Pavol Bargár: Lady Macbeth

Veľká Británia, 2016, 89´, réžia: William Oldroyd, scenár: Alice Birch, kamera: Ari Wegner, hudba: Dan Jones, hrajú: Florence Pugh, Cosmo Jarvis, Paul Hilton, Naomie Ackie, Christopher Fairbank, Golda Rosheuvel, Anton Palmer

Premiéra v ČR i SR: 11. 5. 2017

Hodnotenie: 80 %

Úvodná scéna. Strohý interiér kostola. Spev nábožnej piesne. Cirkevný sobáš. Detailný záber na tvár mladej ženy. Divák z nej aj napriek závoju mladuchy môže odčítať neistotu i očakávanie. A práve s nimi mladá Katherine (F. Pugh) vstupuje do stavu manželského. Nie je to však manželstvo z lásky. Bohatý obchodník Boris (Ch. Fairbank) Katharine kúpil spolu s kusom pozemku pre svojho syna Alexandra (P. Hilton). A s Katherine sa skutočne i jedná ako s kusom majetku. Zatiaľ čo svokor od nej očakáva plnenie manželských povinností voči Alexandrovi, jej manžel si ju vôbec nevšíma. Keď Boris i Alexander odchádzajú na dlhší čas z domu, Katherine sa stretá so sluhom na statku Sebastianom (C. Jarvis). Netrvá dlho kým podľahne jeho šarmu a nespútanej vášni. Začiatok mileneckého vzťahu, o ktorom však vie slúžka Anna (N. Ackie), zároveň znamená i premenu osobnosti samotnej Katherine. Z poslušnej a poddajnej „položky majetkového inventára“ sa stáva autoritatívna pani domu, ktorá sa v čoraz väčšej miere odmieta podriadiť vôli iných a sleduje výlučne svoje vlastné záujmy. A neberie ohľady na nikoho a na nič, ktorí by sa jej chceli postaviť do cesty.

Lady Macbeth je prvým celovečerným filmom britského divadelného režiséra William Oldroyda (na festivale nezávislých filmov Sundance zaujal v roku 2014 svojím krátkym filmom Best). Hoci názov snímku nepochybne – a celkom príhodne – vzbudzuje asociácie so Shakespearovou tragédiou, Oldroyd sa nechal v prvom rade inšpirovať novelou Nikolaja Leskova Vidiecka Lady Macbeth (česky Lady Macbeth Mcenského újezdu). Ruské reálie však nahradilo prostredie anglického vidieku viktoriánskej éry. To sa ukázalo byť veľmi vhodným ťahom, nakoľko kľúčovú úlohu vo filme zohráva nielen drsné, do ponurej atmosféry odeté prostredie anglického vresoviska a odťažitý interiér panského vidieckeho sídla, ale aj mravy a zvyklosti súdobej spoločnosti s pevne danými sociálnymi rolami. Lady Macbeth si však všíma nielen vzťahy medzi mužmi a ženami či medzi rozličnými spoločenskými triedami, ale implicitne je nadhodená i rasová otázka. A pozornému divákovi neujde skutočnosť, že cirkev je tu síce okrajovo, no dôrazne predstavená ako inštitúcia potvrdzujúca status quo.

Pod celkovým vyznením filmu sa zreteľne podpísali Oldroydove skúsenosti s divadlom. Dielo je poňaté minimalisticky, až stroho a nielen interiérové scény v divákovi vzbudzujú dojem, že sleduje dianie na javisku. Ten je ešte umocnený skutočnosťou, že Lady Macbeth stojí na výkonoch hercov. Aj keď de facto všetky postavy podávajú skvostné výkony, jednoznačne im dominuje hlavná hrdinka v stvárnení doteraz prakticky neznámej Florence Pugh. Tá takmer neschádza z plátna a presvedčivým spôsobom v sebe spája krehkosť i zákernosť, nevinnosť i obludnosť svojej postavy.

Režisér okrem zjavnej inšpirácie divadlom výslovne priznáva taktiež vplyv, ktorý na jeho snímok malo výtvarné dielo dánskeho maliara Vilhelma Hammershøia. Mnohé zábery z filmu, ako aj celková dramaturgia viacerých scén svojou hrou svetla a tieňa, zvolenými motívmi i určitou nostalgickou atmosférou odkazujú na dielo tohto autora. Príkladom pars pro toto môže byť plagát, ktorým bol film prezentovaný. Ten zobrazuje Katherine tmavomodrej zamatovej róbe, s upraveným účesom a pohľadom prenikavo upreným vpred. Vhodne zvolený dopad svetla jasne osvecuje polovicu jej tváre i tela, zatiaľ čo druhú polovicu ponecháva zreteľne temnejšou, čím okrem pocty Hammershøiovi taktiež funguje ako symbolické vyjadrenie podvojnosti Katherininho charakteru.

Veľký podiel na dosiahnutom efekte má práca s kamerou v podaní austrálskej fotografky a kameramanky Ari Wegner. Tá je skvelá nielen v statickom „maľovaní“ zátiší s postavami. Ocenenie si zaslúžia i scény robené v ruke držanou kamerou, keď divák akoby vidí to, čo postava, ktorej „ide v pätách“.

Za zmienku taktiež stojí takmer úplná absencia hudby, a to dokonca i počas záverečných titulkov. O to väčší význam však má práca so zvukom. Ten je poňatý diegeticky, keď má divák možnosť vnímať tie isté zvuky ako postavy filmu. Tikanie hodín, cinkanie čajových lyžičiek o šálky, mľaskanie pri jedle či nápory vetra tak nesmierne umocňujú celkový umelecký zážitok.

Lady Macbeth je dielom bez akéhokoľvek kladného hrdinu. Divák je schopný pochopiť motiváciu konania postáv, no len ťažko sa dokáže s niektorou z nich stotožniť. To platí nielen o ponižovanej Katherine, ktorá nachádza vyslobodenie v svojvoľnej deštrukcii ľudí navôkol i samej seba, ale napríklad aj o jej manželovi Alexandrovi. Divák pochopí jeho nenávisť k vlastnému otcovi i pohrdlivú apatiu voči Katherine, no cestu k jeho srdcu si Alexander nenájde. Jediný moment katarzie, ktorý film ponúkne, je Sebastianovo priznanie, ktoré však nutne vyznie do stratena. Egoizmus, vlastný záujem a bezohľadná manipulácia s ostatnými majú napokon predsa len zjavne navrch.

Toto robí z Oldroydovho filmu skvelú štúdiu temnej stránky ľudskej existencie. A je to nesmierne zaujímavé i z teologickej perspektívy. Lady Macbeth predstavuje svet bez vykúpenia, svet charakterizovaný „zakurvenosťou“ do seba samého a hnaný vôľou k moci, svet, v ktorom vyslobodenie znamená len ďalšie zamotanie sa do pavučín chtivosti, odcudzenia a neschopnosti nadviazať zmysluplný vzťah s iným.

Pavol Bargár

Vytisknout