Sociológia včera a dnes | Ivan Malý

Písať o sociológii na konci šesťdesiatych rokov 20. storočia je pomerne náročná úloha, hlavne z pohľadu historického zamyslenia o českej sociológii v komplikovanom období nastupujúcej normalizácie. Rok 1969 totiž predstavuje jedinečnú príležitosť nazrieť do života rozkvitajúcej vedy a jej nasledujúci pád po dramatických udalostiach z augusta 1968. Tematicky rozlišujem medzi „včera“, teda pred vpádom vojsk Varšavskej zmluvy, a „dnes“, ktoré odkazuje na sociológiu v roku 1969. Zatiaľ čo včera sa sociológia rozvíjala sľubným smerom, dnes už sa ukazujú prvé kroky normalizačného režimu a ich dopad na sociológiu. Síce k tejto zmene nedošlo hneď, avšak vpádom vojsk sa zo dňa na deň začína pretrhávať kontinuita vývoja sociológie v Československu. Názov„včera a dnes“ je taktiež narážkou na rozličné heslá komunistického režimu, v ktorých sa pranierovala (nie len) revizionistická minulosť a vyzdvihovala ortodoxná súčasnosť.

Včera

V stručnosti možno povedať, že si sociológia počas celého trvania komunistického režimu v Československu len ťažko hľadala svoje miesto pod slnkom v porovnaní s inými spoločenskými vedami. S nástupom vlády jednej strany sa z nej stáva buržoázna paveda a ako taká je zrušená. Nepotrebnosť sociológie v komunistickom režime sa často zdôvodňovala tvrdením, že historický a vedecký materializmus je marxistická sociológia. Prvé kroky k jej obnoveniu môžeme vidieť už v roku 1956. K faktickému obnoveniu sociológie dochádza ale až v roku 1965. Je pozoruhodné, že nedochádza k jej etablovaniu zhora, ako by sa očakávalo v danom politickom systéme, ale zdola. Podnetom bola nespokojnosť nastupujúcej generácie sociológov s historickým a vedeckým materializmom, ktorý nedokázal zodpovedať pálčivé otázky doby. Zameriavali sa preto na čoraz viac potrebné empirické štúdie použiteľné v praxi. Tento spôsob práce presadzovali najmä Eduard Urbánek, Dragoslav Slejška, Jaroslav Klofáč, Irena Dubská, Pavel Machonin, Jiřina Šiklová a Jitka Havlová. Ich praktické výstupy hojne využívali napríklad ekonómovia vedení Otom Šikom vo svojom programe hospodárskej reformy. Týmto spôsobom dochádza k legitimizácii sociológie v socialistickom Československu zdola. Sociológovia mali status odborníkov, zakladali inštitúcie, časopisy, spoločnosti. Možno uviesť Sociologický ústav ČSAV, obnovenie katedier sociológie na vysokých školách, Sociologický časopis, Sociologickú spoločnosť a mnohé ďalšie. Príznačným pre vtedajšiu dobu môže byť fakt, že Andrej Sirácky, ktorý likvidoval po nástupe komunistického režimu sociológiu na Slovensku, ju práve v šesťdesiatych rokoch znova obnovil, aby ju onedlho následne normalizoval.

O akú sociológiu po jej obnovení ale v skutočnosti išlo? Dovtedajšia slúžka buržoázie má teraz slúžiť socializmu? Nadväznosť na medzivojnovú československú sociológiu sa ukázala ako nereálna. Sociológovia z tohto obdobia buď emigrovali, boli v dôchodku, alebo sa jej jednoducho už nevenovali. Navyše išlo prevažne o nemarxistov. Druhý problém predstavoval vývoj samotného odboru. Za pätnásť rokov neexistencie sociológie v Československu napredovala táto vedná disciplína míľovými krokmi. Ukazuje sa potreba novej českej sociológie prispôsobená vtedajším podmienkam.

Československá, resp. česká sociológia sa v šesťdesiatych rokoch spája prevažne s viacerými faktormi. Ide o jej reformnú zameranosť, otvorenosť voči západnej sociológii a potrebu vyrovnania sa s obdobím kultu osobnosti, resp. stalinizmom. K otvorenosti voči západnej sociológii sa ponúka otázka – kde inde mala práve sa obnovujúca sociológia hľadať techniky, metódy a teórie. Na domácu produkciu sa nadviazať nedalo. V tomto zmysle by som hovoril skôr o nutnosti preberania výsledkov západnej sociologickej produkcie. Pravda, poľská sociológia prostredníctvom prekladov Jana Sedláčka neodmysliteľne patrí k jednej z inšpirácií pre českú sociológiu v šesťdesiatych rokoch. Možno tu spomenúť práce poľských sociológov Zygmunta Baumana, Jerzyho Wiatra, Marie Hirszowiczovej a Jana Szczepańskeho. Vplyv poľskej sociológie sa podľa môjho názoru s čoraz väčšou otvorenosťou voči Západu oslaboval. Treba povedať, že sa síce čerpá sociológia zo Západu, ale väčšina českých sociológov sú marxistického zmýšľania. Práve z tejto pozície sa usilujú o dostihnutie a prekonanie svojich západných kolegov. Ťažisko západnej inšpirácie predstavovali primárne výskumné techniky, teórie a prístupy odborových sociológií. Išlo hlavne o sociológiu priemyselných vzťahov, sociológiu sociálnej stratifikácie, sociológiu miest a vidieka, politickú sociológiu, sociológiu inteligencie, sociológiu životného štýlu a sociológiu mládeže. Jednou z čŕt pre vtedajší český sociologický diskurz je aj predpoklad o  industriálnych spoločnostiach. Mnohé problémy majú byť pre ňu typické bez ohľadu na politické zriadenie, či už kapitalistické, alebo socialistické. Dobovo príznačná je aj skutočnosť, že hlavný predstaviteľ metodológie v sociológii šesťdesiatych rokov je nemarxista Václav Lamser. Čo možno sociológii šesťdesiatych rokov vytknúť, je jej slabé teoretické zameranie, čo vyplýva z jej praktického využitia a legitimizovaní sa zdola.

Výsledkom preberania západnej sociológie v interakcii s domácim prostredím vzniká unikátna podoba sociológie v Československu. Zjednodušene možno hovoriť o viacerých prúdoch v sociologickom myslení. Jednak o ortodoxnom marxizme, teda o dialektickom, historickom materializme a vedeckom komunizme, a o otvorenom marxizme (koncept otvoreného marxizmu, spájajúceho rôzne vedecké odbory ako aj filozofické smery, ktorý sa ostro vyhradzuje voči jeho stalinskej interpretácii marxizmu), často neskôr označovaného ako revizionizmus. Ako príklad uvediem Jaroslava Klofáča a Vojtěcha Tlustého, ktorí spájali marxizmus so štrukturálnym funkcionalizmom, a Zděnka Strmisku, ktorý spájal Bláhov funkcionalizmus, Gurvitchovu dialektiku a štrukturálny funkcionalizmus Parsonsa. Hľadá sa teda prepojenie autentického Marxa so západnou sociológiou. Koniec koncov sa českí sociológovia okrem iného aj týmto spôsobom zúčastňovali celospoločenských diskusií o socializme, marxizme a spoločnosti ako takej. Takéto snahy môžeme pozorovať v skúmanom období azda vo všetkých spoločenských vedách.

Máloktorá vedecká disciplína sa môže pochváliť tak dynamickým vývojom za tak krátku dobu. Od „buržoáznej pavedy“ a „slúžky Západu“ k legitímnej, odborne fundovanej a celospoločensky uznávanej vede. Neboli by sme však v socialistickom Československu konca šesťdesiatych rokov, ak by v sľubnom rozvoji nielen sociológie, ale celej spoločnosti, nedošlo k radikálnemu zvratu. Udalosti pražskej jari a následnej normalizácie rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili vývoj na ďalších dvadsať rokov. V roku 1969 nastáva nový pád českej sociológie z personálneho, profesionálneho, ale aj odborného hľadiska. Iskričku nádeje na lepší zajtrajšok sa však režimu nepodarilo zadusiť.

Dnes

Rok 1969 predstavuje v našich dejinách a takisto v sociológii akýsi rok prestupu, či rok na pomedzí. Pomaly ale isto doznieva nadšenie z reformného procesu, zastaveného až vpádom vojsk Varšavskej zmluvy. Na scénu rozhodným krokom vstupuje normalizácia. V tomto čase neistoty sú ešte zachované zvyšky obrodných snáh a liberalizačných možností. Zvýšená pozornosť Západu o udalosti v strednej Európe pozitívne vplývala aj na šance československej sociológie, hlavne čo sa týka dovozu kníh západnej proveniencie na katedry sociológie. O možnosti preberania prác zo Západu v roku 1969 svedčia aj recenzie v Sociologickom časopise. Západné práce boli recenzované dvadsať jedankrát, československé sedemkrát, východné štyrikrát. Príspevky doň mohli písať aj budúci revizionisti, emigranti, či z iného dôvodu pre režim nežiadúci sociológovia. Diskontinuitu sociológie od začiatku normalizácie možno doložiť aj tým, že na súčasnej webovej stránke Sociologického časopisu chýbajú ročníky 1970 až 1992.

Predstavy sociológov o socialistickej spoločnosti vystihuje neskorší príklad revizionizmu, ako režim označoval ideologicky a politicky nevhodné práce, Pavel Machonin a jeho tím. Výsledkom ich úsilia bola notoricky známa kniha Československá společnost. Pre začiatok normalizácie je príznačné, že kľúčová práca českej sociológie nemohla už vyjsť v Prahe, ale musela byť publikovaná v Bratislave v roku 1969. Machoninov tím socializmus definuje nasledonve: „V našem schématu je zralý socialismus v podstatě pojímám jako moderní obsahově i formálně demokratická společnost výkonu, založená na kolektivním vlastnictví výrobních prostředků. Šlo by nepochybně o společnost formálně diferenciovanou (s dominující, ne však výlučnou úlohou diferenciace profesionální) a stratifikovanou, a to především na základě společenské efektivnosti (a tedy složitosti) práce. Stratifikace socialistické společnosti svým rozpětím odpovídá funkcionálním potřebám rozvoje industriálního kulturního systému, je graduálně uspořádaná a je vytvářená straty značně otevřenými (aniž lze zcela vyloučit vliv sociálního dědictví a askripce).“ Preberanie západných sociologických metód a techník, pravda s upravením na socialistické pomery, sa prejavili aj v tejto práci. Zaoberá sa aj rôznymi modelmi spoločnosti a ich charakteristikou. Byrokratická spoločnosť (vyhovuje strane a straníckemu aparátu), egalitársky model (vyhovuje málo kvalifikovaným a málo výkonným robotníkom), technokratický model (vyhovuje expertom) a socialistický model (vyhovuje celej spoločnosti). Po februári 1948 sa spája byrokratický s egalitárskym (lojalita zabezpečená zvyšovaním miezd). Za autentickejší socializmus pokladá Machonin a jeho tím spojenie expertov s aktívnymi a kvalifikovanými ľuďmi zo všetkých spoločenských tried. Machoninov koncept môže byť reakciou na postavenie inteligencie (expertov) v socialistickom Československu. Režim sa k nej často staval s nedôverou ba až opovrhovaním. Napriek tomu jej Machonin prikladá jednu z rozhodujúcich úloh. Ponúka sa otázka, či je tento druh socializmu (inteligencia v spolupráci s inými aktívnymi a kvalifikovanými vrstvami) vôbec možný a ako by došlo k uskutočneniu komunistického ideálu o beztriednej spoločnosti.

Publicisticky boli v roku 1969 aktívni aj ďalší sociológovia. Eduard Urbánek vydáva Antologii z německé sociologie. Jeho dizertačná práca, ktorú nemohol koncom šesťdesiatych rokov obhájiť, Role, masky, charaktery, azda najvýraznejšie popisuje problém odosobnenia počas normalizácie. Vyjsť mohla až v roku 1979. Jan Sedláček, ktorý podobne ako Urbánek ostal na Filozofickej fakulte UK aj po roku 1969, vydáva prácu Pojem inteligence v sociologii. Miloslav Petrusek vydáva svoju knihu Sociometrie. Jiřina Šiklová, ktorá získala titul kandidátky vied (CSc.) za svoju prácu Československá YMCA: Příspěvek k ideologickým bojům o mládež a studentsvo v období první republiky (1965), prešla v roku 1969 habilitačným konaním na základe práce Stoupenci proměn. Dielo Stoupenci proměn už nemohlo byť publikované a habilitácia Jiřiny Šiklovej bola zrušená a obnovená až po roku 1989.

Inštitucionálny vývoj sociológie až na výnimky ešte normalizácia nestihla nabúrať, k tomu dochádza až v roku 1970. Možno uviesť Ústav sociálno-politických vied pod vedením Pavla Machonina, ktorý bol zrušený už v roku 1969. Atmosféru na filozofickej fakulte UK vhodne vystihuje Jitka Havlová: „Ešte s optimizmom dýchame a snažíme sa zachrániť čo sa dá.“ (Iróniou dejín podobnú myšlienku vyslovil bezprostredne po vpáde vojsk aj budúci normalizátor Gustav Husák). Prejavilo sa to napríklad snahou napraviť časť krívd na fakulte. Štúdium bolo umožnené ľudom, ktorí boli pri predošlých previerkach vylúčení, napr. Ludmila Vaňková. Existovala aj snaha predísť budúcim nespravodlivostiam. Urýchlene umožniť doštudovať diaľkovým študentom (Jaroslav Sýkora). Štúdium na vysokých školách oproti predošlému vývoju prebiehalo pod prísnejšou kontrolou. Dokladá to nutnosť zloženia zápočtu v akademickom roku 1969–1970 z predmetu s názvom Aktuálne otázky vývoja socializmu v ČSSR.

Osobné osudy priamych účastníkov pamätných šesťdesiatych rokov patria k atraktívnym a vyhľadávaným témam našich dejín. V skratke pripomeniem najvýznamnejšie postavy, ktoré ovplyvnili vývoj sociológie v šesťdesiatych rokoch. Väčšina z nich musela svoj odbor postupne opustiť, alebo boli marginalizovaní. Ako príklad možno uviesť Eduarda Urbánka, Jana Sedláčka, Pavla Machonina, Jiřinu Šiklovú, Miloslava Petruska. Viacerí sa pridali k normalizácii, napr. Radovan Richta, Karel Galla, Martin Marušiak či Antonín Vaněk. Niektorí sa rozhodli pre emigráciu: Karel Hrubý, Zděnek Strmiska a Irena Dubská. To bola cena, ktorú sociológovia museli zaplatiť za svoj proreformne orientovaný postoj. Čistky v sociológii nastavili jej fungovanie až do roku 1989.

Záver

Česká sociológia si v šesťdesiatych rokoch prešla dramatickou cestou. Prejavila sa ilúzia režimu o likvidácii vedného odboru napriek jeho zákazu, propagande či odsudzovaniu. Už pri prvej ideologickej kríze režimu v polovici päťdesiatych rokov sociológia začína byť pomaly akceptovaná, aj keď oficiálne túto časť cesty zakončí až v roku 1965.

O životnosti sociológie vypovedá aj skutočnosť, že sa dokázala, napriek nemožnosti nadviazať na domáci vývoj, etablovať, a to navyše zdola, čo je na podmienky komunistickej diktatúry pomerne nečakaný vývoj. Dokázala to prostredníctvom svojho zamerania sa na empirický výskum, ktorý bol využiteľný v praxi. Bolo to síce na škodu teoretickejším úvahám v sociológii, otázkou však zostáva, nakoľko na to mala sociológia v šesťdesiatych rokoch priestor a hlavne čas. Svoje inšpirácie čerpala zo západnej a poľskej sociológie, čim sa snažila čo najskôr dobehnúť zameškaných pätnásť rokov.

Rozhodným spôsobom vyšla najavo nemožnosť v socialistickom Československu zastávať „nesprávne“, resp. revizionistické marxistické stanoviská. Hoci sa väčšina českých sociológov v šesťdesiatych rokoch hlásila práve k marxizmu, normalizačný režim akceptoval len jednu interpretáciu Marxa, a to sebe vyhovujúcu a vlastnú, tak ako ju prezentovalo neslávne známe Poučenie z krízového vývoja. Práve sociológovia, ktorí sa postavili za stanoviská strany a jej marxizmu, sa označovali za tvorivých a rozvíjajúcich ho, zatiaľ čo tí, čo sa snažili marxizmus otvoriť aj novým myšlienkam prostredníctvom otvoreného marxizmu, boli označení za revizionistov. Podľa môjho názoru to bola do značnej miery práve táto strnulosť a dogmatizmus režimu, čo spôsobilo jeho pád o dvadsať rokov neskôr.

Tragickú kapitolu tvoria osobné osudy zakladateľov sociológie z polovice šesťdesiatych rokov. Väčšina z nich žila v ťažkých podmienkach nasledujúce dve dekády. Ukázalo sa však, že práve pluralita názorov, techník a prístupu k sociológii je jedným z predpokladov úspešnej akademickej praxe. Jej doznievanie v prestupnom roku 1969, keď ešte existuje kontakt so Západom, ako aj možnosť z väčšej časti publikovať svoje práce, sa aj z dnešného pohľadu javí ako jedna z najsvetlejších kapitol dejín českej sociológie.

Autor je historik, v rámci svojich doktorandských štúdii na FF UK v Prahe sa venuje téme československej marxistickej historiografie v období 1948 až 1975.

Text tzv. Poučení z krizového vývoje ve straně a společnosti po XIII. sjezdu KSČ schválilo plenární zasedání ÚV KSČ 11. prosince 1970. Tento dokument měl představovat kolektivní poznání strany a stal se závaznou normou pro interpretace událostí roku 1968. Přijetím Poučení se uzavřela první vlna rozsáhlých čistek, které se prozatím omezily na nejvýraznější představitele tzv. pražského jara a na „očistu“ samotné strany.

V úvodu Poučení jsou smysl a společenská funkce tohoto stranou pracně nabytého poznání definovány následovně: „Ústřední výbor KSČ je přesvědčen, že se tento dokument stane poučením pro stranu a přispěje k jejímu dalšímu politickoideovému i organizačnímu sjednocování, k upevnění jejího marxisticko-leninského charakteru, k posílení její vedoucí úlohy a k úspěšnému socialistickému rozvoji celé naší společnosti.“ (Poučení z krizového vývoje ve straně a společnosti po XIII. sjezdu KSČ, Praha, SPN 1972, s. 29.)

Vytisknout