Sloboda a zodpovednosť v ľudskom živote | Štefan Šrobár

Sloboda je pôvodná, neodvoditeľná, a preto aj nezrušiteľná a nevyvrátiteľná základná danosť nášho ľudského bytia. Vieme, že sme slobodní, máme skúsenosť, že sme vždy znova stavaní pred rozhodnutia, ktoré sú ponechané nám samým a ktorými my sami máme akoby zo svojho stredu zaujať stanovisko k tej alebo onej možnosti nášho konania, prijať alebo odmietnuť nejakú hodnotu, s ktorou sa stretávame, a ktorá nás vyzýva k adekvátnej odpovedi. Dosť často na nás dolieha ťažoba voľby, nevyhnutná nutnosť voliť medzi možnosťami, ktoré môžu mať veľmi vážne dôsledky. Premýšľame, zvažujeme, snažíme sa poznať, ako sa správne zachovať – a pritom nezvratne vieme: Musím sa sám rozhodnúť (Emerich Coreth).

Sloboda v postmodernej dobe

V postmodernej dobe pretrváva jedna neporušiteľná základná hodnota, ktorá nie je popieraná v žiadnom zo svojich nespočetných prejavov. Je to človek a jeho právo na osobné naplnenie a slobodu, hlásané tým silnejšie, čím sú metódy spoločenského ovládania jemnejšie a „humánnejšie“. Musíme vychádzať z konzumného sveta. Konzumná spoločnosť so všetkou svojou záplavou výrobkov, obrazov a služieb, s hedonizmom, ku ktorému táto záplava vedie, a s euforickým ovzduším pokušení a v blízkosti jasne ukazuje stratégiu zvodnosti v celej jej šírke. Zvodnosť však nie je len pohľadom na luxus hromadenia. Presnejšie povedané, tkvie skôr v nadmerných možnostiach voľby, v slobode ľudí nachádzajúcich sa v transparentnom otvorenom svete, ktorý ponúka stále viac rôznych možností kombinovateľných „na mieru“ a umožňuje voľný obeh a výber. Zvádzanie nemá nič spoločné s klamnou predstavou, ani s odcudzením. Je tým, čo usporadúva náš svet a pretvára ho v súlade so systematickým procesom personalizácie, ktorého pôsobenie spočíva hlavne v rozširovaní rôznorodej ponuky v tom, že vám predkladá viac, aby ste sa sami viac rozhodovali v tom, že jednotné obmedzovanie nahrádza slobodnou voľbou, rovnakosť pluralitou, striedmosť spĺňaním prianí. Kým proces personalizácie ruší pevné a donucovacie rámce, zvodnosť v tichosti pôsobí tým, že vsádza na individuálnosť osôb, na ich pohodu, slobodu, na ich vlastné záujmy. K logike personalizácie sa priklonili aj mravy. Kult spontánnosti a psychoanalytická kultúra človeka vyzývajú, aby bol „viac“ sám sebou, aby „cítil“, rozoberal sa, oslobodil sa od svojich rolí a „komplexov“. Výchova predtým autoritárska sa stala značne permisívna, prianie detí a mládeže treba vypočuť. Personalizácii spoločnosti na mieru zodpovedá personalizácia jednotlivca. „Zvodnosť je (…) činiteľom nenávistnej deštrukcie spoločenskej dimenzie, postupným izolovaním (…). Každý sa stáva zodpovedným za vlastný život: musí čo najlepšie spravovať svoj estetický, afektívny, fyzický kapitál. Socializácia a desocializácia sa tu prekrývajú. Na vrchole spoločenskej pustatiny sa týči zvrchovaný, informovaný a slobodný človek obozretne spravujúci vlastný život. Proces personalizácie ako postmoderná fáza socializácie je novým typom spoločenského ovládania. Postmoderná spoločnosť, spoločnosť zovšeobecňujúca proces personalizácie a vymaňujúca sa z moderného disciplinárne-donucovacieho usporiadania akosi priamo a novými taktikami uskutočňuje moderný ideál individuálnej autonómie nového typu.“ (G. Lipovetsky)

Sloboda a zodpovednosť

Skutočné ľudské konanie sa vyznačuje hlavne tým, že nie je jednoduchou reakciou na nejaký podnet, ale je niečím viac. Konajúci človek využíva svoju schopnosť zaujať voči podnetu istý odstup. Koná rozvážne po zrelej úvahe. Ničím nevyvolané, nevyprovokované konanie si konajúci zrejme dobre premyslel, preto ho pokladáme za slobodné a preto jeho pôvodca zaň nesie plnú zodpovednosť. Sloboda je predovšetkým akosi obmedzená už sama v sebe. Slobodné je len také konanie, ktoré sa robí s istým odstupom a s rozvahou. Odtiaľ pochádza stará rada: „rátať do desať“. Človek, ktorý len reaguje, urobí to, čo mu napadne a čím si vyleje zlosť; nie je slobodný, robí to, čo musí. Že sloboda znamená predovšetkým ovládnutie vášní, je hlavnou témou neskorej antickej filozofie, zvlášť stoickej. Odtiaľ túto tému prevzalo aj kresťanstvo. Sloboda je tak úzko spojená s rozvahou a rozumom, že aj vzdelávanie je v antickom ponímaní vzdelávaním k slobode. Konanie je slobodné práve a len vtedy, keď so sebou nesie zodpovednosť konajúceho: „ja za to ručím“. Uličník, ktorý počmára bielu stenu a utečie, nekoná ako slobodný človek – či má pätnásť alebo päťdesiat rokov. Tým sloboda súvisí s nejakým „ja“, ktoré si pamätá a ktoré si pripočíta aj vzdialenejšie dôsledky svojich činov. Zodpovednosť a dôsledky sú tiež hlavný dôvod, prečo sa človek obáva svojej slobody a niekedy sa jej dobrovoľne a rád zriekne. Zodpovednosť nie je nič iné, než presvedčenie, že som skutočným pôvodcom morálneho aktu a jeho skutkov. Aby v človeku vznikol pocit zodpovednosti, musia byť splnené isté podmienky. Človek musí odhaliť čo je dobré, čo je lepšie, čo je najlepšie. Musí vidieť seba vo vzťahu k objavenému dobru a zlu, okrem toho musí mať vedomie vlastnej sily, vlastnej schopnosti podujať sa na tento akt. Musí si napokon predstaviť, čo urobiť, kedy urobiť, aké prostriedky použiť na dosiahnutie zvoleného cieľa (J. Tischner). Bežné občianske vzťahy medzi ľuďmi sú možné len tam a len do tej miery, pokiaľ sa všetci navzájom pokladajú za slobodných a pokiaľ sa podľa toho aj správajú. U človeka, ktorý niečo sľúbi, podpisuje zmluvu alebo zmenku, kupuje tovar a ukladá peniaze, predpokladáme ako samozrejmé, že je slobodný v tom zmysle, že túto činnosť koná „on sám“, a spravidla neskúmame, či je toho schopný. Naopak napríklad v trestnom súdnictve si starosť o spravodlivosť v novoveku vynútila, že u zločinca sa to ako samozrejmé nepredpokladá. Mieru jeho „objektívnej“ zodpovednosti a príčetnosti skúmajú psychológovia a niekedy usúdia, že dotyčný páchateľ za svoje činy nezodpovedá. Buď preto, že k tomu nemá dostatočné intelektuálne schopnosti, alebo preto, že vo chvíli činu nebol „pri sebe“, sám sebou, čiže slobodnou osobou. Táto prax „dvojakého metra“ sa najskôr opiera o hlboké novoveké presvedčenie, že človek je vo svojej podstate dobrý, a keď pácha zločin, je veľmi pravdepodobné, že nebol celkom pri sebe. V súčasnosti sa nezdá udržateľnou ani tradičná predstava európskeho individualizmu o svojbytnosti ľudského jedinca, ktorý s ničím nesúvisí a nikoho nepotrebuje. Človek vždy žil a žije v skupinách, a v spoločenstve nielen rodiny, ale aj národa, kultúry a podobne. Myslí v jazyku a koná v nejakom prostredí, ktoré si nevytvoril sám. „Ani umenie a kultúra vôbec nie je len dielom vynikajúcich jedincov, lebo tí vyrastajú z podhubia spoločnej kultúry celých skupín“, konštatuje český filozof Jan Sokol.

Slobodní od slobody

Richard Rohr, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov duchovnej obnovy v Amerike, prichádza s provokujúcou myšlienkou: Osloboďte sa od vlastnej slobody. Letting go – nechajte veci ísť a vymaňte sa spod tlaku mať všetko vo svojich rukách. V tejto slobode sme oslobodení od pestovania nášho vlastného ja, a tým slobodní pre druhých, ich radosti a starosti. Je zjavné, že kresťanská sloboda je slobodou od niečoho a zakaždým zároveň slobodou pre niečo. Rohr si myslí, že musíme opustiť tri veľké veci: neúmerný tlak byť úspešným, neúmernú vôľu mať vždy pravdu – aj teologickú. Je to ten úlet ega a predsa sa kvôli tejto potrebe rozdelili cirkvi, pričom obe strany boli zajatcami vlastného ega. No a nakoniec to je neúmerná vôľa byť mocným a mať všetko pod kontrolou. Musíme presne pomenovať, do akej miery sme panovaniachtiví a neústupní vo svojej pravde. Musíme prekonať nacionalizmus. Tiež musíme prekonať nutkanie vlastniť množstvo vecí a mať všetko pre svoje osobné potreby. Väčšina vecí je dnes považovaná len za prostriedok rozširovania svojho vlastného ja, resp. prostriedok k vlastnému obohateniu. Rohr je presvedčený, že musíme ľudí upriamiť na perspektívy mimo nich samých – kvôli ich vlastnému uzdraveniu. Aj napriek nám samým budeme do istého stupňa, ak nie úplne, vyliečení a oslobodení. Musíme sa vo svete usídliť takým spôsobom, aby k nám vonkajšie okolnosti a skutočnosti mali prístup, aby sa ma mohlo dotknúť moje nie-ja. Svet nevie spoznať pravú slobodu, ani ju umožniť. Nemá k tomu ani prostriedky. Okrem toho svet nevyhnutne účinkuje na báze vlastných záujmov, a takto sa súkromný egoizmus jednoducho rozšíri cez skupinový egoizmus. S naším otroctvom sa cítime oveľa lepšie ako so slobodou. Sloboda totiž znamená, že musíme prevziať radikálnu zodpovednosť za to, čo sme. Byť zotročený znamená, že máme vždy niekoho iného, na ktorého môžeme zvaliť vinu za naše problémy. Základná definícia slobody, ktorú máme v kapitalizme, znie takto: Mať nekonečnú slobodu, nekonečné množstvo voľby. Ronald Reagan raz povedal Američanom, že Amerika je preto taký veľký a slobodný národ, lebo si môže zvoliť medzi 39 rozličnými druhmi zmrzliny. Keď prišla do Ameriky Matka Tereza, nazvala Američanov najneslobodnejším národom na svete. Ježiš nám na tomto svete nikdy nesľuboval istotu, my sme však pripravení uveriť každému politickému systému, ktorý nám ju sľubuje dosiahnuť ľahko a rýchlo, miesto toho, aby sme žili v bytostnej neistote a vo vnútornej hlbokej chudobe, kde sa skutočne niečomu učíme. Ježišov príkaz neznie: Máte mať pravdu, ale: Máte sa navzájom milovať. Samozrejme, že nie je nič zlé na tom, keď má človek pravdu. Problém začína vtedy, keď stojíme pod vnútorným tlakom byť vždy medzi tými, ktorí majú pravdu. Odtiaľ nie je ďaleko k presvedčeniu: Len my – a nikto iný – máme pravdu, celú pravdu. Ak nás táto otázka príliš zamestnáva, sme potom neustále zamestnaní naším vlastným obrazom. Nejde o to, aby sme za každú cenu udržiavali pozitívny obraz o sebe samých. Inak budeme stáť pod neustálym tlakom vynášať rozsudky a všetko zaraďovať do kategórií. No a toto človekovi veľmi uľahčuje kontrolu nad svetom, uzatvára Rohr.