Pavol Bargár: Vítejte u Hartmannů

Orig. WILLKOMMEN BEI DEN HARTMANNS, Nemecko, 2016, 116´, scenár a réžia: Simon Verhoeven, kamera: Jo Heim, hudba: Gary Go, hrajú: Senta Berger, Heiner Lauterbach, Eric Kabongo, Palina Rojinski, Florian David Fitz, Elyas M’Barek, Marinus Hohmann

Hodnotenie: 80 %

Nemecký snímok Vítejte u Hartmannů, jeden z nominantov na Európske filmové ceny v kategórii najlepšie komédia za rok 2017, si cestu do českej ani slovenskej distribúcie zatiaľ nenašiel. Je to škoda, pretože toto dielo u nás doteraz nie príliš známeho scenáristu a režiséra Simona Verhoevena rozhodne má čím osloviť. Na prvý pohľad typický „feel good“ film so sebou totiž prináša hneď niekoľko zaujímavých a provokatívne uchopených momentov. Verhoevenovo dielo skúma aktuálne dianie v nemeckej spoločnosti v súvislosti s príchodom utečencov do Nemecka prostredníctvom príbehu dobre situovanej rodiny Hartmannovcov. Dlhoroční manželia Angelika a Richard práve prechádzajú vážnou krízou, a to nielen spoločne ako pár, ale i každý sám za seba v osobnom či profesijnom živote. Na šťastí im nepridáva ani syn Phillip, prepracovaný právnik nadnárodnej korporácie vychovávajúci svojho problémového adolescentného syna Bastiho, ani dcéra Sofie, večná študentka neúspešne hľadajúca životnú orientáciu i trvalejší vzťah. Zatiaľ čo Richard, špičkový lekár v dôchodkovom veku, sa túto krízu pokúša riešiť podstupovaním plastických operácií a únikom do nočných podnikov, Angelika svoj nový životný projekt vidí v snahe pomáhať utečencom. Najprv priamo v azylovom tábore, no postupne sa rozhodne otvoriť pre niektorého z ľudí hľadajúcich nový domov ich rodinné sídlo. A tak k nim prichádza Diallo, mladý muž pôvodom zo severnej Nigérie.

Diallov príchod generuje nielen radu vtipných situácií, ale aj momentov na zamyslenie, pretože jeho konanie, ba i samotná osoba nastavuje Hartmannovcom – a spolu s nimi aj divákovi – zrkadlo ich životným hodnotám, rodinným väzbám a medziľudským vzťahom. Takáto sebareflexia nie je taká príjemná, ako by si jednotliví členovia rodiny priali, pretože Diallova afirmácia ich vlastného názoru a postoja v jednej otázke sa vzápätí mení na dobre mienenú, no ostrú kritiku v otázke inej.

Film v žiadnom prípade nezastáva naivnú pozíciu v otázke možností medzikultúrnej či medzináboženskej koexistencie. Áno, Diallo je síce predstavený ako milý, takmer bezchybný chlapík, no Verhoevenovo dielo dáva jasne najavo, že ideové východiská a následne aj životné postoje mladého Afričana sa diametrálne líšia od jeho nemeckých hostiteľov. To však neznamená, že autentický vzťah medzi náboženskými a kultúrne inými by bol vnímaný ako principiálne nemožný. Nádej spočíva v bezprostrednej skúsenosti, v autentickom a otvorenom stretnutí s takýmto iným. Explicitné svedectvo o tom podáva v závere filmu Phillip počas svojej, inak komickej, reči pred súdom: nie je žiadny „vítač“, stále je skeptický voči možnosti integrácie imigrantov do nemeckej spoločnosti, no skúsenosť, ktorú jeho rodina zažila s Diallom mu dáva nádej, že vzájomne obohacujúce a ľudsky hodnotné spolužitie možné je. Z inej perspektívy to vyjadruje Angelika, keď na otázku svojho manžela odpovedá, že najväčším prínosom islamu pre nás Európanov sú ľudia. V tom spočíva hlavné posolstvo i úloha zároveň: nevnímať iného ako súčasť anonymnej masy či systému, ale ako konkrétnu ľudskú bytosť. Vždy tu síce budú jedinci, ktorí zmysel a možnosť tejto úlohy spochybnia – vo filme stelesnení egoistickým a reflexie neschopným Dr. Saschom a priaznivcom Pegidy Kurtom na jednej strane a fanatickým azylantom Rayhanom na strane druhej – no ľudia ako Diallo, Hartmannovci či Dr. Tarek Berger, Richardov kolega a Sofiin priateľ z detstva pochádzajúci z tureckej komunity, sú svedectvom o nosnosti takéhoto projektu.

Pri jeho realizácii bude nepochybne potrebný postoj odvážnej otvorenosti založenej na zdravom sebavedomí i pokore. Práve k tomu smerujú Tarekove slová v rozhovore so Sofiou, keď vysloví prianie, aby už nemecká spoločnosť nebola taká upätá vo vzťahu k vlastnej identite, ale aby si svoju slobodu, otvorenosť a tolerantnosť dokázala presvedčivo obhájiť voči všetkým kritikom, či už nacistom alebo islamistom.

Vítejte u Hartmannů ponúka skvelý príklad alternatívneho prístupu k uchopeniu tém ako migrácia, medzikultúrne spolužitie či hľadanie vlastnej identity.

Pavol Bargár

„Podobne ako iné filmy, ktoré milujem, aj Blade Runner 2049 pojednáva o mnohých veciach. Jednou z nich je otázka, do akej veľkej viery nás určujú naše spomienky, čím by sme boli bez svojich spomienok a aká časť našej ľudskej identity je spojená s našimi spomienkami. To je niečo, čo sa ma hlboko dotýka.“ (Denis Villeneuve, režisér filmu Blade Runner 2049)

„Pokúšal som sa nájsť zlatú strednú cestu, niečo, čo sme stratili v celej tej debate o utečencoch. Išlo mi o navodenie pocitu uvoľnenia. Chcel som ľuďom pomôcť, aby sa dokázali zasmiať sebe samým. Pretože smiech dokáže byť oslobodzujúcim.“ (Simon Verhoeven, režisér a scenárista filmu Vítejte u Hartmannů)

Vytisknout