Pavol Bargár: Nezanechať stopu

Orig. Leave No Trace, USA, 2018, 119 min, réžia: Debra Granik, scenár: Debra Granik a Anne Rosellini, kamera: Michael McDonough, hudba: Dickon Hinchliffe, hrajú: Ben Foster, Thomasin McKenzie, Jeff Kober, Dale Dickey, Isaiah Stone, Dana Millican

Premiéra v ČR: 27. 9. 2018

Hodnotenie: 90 %

Americká nezávislá filmárka Debra Granik prichádza po oscarovými nomináciami ocenenej Zmrznutej kosti (2010) s ďalšou pozoruhodnou snímkou, ktorá na pozadí kontrastu medzi prírodou a kultúrou a zápasom človeka o prežitie v nehostinnom prostredí poukazuje na hlbšie problémy ľudskej civilizácie. Aj keď je film Nezanechať stopu minimalistický výpravou i hereckým obsadením, o to viac necháva vyniknúť „kulise“ nádhernej divokej prírody na severozápade USA a vychádzajúcej hviezde hereckého talentu mladej novozélandskej herečky Thomasin McKenzie. A v neposlednej rade zaujme silným príbehom, ktorý sa režisérke podarilo stvárniť nesmierne podmanivým spôsobom. Aj keď je bohatý na dejové zvraty, plynie pomaly, čím vytvára až meditatívnu atmosféru a na publikum zanecháva hlboký dojem.

Nezanechať stopu divákovi predstavuje bývalého vojaka (B. Foster), otca tínedžerky Tom (T. McKenzie). Obaja žijú nomádskym spôsobom v hlbokých oregonských lesoch, ďaleko od ostatných ľudí a civilizácie. K prežitiu im stačí jednoduché táborisko, väčšinu vecí na živobytie im poskytne les, zvyšok si kúpia počas občasných návštev mesta za otcovu vojenskú penziu. Ako sa divák dozvedá, tento spôsob života predstavuje určitý spôsob psychoterapie, ktorú si veterán sám ordinuje, pretože v dôsledku traumatických zážitkov z nasadenia do bojovej akcie nie je schopný žiť nielen dlhší čas na jednom mieste, ale ani vôbec medzi ľuďmi. Existencia dvojice hlavných hrdinov sa obracia hore nohami po tom, čo je ich táborisko odhalené, a úrady im nariadia žiť v sociálnom byte. Vzťah otca a dcéry je vystavený veľkej skúške.

Práve vykreslenie ich vzťahu je jednou zo silných stránok filmu. Oboch spája vrúca, no nesentimentálna láska. Za pozornosť v tejto súvislosti stoja dve skutočnosti. Po prvé, Tom a jej otec spolu pomerne málo hovoria, no pritom si skvelo rozumejú. Toto hlboké porozumenie si bez slov je postavené do očividného protikladu k zvyšku spoločnosti trpiacej nadbytkom slov, ktoré sú však pritom, paradoxne, zbavené významu. Symbolicky to vyjadruje otec, keď hovorí, že Tom a on doteraz nepotrebovali telefóny, no vždy sa dokázali výborne dorozumieť.

Po druhé, divák sa počas filmu nikdy nedozvie mužovo meno. Priamo ho oslovuje len Tom, ako „otca“. A skutočne, toto vymedzenie identity je pre tohto muža úplne dostatočné; z celej ľudskej spoločnosti ho zaujíma len jeho dcéra – ostatní pre neho ako keby neexistovali.

Obaja hrdinovia si, aspoň na začiatku filmu, vystačia jeden pre druhého; ich vzťah nepotrebuje žiadnu tretiu osobu. To sa však v priebehu filmu mení, ako Tom pomaly spoznáva život medzi ostatnými ľuďmi a možnosti, ktoré táto existencia ponúka. Postupne sa začína voči svojmu otcovi vymedzovať a hľadať si pre seba vlastnú cestu. Jej vytváranie si vlastnej identity predstavuje jednu z najkrajších a najpôsobivejších „rebélií“ detí voči svojim rodičom, aké sa na filmovom plátne objavili. Bez zvýšeného hlasu, zbytočných slov a exponovaných emócií dáva jasne najavo, že jej cesta nie je cestou jej otca, pričom je však jasné, že láska sa zo vzťahu nevytratila, že jeden pre druhého stále znamenajú celý svet.

Filmu sa taktiež darí úspešne sa vyhnúť pasci stereotypného zobrazovania inštitúcií, konkrétne ústavnej starostlivosti o mladistvých. Po tom, čo otca a dcéru zadrží polícia, sa Tom totiž nakrátko dostáva do domova pre nezaopatrenú mládež. Je osviežujúce vidieť, že toto prostredie, sociálni pracovníci i ostatní chovanci sú zobrazení plasticky a viacrozmerne, bez skĺzavania k zjednodušujúcim polaritám.

Za zmienku tiež stojí spôsob, akým toto filmové dielo predstavuje fenomén náboženstva. To je explicitne tematizované v jednej scéne, keď sa Tom so svojím otcom počas jednej nedele zúčastnia na pozvanie svojho nového domáceho (a zamestnávateľa) bohoslužby v miestnom cirkevnom zbore. Doma po návrate z bohoslužby túto návštevu spolu reflektujú. Avšak zatiaľ čo Tom, s pohľadom upretým na propagačný letáčik zboru so zoznamom ponúkaných cirkevných aktivít, je svojím spôsobom nadšená z toho, aké možnosti život v rámci komunity viery ponúka, jej otec len sucho konštatuje, že náboženstvo je dobré na to, aby človek získal rešpekt od ostatných. Ako tvrdí, toho, kto chodí do kostola, totiž ľudia považujú za slušného človeka. Aj keď každý z iných dôvodov, obaja vnímajú náboženstvo primárne durkheimovskou optikou, ako nástroj fungovania ľudskej spoločnosti.

A napokon – a snáď viac než čokoľvek iné – Nezanechať stopu je pod kožu sa derúcou obžalobou vojny. Od cenami ovenčeného thrilleru Smrť čaká všade režisérky Kathryn Bigelow (2008) tu asi nebol film, ktorý by bol tak autentickou a presvedčivou výpoveďou ľudí, ktorí musia v dôsledku skúsenosti s vojnou žiť s posttraumatickou stresovou poruchou (PTSP). Otec Tom jej nemôže uniknúť a prenáša ju i na svoju dcéru, napriek tomu, že ju nadovšetko miluje. PTSP je prekliatím, ktorému človek nedokáže uniknúť, napriek tomu, že sa snaží zo všetkých síl ujsť a „nezanechať stopu“.

Nezanechať stopu je pravdepodobne najlepším filmom tohto roku, ktorý diváka pozýva na fascinujúcu cestu (seba-)skúmania vedúcu až ku koreňom identity človeka vo vzťahu k ostatným ľuďom, kultúre, prírode i sebe samému.

Pavol Bargár

Vytisknout