Pavol Bargár: Studená vojna

Orig. Zimna wojna, Poľsko/Francúzsko/ Veľká Británia, 2018, 89 min, réžia: Paweł Pawlikowski, scenár: Paweł Pawlikowski a Janusz Głowacki, kamera: Łukasz Żal, hrajú: Joanna Kulig, Tomasz Kot, Borys Szyc, Agata Kulesza

Premiéra v ČR: 12. 7. 2018

Premiéra v SR: 4. 10. 2018

Hodnotenie: 85 %

Po cenami ovenčenej a kritikmi i divákmi nadšene prijatej Ide (2013) prichádza vo Veľkej Británii žijúci poľský filmový tvorca Paweł Pawlikowski s ďalším autorsky silným a podmanivým dielom. Studená vojna je baladickým príbehom lásky dvoch umelcov, ktorú poznamenala skutočnosť života rozdeleného železnou oponou – tou politickou, ale aj ich osobnou. Vizuálne krásny film, ktorého ďalšiu svojbytnú dimenziu tvorí pôsobivá jazzová i folklórna hudba, stavia na výborných hereckých výkonoch, solídnom režijnom vedení a tragicky ladenom príbehu. Použitie čierno-bieleho obrazu vytvára dojem dobovo autentickej atmosféry a zároveň zdôrazňuje autorský zámer, keď vyostruje vnútorné prežívanie hrdinov na pozadí historických udalostí. Výsledkom je ďalšie nezabudnuteľné umelecké dielo, ktoré si odnáša prestížne filmové ocenenia (najlepšia réžia a nominácia na Zlatú palmu z Cannes, oscarové nominácie za najlepšiu réžiu, kameru a zahraničný film, či hneď päť premenených nominácií zo šiestich pri udeľovaní Európskych filmových cien) a oslovuje divácke i odborné publikum.

Zula (J. Kulig) a Wiktor (T. Kot) sa stretávajú na výberovom konkurze do folklórneho súboru krátko po konci 2. svetovej vojny, v ére budovateľského nadšenia. On je skladateľom povereným umeleckým vedením onoho ansámblu, ona sa zase uchádza o miesto speváčky a tanečnice. Románik medzi učiteľom a žiačkou prerastá v zničujúcu lásku, ktorá nemá mať trvanie: zatiaľ čo Wiktor túži po ničím neobmedzenej umeleckej i životnej slobode na Západe, Zula existenciu emigrantky vo Francúzsku nezvláda a vracia sa k istotám a pozlátku statusu popovej hviezdičky v socialistickom Poľsku. Avšak keďže tragickí milenci nedokážu žiť spolu, ale ani jeden bez druhého, Wiktor sa vracia do rodnej zeme napriek tomu, že vie, aký ho tam čaká osud…

Hoci Studená vojna je filmom o láske, svojou chladnou estetikou skôr než na emócie apeluje na rozum diváka. Snímok je možné uchopiť ako tézu, že človek nie je „ostrovom sám pre seba“. Pawlikowski človeka nepredstavuje ako autonómne indivíduum rozhodujúce o svojom vlastnom osude. Film síce nezavrhuje slobodnú vôľu, ale podčiarkuje, že človek je vždy pevne zakorenený vo svojom kontexte – v kultúre, jazyku, politickom a socio-ekonomickom prostredí. Studená vojna tak v určitom zmysle vyznieva ako polemika s modernou a príklon k myšlienkam postmoderny.

Vyššie uvedenú tézu je možné sledovať prostredníctvom postáv i niektorých tém. Zula napríklad nedokáže žiť mimo svoje rodné prostredie. Ani jej láska k Wiktorovi nie je schopná prekonať túto dilemu a nedokáže to ani jej tvorba, ako vidieť z jej neschopnosti spievať francúzsku verziu „svojej“, v Poľsku tak populárnej piesne. V dôsledku toho sa rozhodne vrátiť do neslobodného Poľska – napriek tomu, že Wiktor je láska jej života. Podobná dilema vyžaruje aj z postavy Wiktora. Ten síce rebeluje proti „kontextuálnej podmienenosti“, keď sa snaží vytvárať si svoj nový život „na zelenej lúke“, ale, ako už bolo naznačené vyššie, svoj boj v tomto ohľade prehráva.

Hlavná téza filmu je zároveň rozvíjaná ešte z inej perspektívy, totiž ako zápas o autenticitu. Vedomie, že je tvorom kontextuálne podmieneným, človeku súčasne umožňuje autenticky žiť svoj život a tvorivo rozvíjať svoj životný príbeh. Film túto myšlienku dosvedčuje pomocou ironizujúceho príkladu, keď v jednej scéne komunistický pohlavár Kaczmarek (B. Szyc) prikáže vytvoriť „ľudové piesne“ o vodcovi, pozemkovej reforme a svetovom mieri. Výsledkom je, ako divák môže očakávať, kŕčovitý gýč. Naopak, autenticky sa zachová Wiktorova kolegyňa, folkloristka Irena (A. Kulesza), ktorá takéto „divadielko“ odmieta a od súboru napokon odchádza. Podobne ani Zula po svojom návrate z emigrácie nezvláda polohu popovej speváčky, do ktorej je štylizovaná. Gýčovitá „mexická“ gala zábava tak u nej vyvoláva stav nevoľnosti.

Hoci realita totalitného komunistického režimu je vo filme neustále prítomná, Studená vojna nie je analytickou štúdiou komunizmu. Táto realita je skôr súčasťou onoho kontextu, ktorá odhaľuje pravý charakter ľudí (napr. postava Kaczmarka v protiklade k folkloristke Irene). Je nanajvýš otázne, či by Zula a Wiktor boli schopní žiť „normálny život“, ak by boli mohli žiť v slobodnej poľskej spoločnosti. Film tak nastoľuje tiež otázku, aký význam zohráva osobnosť človeka, jeho vlastné ja, v procese vytvárania vlastného životného príbehu v interakcii s kontextom.

Studená vojna však prináša aj ďalšie témy. Jednou z tých najvýraznejších je tematika náboženstva či viery v Boha. Zula sa Wiktorovi vyznáva, že verí v Boha. Je zaujímavé, že Wiktorova reakcia na jej slová nie je v zábere kamery, a divák sa preto o jeho postoji priamo nedozvedá. Náboženské presvedčenie hlavnej hrdinky sa prejavuje v prvom rade tým, že svadba mimo kostol, podľa Zulinho názoru, neplatí. Zula a Wiktor sa berú v kostole, resp. v ruinách opusteného kostola uprostred polí, aby sa následne spolu vydali na odchod z tohto sveta.

Úloha (kresťanskej) viery v optike filmu je v zásade dvojaká. Po prvé, je súčasťou toho kontextu, v ktorom je človek zakorenený a ktorý mu ponúka východisko pre autentické rozvíjanie vlastného príbehu. Ikonicky sugestívny symbol tejto myšlienky predstavujú oči Ježiša na nástennej maľbe v rozpadajúcom sa kostole, kde sa Zula a Wiktor berú. A po druhé, viera dáva silu „prejsť na druhú stranu“, keď sa už všetko javí ako nezmyselné. Záver filmu vyznieva dvojznačne: Zula a Wiktor síce spoločne páchajú samovraždu tým, že si predávkujú liekmi, no divák nikdy neuvidí, že by lieky začali zaberať. Obaja hrdinovia prejdú na druhú stranu cesty, čo je možné vykladať ako symbolický prechod do novej fázy života, či už tu v tomto živote, alebo „na večnosti“.

Studená vojna je filmovou lahôdkou, ktorá z absencie emócií prameniaci chlad kompenzuje myšlienkovou podnetnosťou a predovšetkým zdarnou snahou o estetickú dokonalosť.

Pavol Bargár

Vytisknout