Pavol Bargár: Nemilovaní

Orig. Neljubov, Rusko/Nemecko/Francúzsko/Belgicko, 2017, 127 min, réžia: Andrej Zvjagincev, scenár: Oleg Negin – Andrej Zvjagincev, kamera: Michail Kričman, hudba: Jevgenij Galperin – Sacha Galperine, hrajú: Marjana Spivak, Alexej Rozin, Matvej Novikov, Vladimir Vdovičenkov, Anastasija Stežko, Alexej Fatejev

Premiéra v kinách ČR: 18. 1. 2018

Premiéra v kinách SR: 9. 11. 2017

Na DVD: 13. 5. 2018

Hodnotenie: 85 %

Po úspechmi ovenčenom Leviatanovi (2014) prichádza jeden z najuznávanejších ruských filmových tvorcov súčasnosti, Andrej Zvjagincev, so svojím piatym celovečerným filmom. Hoci Nemilovaní sa od predchádzajúceho snímku líši tematikou i kontextom, vďaka silnej režisérskej vízii, dôveryhodnej hereckej práci, podmanivej hudbe a kvalitnej kamere opäť ide o mimoriadne vydarené dielo s akým sa divák nestretáva každý deň.

Zvjagincevov najnovší opus predstavuje zaujímavú sondu do života súčasnej ruskej spoločnosti. Pozornosť sa sústredí na strednú vrstvu žijúcu v mestskom prostredí. Prostredníctvom štúdie mikropríbehu jednej rodiny, citlivej, no prenikavej analýzy charakterov jednotlivých postáv a pozornosti venovanej širšiemu kontextu sa autorovi darí ponúknuť do hĺbky idúcu kritiku konzumného spôsobu života, ako aj honby za spoločenskou prestížou a „meštiackymi hodnotami“. Film si všíma dôsledky takéhoto spôsobu života a jasne ich pomenováva: odcudzenie, spretŕhanie vzťahov medzi ľuďmi v rámci širšej spoločnosti aj v rámci rodiny, zúfalstvo, chlad. Bez toho, aby skĺzol ku gýčovitosti či parodizovaniu, ukazuje „kultúru selfie“ ako jeden z dominantných fenoménov dnešnej doby. Táto prekvitá nielen v prostredí salónov krásy, luxusných reštaurácií a okázalého bohatstva, ale aj v sídliskových bytoch ašpirantov na vzostupný pohyb po spoločenskom rebríčku.

Príbeh filmu začína tam, kde končí manželstvo stále ešte mladého páru Ženi (M. Spivak) a Borisa (A. Rozin). Jediné, čo ich ešte spája, je snaha o predaj spoločného bytu. Borisa inak plne zamestnávajú vrtochy jeho novej partnerky, kolegyne z práce, s ktorou čaká dieťa. Ba čo viac, obáva sa, ako na jeho rozvod zareaguje jeho zamestnávateľ – biznisový magnát vyznávajúci prísne konzervatívnu verziu pravoslávia. Žeňa sa už, naopak, teší na nový život po boku svojho milenca – staršieho a rozvedeného, no hmotne výborne zabezpečeného muža. Obaja rodičia tak v dôsledku svojich starostí, plánov a túžob zabúdajú na svojho 12-ročného syna Aljošu (M. Novikov). Pre jeho budúcnosť nie je miesto vo víziách budúcnosti ani jedného z nich. Keď Aljoša zrazu zmizne, všimnú si to až po pár dňoch. Nemilovaní je nielen detektívnym príbehom pátrania po stratenom chlapcovi, ale tiež pátrania po stratenej ľudskosti.

Do popredia sa tak dostáva termín egoizmus ako kľúčový koncept pre výklad celého filmu. Zvjagincev na príklade „prípadovej štúdie“ Ženi, Borisa a Aljošu ponúka svoju predstavu toho, čo sa stane s ľudskou komunitou, keď sa človek začne sústrediť výslovne sám na seba, namiesto na ostatných. Žeňa svojmu novému milencovi hovorí, že on je jediný človek, ktorého kedy milovala; neľúbila vraj ani svojho manžela Borisa, syna Aljošu, ba dokonca aj svoju matku milovala len pár rokov, keď bola maličkým dievčatkom. Túto skutočnosť je možné vnímať tak, že Žeňa do svojho milenca projektuje svoje túžby a snahu presvedčiť samú seba, že jej život predsa len má zmysel. Akoby seba spytujúco sa v alúzii na titul filmu pýta, či je vôbec možné žiť život ne-lásky („neljubov“). Chce od svojho milenca počuť, že aj on ju miluje – a tak de facto, že život ne-lásky (neljubov) je možné zmeniť a mať tak dôvod žiť. Žeňa sa však vyznania lásky od svojho milenca nedočká.

Pre interpretáciu filmu je zaujímavé, že Ženin milenec má dospelú dcéru, ktorá dlhodobo žije v Portugalsku a s otcom komunikuje len na diaľku prostredníctvom internetu. Podľa môjho názoru je dôležité, že sa fyzicky až nápadne podobá na Žeňu. Jeden prípustný výklad by potom znel, že muž v Ženi nevidí ľudskú bytosť, ku ktorej by sa vzťahoval pre ňu samotnú, ale len náhradu za svoju „stratenú“ dcéru. Takáto interpretácia nevyhnutne nenaznačuje, že jeho konanie by malo incestné tendencie. Ide skôr o to, že onen muž sa snaží – možno nevedomky – zaplniť vo svojom živote prázdne miesto po neprítomnom človeku, ktorého (snáď) miloval.

Zo Ženinej perspektívy je zase zaujímavé, že sa nikdy nezmieňuje mužovo meno – Žeňa ho menom nikdy neoslovuje. To s veľkou pravdepodobnosťou potvrdzuje vyššie uvedenú interpretáciu, že aj Žeňa svojho milenca vníma len ako prostriedok na uskutočnenie svojich túžob, a nie ako autonómnu osobu.

Nemilovaní však predsa len ponúka určitý moment katarzie. Tá prichádza počas scény v márnici, keď si Žeňa i Boris odrazu uvedomia, že im na Aljošovi nakoniec záleží – že je to ich syn. To všetko stojí v zjavnom protiklade k ich predchádzajúcemu správaniu a Ženiným tvrdeniam o tom, že Aljošu nemiluje, a je spôsobené hraničným charakterom danej situácie. Obaja boli totiž požiadaní, aby prišli identifikovať telo mŕtveho chlapca, ktorý by potenciálne mohol byť ich synom. Potenciál tejto katarzie však nedokážu využiť: záverečné scény filmu svedčia o tom, že ich životy opäť skĺzli do stereotypu života bez lásky – odcudzeného života plného samoty, i keď po boku nových partnerov či, v prípade Borisa, dokonca dieťaťa, ktoré pre nich mali byť nádejou do budúcna. Zvjagincev týmto spôsobom ukazuje, že nádej na zmenu a očakávanie niečoho nového, lepšieho nie sú samonosné. Zmena nepríde sama od seba, vyžaduje sa, biblicky povedané, skutočná metanoia – odvrátenie sa od seba strednosti a autentické vztiahnutie sa k inému.

Hoci na tento film je z určitého aspektu možné hľadieť ako na svedectvo o tom, že – obrazne povedané – človek seje to, čo zažal, nesmierne dôležitú úlohu tu, naopak, zohráva skutočnosť, že každý z nás si so sebou nesie dedičstvo svojej osobnej minulosti, vrátane rodinnej histórie či spoločenského zázemia. Ženina matka svoju dcéru nikdy nemilovala; Žeňa, podľa svojich vlastných slov, poznala len „disciplínu, poriadok a drezúru“. A preto ani Žeňa nedokáže milovať, aj keď by možno chcela. Film zdôrazňuje význam štrukturálnych aspektov ľudskej existencie, keď ukazuje, že ako ľudia sme vo významnej miere „produktom“ procesov, ktoré nás presahujú a časovo predchádzajú, procesov, na ktoré ako jednotlivci nestačíme.

Aj v tomto snímku, ako v Zvjagincevových dielach býva zvykom, zohráva dôležitú úlohu náboženstvo, či dokonca priamo cirkev. Cirkev tu síce, na rozdiel napríklad od Leviatana, stojí v pozadí, no napriek tomu má svoj nezastupiteľný význam ako ďalšia, takpovediac implicitná postava filmu. Predstavuje tu všadeprítomnú (aj keď nie osobne prítomnú) strážkyňu „morálky“ a „správnych“ hodnôt. Ženina kamarátka v tejto súvislosti používa výraz „pravoslávna šaría“ na označenie firemnej kultúry, ktorú zaviedol Borisov zamestnávateľ. Podobné pochopenie náboženstva ako Borisov zamestnávateľ zastáva aj Ženina matka – žena bez lásky k ľuďom vrátanej vlastnej dcéry – chce celý svoj majetok „odkázať Bohu“. Koncept Boha sa tu stáva ospravedlnením si vlastného sebeckého spôsobu života.

Film vyznieva ako drsné, no realistické svedectvo o stave dnešnej (nielen ruskej alebo postkomunistickej) spoločnosti. Zastáva pozíciu, že človek sám zo svojich síl nedokáže prekonať odcudzenie a seba strednosť. Toto – i teologicky závažné – rozpoznanie však nemusí nevyhnutne viesť k zúfalstvu, ale skôr k uvedomenie si potreby iného. Autentický život, onen jánovský život v plnosti, je možné dosahovať len v spoločenstve s inými. Ako symbol na vyjadrenie nádeje slúži „záchranné komando“ – dobrovoľnícka organizácia, občianske hnutie, ktoré sa nezištne stará o svojich blížnych, keď pomáha hľadať stratené deti; občania sú mobilizovaní a nastupujú aj tam, kde zlyháva štátny aparát (napr. polícia). Zvjagincev tým jemne, no nespochybniteľne ukazuje, že práve v takomto záujme o druhého človeka spočíva nádej, že zmena je možná, že autentický život nepozbavený svojho zmyslu je možný.

Pavol Bargár

Vytisknout