Služba cirkvi a transformácia | Pavol Bargár

Tento príspevok predkladá tézu, že transformácia, premena skutočnosti, je dôležitým horizontom, ku ktorému sa upína pôsobenie cirkvi vo verejnom živote. Hoci témou tohto čísla KR je cirkev a politika, namiesto politiky budem používať termín verejný život, ktorý má naznačiť, že tu nepôjde len (a snáď ani primárne) o profesionalizovanú časť správy vecí verejných.

Koncept transformácie je, domnievam sa, pre kresťanov významný preto, lebo odkazuje na cieľ (telos) Božieho príbehu so svetom, keďže Bohu ide o to premeniť (trans-formovať) skutočnosť v jej celku v súlade s biblickou víziou Kráľovstva.

Kto sa chce venovať téme transformácie z teologickej perspektívy, nesmie si dovoliť obísť známe dielo H. Richarda Niebuhra „Kristus a kultúra“ (Christ and Culture). Na tomto mieste nie je priestor venovať sa tejto klasike protestantskej teológie (a etiky) podrobne, preto v súvislosti s našou témou zmieňme len niekoľko poznámok. Niebuhr sa vo svojej knihe venuje konceptu transformácie explicitne pri analýze jedného z piatich (podľa neho) možných typov chápania vzťahu medzi Kristom a kultúrou. Konkrétne ide o jeho Typ V – „Kristus ako transformátor kultúry“. Tento typ vychádza z predpokladu, že ľudská kultúra – a v súvislosti s témou tohto čísla KR by sme mohli povedať, že aj verejný život všeobecne – je svojou povahou zásadne porušená. Je však dôležité, že táto pozícia napriek určitému stupňu „kontrakultúrnosti“ nehlása ústup cirkvi do izolácie, ale presadzuje jej angažovanosť vo verejnom živote. Tento teologický postoj je preto charakterizovaný nádejou a snáď i istým optimizmom voči ľudskej kultúre. Nezakladá sa však na ničím nepodloženej naivite, ale vychádza z troch významných teologických presvedčení, a to o aktívnom Božom pôsobení vo svete, o ľudskej prirodzenosti, ktorá je porušená a vyžadujúca transformáciu, avšak nie je zlá svojou podstatou, a o tom, že dejiny nie sú len náhodným zhlukom udalostí, ale dramatickou interakciou medzi Bohom a ľuďmi. V dôsledku toho kresťania zastávajúci tento Niebuhrom popísaný postoj veria v možnosť transformácie skutočnosti vrátane kultúry a verejného života, a to už tu a teraz.

Niebuhrov teologický návrh si vyslúžil nielen zástupy nadšených nasledovníkov, ale vyvolal i značné množstvo kritiky. Asi najprominentnejším kritikom bol mennonitský teológ John H. Yoder. Yoder, podľa mňa legitímne a presvedčivo, ukazuje, že Niebuhrov koncept transformácie vďačí za svoju popularitu predovšetkým svojej neurčitosti a amorfnosti – každý si pod ním môže predstaviť, čo chce. Pre väčšinu Niebuhrových čitateľov sa potom transformácia stáva synonymom ich vlastnej, západnej doktríny o pokroku a ako taká nepredstavuje žiadnu ježišovskú výzvu k obráteniu (metanoia) pre ich životy. Naproti tomu, Yoder zdôrazňuje fakt, že kresťanská viera si vyžaduje rozličné postoje voči rôznym fenoménom kultúry a verejného života. Z toho vyplýva, že transformácia je komplexným konceptom, ktorý nie je možné previesť na jedného spoločného menovateľa.

Okrem toho je pre Yoderovu pozíciu príznačné to, že transformáciu kladie do súvislosti s pôsobením cirkvi, a to predovšetkým mimo múrov kostolov a modlitební, t. j. vo verejnom živote. Navyše je podstatné dodať, že Yoder – verne v duchu tradície radikálnej reformácie (mennoniti, anabaptisti) – vníma cirkev ako určité alternatívne spoločenstvo v rámci širšej spoločnosti, ktoré voči nej predstavuje implicitný (či latentný) kritický hlas. Cirkev sa svojou samotnou existenciou stáva výzvou pre spoločnosť a pre štát, pretože poukazuje na pominuteľnosť, relatívnosť a zásadnú nedostatočnosť všetkých politických programov a riešení.

Na základe toho, čo bolo povedané vyššie, je však nutné uzavrieť, že ani Yoder neponúka detailnejšiu charakteristiku toho, ako by transformácia z teologickej perspektívy a vo vzťahu k službe cirkvi vo verejnom živote mala vyzerať. Preto by som chcel na tomto mieste ponúknuť svoje vlastné pochopenie transformácie. Domnievam sa, že teologicky relevantná koncepcia transformácie sa vyznačuje tromi zásadnými prvkami. Po prvé, je zakotvená v biblických hodnotách. Po druhé, všíma si osobné i štrukturálne aspekty ľudskej existencie. A po tretie, zahŕňa imanentné i transcendentné rozmery ľudského života. V zvyšnej časti tohto článku stručne charakterizujem každý z týchto troch prvkov.

Keď hovoríme o biblických hodnotách, javí sa ako užitočné vnímať ich cez výkladové okuliare symbolu Kráľovstva Božieho, nakoľko práve tento symbol je indikátorom Božej premieňajúcej prítomnosti v dejinách. Na identifikáciu hodnôt Kráľovstva je možné použiť štyri kritériá. Prvým kritériom je vyznanie Ježiša Krista ako Pána, pričom je nevyhnutné mať na pamäti, že Božia premieňajúca moc nie je obmedzená na oblasť cirkvi a že transformácia definuje cirkev, a nie naopak. Druhé kritérium je etické, keďže transformáciu je možné identifikovať prostredníctvom tzv. „ovocia Ducha“, ako ho špecifikuje List Galatským: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, atď. Nebezpečenstvo predstavuje, že sa tieto dobré skutky môžu stať prejavom legalizmu a pokrytectva, skôr než autentickej transformácie. Tretie kritérium je charizmatické, známe tiež ako praktikovanie darov Ducha, ktorý dáva moc k proroctvu, službe, vyučovaniu, atď. (cf. 1 Kor 12). Kritickým korektívom na tomto mieste je prítomnosť lásky, keďže duchovný dar bez lásky nie je znakom autentickej transformácie. A napokon, štvrtým kritériom je oslobodenie. Z kresťanskej perspektívy pravá transformácia totiž predpokladá solidaritu s chudobnými a vytlačenými na okraj. Kresťania by si pri svojej službe vo verejnom živote vždy mali klásť kritickú otázku, čie záujmy konkrétny projekt či počin sleduje (Cui bono?).

Druhá časť mojej tézy tvrdí, že transformácia z kresťanskej perspektívy má svoj osobný i štrukturálny aspekt. Výzva k osobnej premene (transformácii), v teologickej terminológii známej ako metanoia, stojí v centre samotného evanjelia. Človek je volaný k tomu, aby pre-trans-formoval svoj život tak, že sa stane jedným z aktérov Božieho príbehu vo svete. Transformácia má však aj svoj štrukturálny aspekt a, ako nás učia predstavitelia teológie oslobodenia, tento nie je len prirodzeným vyústením aspektu osobného. Oba sú neoddeliteľnými v jednom procese Božej transformácie stvorenia. Z tohto pohľadu sa kríž stáva rozhodujúcim zdrojom Božieho zjavenia. Kristov kríž má dvojakú zjavovateľskú moc. Jednak demaskuje ľudskú porušenosť, zvrátenosť a hriech s ich závažnými spoločenskými, ekonomickými, politickými, ekologickými i duchovnými dôsledkami pre celé stvorenie. Avšak taktiež zjavuje Božiu solidaritu s ľudstvom a stvorením, ako aj Božiu milosť a lásku, ktorá má moc vykúpiť tieto odcudzujúce a dehumanizujúce skutočnosti.

A napokon, tretia časť mojej tézy podčiarkuje, že transformácia sa týka imanentného i transcendentného rozmeru ľudského života. Tento aspekt snáď dokáže priblížiť symbol eucharistie/Večere Pánovej ako závdavku eschatologickej hostiny, ktorú kresťania očakávajú. Pre myšlienku hostiny je dôležité pletivo medziľudských vzťahov – ľudia sú spolu, vnímajú jeden druhého. Vnímajú svoju prítomnosť a zdieľajú priestor s niekým, kto sa od nich odlišuje, kto je iný. K hostine patrí rozhovor, jedlo, pitie, smiech, spev, tanec – to znamená, potešenia pre telo i dušu. Toto všetko nám umožňuje uvedomiť si našu telesnosť: byť človekom nie je len byť v tele, ale skôr byť telom. Každý je konkrétnym telom s vlastnými zvláštnosťami. Táto konkretizácia iného pomáha prekonať idolatrickú (modlársku, a preto zotročujúcu) moc smrti, ktorá sa snaží každý život premeniť, slovami anglikánskeho teológa Davida Forda, na „beztvarú všeobecnosť“. Hostina preto môže byť symbolom transformácie v jej imanentnom aj transcendentnom rozmere.

Domnievam sa, že pri diskusii o angažovanosti cirkvi vo verejnom (vskutku politickom) živote je užitočné pracovať s koncepciou transformácie, nakoľko práve transformácia je – z teologickej perspektívy – to, o čo v dráme Božieho vzťahu so stvorením ide. Tento článok predstavil komplexné pochopenie transformácie zakotvené v biblických hodnotách Kráľovstva, všímajúce si jej osobné i štrukturálne aspekty a zohľadňujúce jej imanentný aj transcendentný rozmer.

Autor je teolog a člen redakční rady Křesťanské revue.

Vytisknout