Slovensko na križovatke? | Pavol Bargár

Slovensko na križovatke? | Pavol Bargár

Slovenská republika v posledných týždňoch žije dynamickým spoločenským dianím a zmenami na domácej politickej scéne. Otázky súvisiace s aktuálnymi udalosťami sme položili teológovi Ondrejovi Prostredníkovi a politológom Tomášovi Jahelkovi a Jurajovi Laššuthovi. Príspevok pripravil Pavol Bargár.

Ako vnímate politické a spoločenské dianie, ktoré aktuálne hýbe Slovenskom?

Ondrej Prostredník: Vnímam to pozitívne. To, že ľudia vyšli do ulíc a že napriek varovaniam a obavám z provokácií k násiliu všetko doteraz prebehlo pokojne, je veľmi dôležitý signál. Na Slovensku je živá občianska spoločnosť a zareagovala. Ľudia nadobudli odvahu hovoriť o potrebe slušnej spoločnosti. Vyjadrili svoje presvedčenie, že niečo ako slušná spoločnosť je napriek všetkým zlým skúsenostiam s korupciou a nízkou vymožiteľnosťou práva, možné. Prestali mlčať a ukázalo sa, že nerezignovali. Iba mali strach. A ten opadol. Je síce zahanbujúce, že ľudia začali reagovať až keď ich k tomu vyprovokovala bezcitná vražda dvoch mladých ľudí. Odrazu sa však takmer každý deň dozvedáme nové šokujúce skutočnosti o korupčných praktikách a previazanosti politických aktérov na podozrivé ekonomické zoskupenia. Mám nádej, že sa začalo čosi ako ozdravný proces našej spoločnosti a že z neho vyjdeme posilnení v odhodlaní lepšie kontrolovať výkon politickej moci.

Tomáš Jahelka: Aktuálne politické a spoločenské udalosti ukázali v plnej nahote stav politiky a štátu na Slovensku. Donedávna údajný svetlý bod na mape strednej Európy sa stal zvečera do rána čiernou dierou, kde je popravený novinár a organizovaný zločin siaha až na Úrad vlády. Robert Fico, ktorý sa nedávno (veľmi správne a potrebne) vyjadroval o tom, že Slovensko chce a musí patriť do jadra Európskej únie, nezvládol situáciu a reagoval na ňu tým najprimitívnejším spôsobom, napriek tomu, že je to skúsený a ostrieľaný politik. Intelektuálne sa totiž zaradil do najnižšieho suterénu, a to vyťahovaním konšpiračných teórií, obviňovaním organizátorov a účastníkov protestných zhromaždení za riadených a platených zo zahraničia a obvinil prezidenta republiky zo spriahnutia sa s Georgom Sorosom, asi najznámejšou postavou konšpirátorov. V stresovej situácii sa prestal ovládať a mentálne splynul s najprimitívnejším osadenstvom poslednej dedinskej krčmy.

Po udalostiach, ktoré sa stali a informáciách, ktoré vyšli najavo, mala odstúpiť vláda, strana Smer mala byť rozpustená a zakázaná, predseda vlády, minister vnútra a vedúci policajní funkcionári zadržaní a trestne stíhaní politicky nezávislou políciou a prokuratúrou.

Ukázalo sa, že Slovensko patrí v oblasti politickej kultúry medzi najzaostalejšie krajiny sveta. V civilizovanej krajine je nepredstaviteľné, aby predseda vlády verejne ukazoval svoju „asistentku“, o ktorej je verejne známe, pri akých činnostiach mu asistuje a vodí ju na stretnutia na najvyššej úrovni s predstaviteľmi iných štátov, a spôsobuje tak Slovensku medzinárodnú blamáž. Je nemysliteľné, aby čo len v trochu civilizovanej krajine pracovali na Úrade vlády, a to na dôležitých postoch v oblasti bezpečnosti štátu, osoby späté s organizovaným zločinom. Je nemysliteľné, aby predseda vlády býval v byte prenajatom od trestne stíhaného daňového podvodníka.

Kladnou stránkou týchto udalostí je, že ľudia sa začínajú ozývať a poukazovať na krivdy a porušovanie zákona zo strany štátu a orgánov činných v trestnom konaní. Najvýznamnejšou udalosťou je verejné vystúpenie prokurátora Špeciálnej prokuratúry Vasila Špirka, ktorý verejne obvinil ministra vnútra a bývalého ministra financií z obzvlášť závažných trestných činov. V súčasnosti je v tomto smere najdôležitejšie vymeniť vedenie polície a zbaviť ju prepojenia na politikov, oligarchov a predstaviteľov organizovaného zločinu.

Nedávne udalosti vo Veľkej Británii v súvislosti s pokusom o vraždu bývalého ruského agenta a jeho dcéry a následnou britskou žiadosťou o solidaritu ukázali zlyhávanie aj zahraničnej politiky štátu. Minister zahraničia, bývalý komunista a odchovanec ruskej diplomatickej školy, sa odmietol pridať k Česku, Maďarsku a Poľsku a ďalším krajinám a nevyhostil ani jedného ruského rozviedčika z územia Slovenska.

Žiaľ, zloženie slovenskej opozície nedáva prílišné optimistické vyhliadky na fungovanie slovenskej politiky v najbližších rokoch. Ostáva desivá predstava, že premiérom by sa mohol stať predseda SaS Sulík a mohol by vládnuť spoločne s OĽaNO a Sme rodina. Okrem prepojení na „kontroverzných“ podnikateľov je Sulík unikátny politický „génius“, ktorý bol schopný povaliť vlastnú vládu. Euroskeptický pravicový liberalizmus je pre mňa neprijateľný, rovnako aj podivný spolok OĽaNO, zložený z rôznych bizarných figúr, náboženských fundamentalistov, či politických amatérov. Predseda strany Sme rodina je všeobecne známy svojimi kamarátstvami so známymi mafiánmi. Nová politická strana Progresívne Slovensko sa zatiaľ javí ako spolok tragédov. Najväčšiu nádej by mohla predstavovať strana Spolu, ale zatiaľ jej preferencie neprekračujú dvojpercentnú hranicu. Hrozbou ostávajú neonacisti s preferenciami okolo desať percent.

Juraj Laššuth: Dianie na Slovensku vnímam ako rozporuplné. Čo sa týka reakcií predstaviteľov štátu k smrti novinára, tie odzrkadľovali závažnosť situácie (tlačová konferencia premiéra, ministra vnútra, ale aj príhovor prezidenta a predsedu NR SR, označenie vraždy novinára za útok na demokraciu). Prejavy spoločenskej solidarity a rozhorčenia verejnosťou nad vraždou treba hodnotiť veľmi pozitívne a boli úplne namieste, aj keď osobne mám pochybnosti o opravdivosti verejného dojímania sa, ktoré sa pri podobných tragických udalostiach deje, a to nielen na Slovensku, ale na celom svete (Paríž po Bataclane a Charlie Hebdo, USA pri streľbe v školách). Ako pozitívne vnímam aj pocity rozhorčenia sa časti verejnosti nad skutočnosťou, že „niečo takého je na Slovensku možné“, ako aj pobúrenie nad objavujúcimi sa správami, ako funguje prepojenie politickej, súdnej moci so záujmami veľkého biznisu na periférii Slovenska – a nielen na periférii. Keď sa deje neprávosť, je treba byť rozhorčený.

Smrť novinára vytvorila okolo jeho textov, hlavne okolo posledného článku o Ndranghete na východnom Slovensku, auru nepochybnej závažnej pravdy vykúpenej smrťou. O kvalite článku, o význame zistení ani o novinárovej pracovnej metóde sa neviedli diskusie, identifikované prepojenia neboli kriticky analyzované ani nebolo popisované, ako v praxi prepojenia fungujú, aké majú dôsledky pre život regiónu, aké nespravodlivosti plodia, čo v dôsledku znamená, že asistentka predsedu vlády bola v minulosti zamestnancom človeka s väzbami na taliansku mafiu. Zostali len nástrojom vytvorenia škandálu a pohoršenia. To je zlyhanie novinárov a analytikov s významnou výnimkou Andreja Bána. Skúmanie pravdy, „ako sa veci skutočne majú“, a s ním spojená požiadavka určitého odstupu ustúpila v zásade volaniu po politickej a spoločenskej zmene, ustúpila moralizovaniu, spin-doctoringu a prehnanému aktivizmu.

Heslo demonštrácií „Sme za slušné Slovensko“ – (seba)identifikácia „slušného Slovenska“ (mladého, moderného, vzdelaného, mestského, čistého a inteligentného) a vymedzenie sa voči tomu neslušnému (politici strán SMER, SNS a MOST) patrí k tomu najhoršiemu morálnemu gýču, aký som na Slovensku zažil. Čistí a idealistickí, spontánni, obetaví a mladí organizátori zvolávajúci demonštrácie proti neslušnému zlu stelesnenému dlhoročným premiérom a ministrom vnútra, volajúci po katarzii a veľkej spoločenskej transformácii, po demisii vlády a následne po vstupe „detí svetla“ do politiky, žiadajúci zavŕšenie novembra ’89 – to nie sú prejavy sympatickej naivnosti a idealizmu.

Aké je, resp. by malo byť, podľa vás, miesto kresťanov a cirkví v tomto procese?

Juraj Laššuth: V blízkosti tragickej smrti sa predstavitelia cirkvi cítili vždy ako ryba vo vode. A čo sa týka rozdúchavania ohníka morálneho gýča, sebadojímania sa a vytvárania dobrého pocitu zo seba ako predstaviteľa tej lepšej polovičky spoločnosti, tam sú zástupcovia cirkvi takmer nenahraditeľní. V procese prebiehajúcom na Slovensku hrali kresťania (hlavne tí na tribúnach) podstatnú úlohu. To, že tragédiu halili do morálneho rúcha, ako odhalenia obecného zla (pomenovaného ako neslušnosť), bolo postojom, ktorý v dôsledku devalvuje postoje a rétoriku odvolávajúce sa na morálku v spoločnosti. Ak má byť poučením z krízového vývoja výzva „dobrí ľudia do politiky“, je to málo; kde je aspoň prvotná formulácia spoločenského problému? Kde je analýza, ako funguje prepojenie prokurátorov, sudcov, politickej moci s biznisom a možno aj podsvetím, na úrovni miest a okresov Slovenska? Kde je politický program, kde navrhované opatrenia? Dnes je kresťanov v slovenskej politike dostatok. Avšak namiesto schopnosti uchopenia problému, formulácie informovaného postoja vytváraním a čítaním analýz či rozhovorov, namiesto formulovania politického programu, pokojne aj s odkazom na kresťanské dedičstvo a získavaním podpory pre svoj program, prezentujú svoju príslušnosť k cirkvi ako znak morálnej integrity, ktorá by mala byť kvalifikáciou pre vykonávania mocenského úradu, resp. k verejnému pôsobeniu. Do sféry moci však nemám prichádzať ako kresťan/duchovný s krížom na prsiach, pretože tým tento kríž hanobím, ale ako politik, ako občan, s programom, s ideológiou. Samozrejme, je jednoduchšie prezentovať svoju morálnu integritu než čítať, písať, rozprávať sa, premýšľať, organizovať, presviedčať, získavať podporu, vytvárať spojenectvá, získať moc, jednať, riešiť dilemy, strácať integritu, zlyhávať. Ale spať k otázke: Pre cirkev nevidím v tomto procese žiadne miesto. Ostatne, mám dojem, že v systéme fungovania moci na Slovensku posledných 29 rokov sa predstavitelia cirkvi vedia dobre zorientovať, sú jeho súčasťou. A kresťania – laici? Tí budú ako vždy na oboch stranách spektra, budú horliť za slušné Slovensko (prezidenta Kisku) aj za silný sociálny štát (predsedu SMER-u Fica). Ak by im malo kresťanstvo v niečom pomôcť, tak to je citlivé vnímanie zmyslu svojho povolania. Keď sú novinári, majú si byť vedomí zmyslu novinárskej práce v rámci morálneho tkaniva spoločnosti a toto vedomie zmyslu má byť kompasom v ich práci. To isté platí pre povolanie sudcu, úradníka, voleného politika, vedca atď. Tento postoj nie je síce tak povznášajúci, ako apokalyptický boj proti zlu, odzrkadľuje ale vedomie, že nikto z nás nie je božou pravicou.

Tomáš Jahelka: V tomto procese hovoríme o stave štátu a občianskej spoločnosti. V zásade je jedno, akého vierovyznania či bez vyznania sú občania, dôležité je, či sa správajú ako čestní a slušní ľudia, alebo ako gauneri a kriminálnici. Stanoviská a aktivity slovenských cirkví ma nezaujímajú. Ich objektom záujmu a starosťou je najmä regulácia sexu, určovanie kto s kým môže alebo nemôže intímne žiť, obmedzovanie práv sexuálnych menšín, či aktivity, ktoré majú zabrániť pomoci týraným ženám, ako sme boli svedkami pri poslednej hystérii ohľadne Istanbulského dohovoru, kde cirkvi šírili demagógiu a klamstvá. Pre slovenskú spoločnosť bude omnoho prospešnejšie, ak sa cirkvi budú k spoločenským otázkam ozývať čo najmenej a budú mať čo najmenší vplyv na akékoľvek rozhodovanie v spoločnosti.

Ondrej Prostredník: Kresťania a cirkvi by určite mali prehovoriť prorockým hlasom. Teda hlasom, ktorý dokáže pomenovať diagnózu doby. Myslím, že sa to aj deje. Hoci nie z tých najvyšších miest cirkví. Tam vidno skôr zdržanlivosť a alibistické výzvy k zachovaniu pokoja. Ale to napokon nie je nič nové a prekvapujúce. Najmä nie v situácii, keď pokračovanie financovania prevádzkových nákladov cirkevných ústredí a platy duchovných a ich výška sú závislé od politickej vôle práve tých, ktorí čelia vážnym podozreniam z prepojenia na korupčné škandály. Táto doba je teda aj vážnou skúškou morálnej kredibility cirkví. Sociologický prieskum nedávno odhalil, že inštitúciou, ktorej za posledné obdobie najprudšie poklesla dôveryhodnosť medzi obyvateľstvom sú práve cirkvi. Myslím, že dôvodom je aj to, že cirkvi hlasom svojich predstaviteľov neprehovárajú prorocky k aktuálnym problémom spoločnosti.
Vytisknout