Pavol Bargár: Stehlík

THE GOLDFINCH, USA, 2019, 149 min, réžia: John Crowley, scenár: Peter Straughan, knižná predloha: Donna Tartt, kamera: Roger Deakins, hudba: Trevor Gureckis, hrajú: Ansel Elgort, Oakes Fegley, Nicole Kidman, Jeffrey Wright, Ashleigh Cummings, Aimee Laurence, Aneurin Barnard, Finn Wolfhard, Robert Joy, Willa Fitzgerald, Hailey Wist

Na DVD a Blu-ray: 5. 2. 2020

Hodnotenie: 75%

Jedným z nemnohých výhod doby covidovej je, že človek má relatívne viac času vrátiť sa ku filmom, ktoré síce už svoju premiéru v (momentálne zavretých) kinách majú dávno za sebou, no stoja za opakované pozretie. Jedným z takýchto filmových diel je aj Stehlík írskeho režiséra Johna Crowleyho (IntermissionChlapec A). Tento snímok, natočený podľa kritikou ceneného románu Donny Tarttovej, zachytáva, ako jedna tragická udalosť z detstva zmení celý ľudský život. Filmu dominujú motívy pocitov viny, zármutku a odcudzenia, ale tiež priateľstva, lásky a vykúpenia. Posledné menované skutočnosti nie sú prezentované ako niečo, čo by si človek mohol nárokovať či vynútiť, ale prichádzajú ako dar; povstávajú zo vzťahu k inému. A Stehlíkovi sa krehkú krásu tejto dynamiky darí zobraziť presvedčivo aj vďaka majstrovskej kamere a režisérskemu vedeniu vyžadujúcemu citlivú prácu s detskými i dospelými hercami.

Príbeh sa odvíja na viacerých časových rovinách oscilujúcich okolo spomienok mladého muža, Thea Dreckera, na svoje detstvo po smrti matky. Táto línia sa strieda s neskoršími príbehmi z jeho dospelosti a prebleskujú v nich okamihy z osudného dňa, keď pri bombovom útoku v múzeu jeho mama tragicky zahynula.

Kľúčovým pre interpretáciu a pochopenie filmu je motív stehlíka, ako ho zachytáva slávna rovnomenná maľba Carla Fabritia, holandského maliara zo 17. storočia. Je zásadné, že ukazuje vtáčika, ktorý je spútaný reťazou a – zvečnený na obraze – putuje naprieč storočiami. Aj Theo Drecker, podobne ako tento stehlík, je takto uväznený, a to nepriaznivými rodinnými okolnosťami a – čo je ešte dôležitejšie – neschopnosťou odpustiť sám sebe smrť matky. Prežíva totiž výčitky, že pri výbuchu bomby v múzeu zomrela kvôli nemu, pretože do múzea išli neplánovane po tom, čo bola jeho matka predvolaná riaditeľom školy za to, že Thea našli fajčiť na záchodoch. A podobne ako stehlík, aj Theo putuje „stáročiami“, t. j. blúdi životom s cieľom nájsť vyslobodenie zo svojej „reťaze“ – z väzenia výčitiek svojho svedomia, ktoré sa usiluje prehlušiť alkoholom a drogami na otupenie bolesti.

Film výborne vystihuje, do akej obrovskej miery sú ľudia formovaní prostredím, v ktorom vyrastajú a žijú, pričom obrovskú rolu v tomto procese zohráva nielen rodina, ale aj širší kontext a životné okolnosti. Theo a jeho kamarát z detstva Boris, napríklad, opakujú vzorec oddávania sa návykovým látkam, ktorý videli u svojich otcov alkoholikov. Čo je však ešte zaujímavejšie, človek je formovaný aj svojou vlastnou reflexiou a spracovaním svojich životných skúseností. Negatívnu podobu takejto reflexie vidíme predovšetkým u Thea, ktorého po väčšinu filmu prenasledujú výčitky svedomia a neschopnosť odpustiť samému sebe.

Okrem Thea je však takýto postoj zrejmý aj na postave Pippy, jeho kamarátke z detstva a celoživotnej láske. Pippa, hoci evidentne taktiež stále miluje Thea, nie je schopná vrátiť sa do New Yorku a skúsiť žiť vo vzťahu s ním, pretože toto veľkomesto jej príliš pripomína, že spôsobila smrť svojho strýka a poručníka Weltyho Blackwella. Toto sú taktiež neoprávnené výčitky svedomia, s ktorými Pippa nedokáže konštruktívne pracovať.

S pocitom viny žije aj zmieňovaný Boris. Boris si dlhé roky nedokáže odpustiť, že sa na Thea vykašľal, keď tento potreboval jeho pomoc, a že mu tajne ukradol, resp. vymenil maľbu Stehlíka. Boris však ku svojmu údelu pristupuje aktívne: hľadá zmierenie, a to aj za cenu prekračovania zákona. Drží sa pritom motta, že „aj zo zlého nakoniec môže vzísť niečo dobré“ – a zdá sa, že sa mu zmierenie nakoniec nájsť podarí.

Významnú úlohu v Theovom živote, a teda aj v príbehu ako celku, zohráva rodina Barbourovcov, ktorá Thea „adoptovala“, resp. na chvíľu prichýlila po tom, čo zomrela jeho mama. Táto rodina má taktiež svoje vážne problémy vedúce k nefunkčným vzťahom a pocitom premárneného života. Otec s bipolárnou poruchou prestane brať lieky, matka je očividne nešťastná v manželstve bez lásky, starší syn Pratt má problémy s autoritou a správaním, mladší syn Andy je šikanovaný, každý rodič uprednostňuje len jedno zo svojich štyroch detí (otec dcéru Kitsey, matka najstaršieho syna Pratta). Dcéra Kitsey je ochotná si vziať Thea, keď sa po rokoch opäť stretnú ako dospelí, a to aj napriek skutočnosti, že miluje niekoho iného. S týmto manželstvo by Kitsey súhlasila v snahe nájsť zaľúbenie u svojej matky, ktorá má Thea rada.

Tento fascinujúci príbeh plný zlyhaní a míňania sa so zmyslom vlastnej existencie sa napokon predsa len končí určitým zmierením symbolicky vyjadreným tak, že stratená maľba Fabritiovho Stehlíka sa vráti späť na svoje miesto do múzea. Ide nepochybne o imaginárne zmierenie, keď sa Theo vo svojej predstave stretá s Pippou, pričom sa pred obrazom v múzeu držia za ruky – spoločne s Theovou mamou a Pippiným strýkom. Tento moment pôsobivo poukazuje na uzdravujúcu moc imaginácie v ľudskom živote dávajúcu človeku silu a nádej ísť ďalej, navzdory okolnostiam. A to vôbec nie je málo.

Pavol Bargár

Vytisknout