo E. Ferrante sú kľúčové koncepty pamäti a mnohosti perspektív. Koherentný príbeh je možný, no vždy sa k nám dostáva v podobe živého pletiva mnohých hlasov, ktoré navzájom môžu súhlasiť, ale si aj odporovať.

Domnievam sa, že tento dôraz si je dôležité pripomínať práve (hoci nielen) v kontexte odchádzajúceho „osmičkového“ a nastupujúceho „deviatkového“ roku, ktoré sú symbolmi zlomových udalostí v našich dejinách, a to ako pre ľudí hlásiacich sa ku kresťanstvu, tak aj pre širšiu spoločnosť. Napokon, to je i hlavnou témou najnovšej knihy člena redakčnej rady KR, Pavla Hoška, ktorej recenziu vám prinášame v tomto čísle. Sme súčasťou širšieho príbehu, ktorý bol príbehom žien, mužov a detí pred nami a bude (pravdepodobne) pokračovať po tom, čo my odídeme. Máme byť nositeľmi tohto príbehu, a tak formovať svoju identitu. Zároveň však spätne tento širší príbeh formujeme i my samotní tým, keď do neho bez nutnosti asimilácie integrujeme svoje vlastné jedinečné príbehy, príbehy jednotlivcov a spoločenstiev.

Väčšie či menšie tragédie, ktorými postavy Neapolskej ságy prechádzajú, sú spravidla dôsledkom ich neschopnosti zapojiť svoje vlastné príbehy do vzájomného rozhovoru – ich neschopnosti autenticky sa vzťahovať k inému. Doba, v ktorej žijeme, sa vyznačuje pokušeniami ohrozujúcimi ľudskú identitu, keď sa aj tie najvznešenejšie príbehy stávajú zraniteľnými voči manipuláciám zo strany rozličných ideológií a ideológov. Som presvedčený, že je našou úlohou ako ľudí viery ukazovať, že je možné naše príbehy rozprávať a žiť spôsobom, ktorý je otvorený pre dialóg, úctivý voči iným a schopný integrácie do širších príbehov pri zachovaní svojej jedinečnosti. Príspevkom k takejto tvorivej reflexii chcú byť i texty, ktoré nájdete v tomto čísle KR, pričom hneď niekoľko z nich bolo napísaných pri príležitosti nedávneho 100. výročia založenia Českobratskej cirkvi evanjelickej (ČCE). Poctivá reflexia by však vždy mala mať aj svoju kritickú dimenziu, a preto sme radi, že môžeme uverejniť reakciu Viktora Žárského na kritiku Jana Kozlíka (KR 5/2018).

Po vstupe do nového roku nás zasiahla smutná správa o úmrtí Milana Balabána, profesora ETF UK a dlhoročného člena redakčnej rady KR. Prof. Balabána si v tomto čísle chceme pripomenúť nielen prostredníctvom nekrológu, ale aj uverejnením jedného jeho staršieho článku a básne, ktorú pre neho napísal nástupca na katedre Pavel Hošek.

Vážení čitatelia, do nového roku vám prajem hojnosť Božieho požehnania a mnoho dobrých príbehov.

Pavol Bargár

Vytisknout