Recenze (Zdenko Š. Širka)
VOKOUN,
Jaroslav. Dynamika křesťanské
tradice. Quaestiones quodlibetales, 23.
Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury (CDK), 2013. 97
s. ISBN: 978-80-7325-324-0
Najnovšia
kniha českobudějovického teológa Jaroslava Vokouna, vedúceho
Centra ekumenickej teológii a profesora na teologickej fakulte
JČU, má východiskový bod v súčasnej situácii kresťanstva.
Autor má na mysli predovšetkým stav ekumenického dialógu
a ekumenickej teológie, vzťah spoločnosti a cirkvi a
prispôsobenie evanjelia iným kultúram. Súčasný stav
charakterizuje ako blokovanie dynamiky kresťanskej tradície. Keďže
cirkev pomocou vlastných teologických nástrojov nie je schopná
dosiahnuť proces odblokovania („deblokace“), autor navrhuje
rozhovor so spoločenskými vedami ako jeden z možných zdrojov
debaty o dnešnom kresťanstve. Tento rozhovor uskutočňuje
najprv s modelom filozofickej hermeneutiky Hansa-Georga Gadamera
(1900-2002), potom s kultúrnou a historickou semiotikou Jurija
Lotmana (1922-1993) a nakoniec s teóriou systémov Niklasa
Luhmanna (1927-1998). Aj keď je tento „předběžný analytický
popis“ (s. 81) daných modelov jednosmerným naslúchaním a autor
si sám uvedomuje, že v tomto rozhovore podnety viac preberá
než dáva (s. 69), predsa nám dialóg umožňuje lepšie porozumieť
premenám kresťanskej tradície a pomôcť v jej aktívnom
vytváraní.
Gadamerova
filozofická hermeneutika prispieva k modelu kresťanskej tradície
zohľadnením dejinnosti tradícii, kde je zdôraznená premena
toho, kto má skúsenosť s pravdou, ako aj premena toho, čo je
predávané. Tradovanie pre Gadamera nie je slepým napodobovaním,
opakovaním bez premeny, či rekonštrukciou odcudzenej tradície,
ale spočíva v produktívnom sprostredkovaní a výkladu
tradícií, kde silnú rolu hrá ten, kto predáva. Týmto Gadamer
označuje prípadnú kanonizáciu akejkoľvek interpretácie ako
blokovanie hermeneutickej kontinuity. Vokoun v tomto pokračuje
a odvážne hovorí, že aj kanonický model zjavenia božského
v ľudskom tele môže blokovať dynamiku, ak by sa
v kresťanskej teológii popierala nutnosť výkladu a šlo
by iba o napodobovanie určitej formy kresťanstva, ktorá už
v súčasnosti stratila zmysel. Z tohto dôrazu plynie pre
Vokouna veľký dopad na hermeneutické spoločenstvo (cirkev) ako na
to, ktoré samo seba nejako chápe v novej situácii a zaraďuje
svoje seba-vnímanie do širších súvislostí. Obava cirkvi, že to
bude viesť k strate vlastnej identity, je podľa Vokouna
neopodstatnená. Účasť v tradícii je predsa rozhodnutím nechať
sa osloviť tradíciou, v ktorej žijeme, a porozumenie je nutné
vnímať ako vtiahnutie do diania tradície.
V druhej
časti je predstavený Jurij Lotman, zakladateľ tartusko-moskovskej
školy semiotiky, ktorý podobne ako Gadamer vníma dynamiku jazyka
(reči, Sprache)
v súvislosti s dejinami, ale jeho metóda „umožňuje
operativnější popsání dynamiky tradice“ (s. 23). Práve toto
prepojenie so semiotickou metódou umožňuje popísať dynamiku
kresťanskej teológie, ktorá zaujíma Vokouna. Lotman prekonáva
predstavu systému jazyka ako spoločného kódu a pridáva mu
historickú dimenziu, ktorou je pamäť textu. Práve táto pamäť
je kontextom, v ktorom tradovaný text získava nové významy
v priebehu tradovania. Samotný pojem tradície Lotman
sleduje ako vzťah otvoreného systému (text, tradícia) s
vplyvmi, ktoré na neho pôsobia. Túto interakciu popisuje
kontinuálnym a explozívnym pohybom tradícií, ktoré sa
prelínajú a vzájomne podmieňujú. Lotmanov dôraz na
transformáciu priestoru a charakterizovanie systému ako otvoreného
vonkajším vplyvom, pomocou ktorých sa systém obohacuje, umožňuje
Vokounovi vystihnúť striedanie kontinuálnych a explozívnych
procesov, ktoré existuje v dynamike kresťanskej tradície.
Lenže paralela medzi kresťanstvom a semiotikou nie je úplná,
pretože v teológii kresťanskej tradície vždy musíme
počítať s Bohom ako cieľom tradovania. V tomto ohľade
je kresťanský model statickejší než Lotmanov, u ktorého
hrá veľkú rolu moment explózií, náhlych zmien
a nepredvídateľného vývoja, uzaviera Vokoun.
U
posledného autora, sociológa Niklasa Luhmanna, sa Vokoun usiluje
aplikovať jeho texty o kritike otvorených systémov, ktorá
zasahuje aj cirkev ako otvorené spoločenstvo. Aj keď je
kresťanstvo otvorené svetu a je v procese výmeny
s okolím, toto otvorenie paradoxne vedie k uzatvoreniu.
Luhmannov návrh leží v teórii uzavretých, seba-utvárajúcich
sa systémov, ktoré nepopierajú otvorenosť, ale sú jej
podmienkou. Inými slovami, systém (kresťanstvo) môže zachovať
svoju identitu a byť otvorené svojmu okoliu iba v tom
prípade, že je zatvorené voči okoliu a z vonkajších
vplyvov si vyberá iba to, čo k nemu patrí. Zablokovanie
dynamiky tradície teda nemusí vzniknúť iba izolovanosťou, ale aj
nekritickou otvorenosťou voči vonkajším vplyvom. Jedná sa teda
o dynamický vzťah a pre Vokouna ako teológa vyplýva
z toho otázka, ako si cirkev zachová zároveň rozdielnosť od
sveta a vlastnú identitu. Luhmannova odpoveď totiž nevyžaduje
žiadne základné prvky ako minimálny predpoklad identity a dôraz
je výhradne na kontinuite založenej na rozdielnosti. Tento koncept
dynamiky je aplikovateľný aj na ekumenický dialóg, ktorý môže
pokračovať iba, ak bude postupovať „od diferenci k diferenci“
(s. 58), a nie k jednote.
Rozhovor
s týmito tromi autormi Vokoun formuje do troch samostatných
kapitol, ktoré sú nezávislé jedna na druhej; autorove
prepojovania týchto konceptov sa objavujú, ale sú skôr vzácne.
Čitateľ tak získava dojem, že kniha je heterogénnym zoskupením
troch krátkych štúdií o troch autoroch. Pritom zostáva
nevysvetlené kritérium, na základe ktorého sú vybraní práve
títo autori. Vokoun používa odborný slovník a predpokladá
vzdelaného čitateľa, ba niektoré zvraty ani neprekladá, napr.
„narrowing of sense“ (s. 74-75). Podobne aj názvy niektorých
kníh občas používa ako v nemeckom, tak aj v českom znení
(pozri s. 61-62, 51-52), čo môže zmiasť čitateľa neznalého
cudzích rečí. V prípade, že sú cieľovou skupinou
odborníci znalí námetu, bol by vhodný lepší poznámkový aparát
a presnejšie vyjadrovanie. Uvediem niekoľko príkladov, už
z prvých riadkov rozboru knihy (s. 7), kde by bolo nutné
uviesť, ktorí sú to teológovia, ktorí prijímajú Gadamerove
myšlienky, a kto hovorí o jeho „kanonizácii“
v súčasnej teológii. Aplikácia Gadamerovej hermeneutiky
v teológii je totiž známa vec, ale vôbec nie je jednoznačná
a teologické názory na Gadamera sú často rozporuplné. Na
rovnakom mieste autor píše, že je „běžným
poznatkem ekumenického dialogu“ (s. 7),
že kresťanská tradícia je tradíciou výkladu Písma, a pritom
neuvádza, že sa jedná o tézu Gerharda Ebelinga (1964, Wort
Gottes und Tradition), a nie
o bežný poznatok. Aj keď sú analýzy všetkých troch
modelov veľmi odborné a autor vychádzal z primárnych
zdrojov, nepochybný je malý počet zdrojov, z ktorých čerpal
svoje závery. Napr. u Gadamera sa jedná iba o jednu knihu
(jeho prvú, z roku 1960), a pritom nezohľadňuje dielo,
ktoré Gadamer vytvoril počas nasledovných 40 rokov svojho života.
Kým u Luhmanna autor zohľadnil väčší počet spisov, ako
aj následné korigovanie jeho predchádzajúcich názorov
v jeho poslednej knihy (2011) ohľadne funkcie náboženstva (s.
63), neučinil tak u Gadamera, u ktorého sa tiež hovorí
o náboženskom obrate v poslednej tretine 20. storočia.
Autor
presvedčivo ukazuje, že existujú ne-teologické zdroje, v tomto
prípade spoločenské vedy, od ktorých sa kresťanská teológia má
a musí učiť, pretože ponúkajú nástroje a perspektívu na
skúmanie fenoménu dynamiky kresťanskej tradície a jej
obnovenie. Možno iba dúfať, že podobné medzi-disciplinárne
projekty a prekračovanie vlastného tieňa bude prebiehať ešte
intenzívnejšie, ako v práci Jaroslava Vokouna, tak aj v
širších teologických kruhoch.
Zdenko
Š. Širka