Pavol Bargár: Lady Bird

Pavol Bargár: Lady Bird

USA, 2017, 94´, réžia a scenár: Greta Gerwig, kamera: Sam Levy, hudba: Jon Brion, hrajú: Saoirse Ronan, Laurie Metcalf, Beanie Feldstein, Tracy Letts, Lucas Hedges, Lois Smith

Premiéra v ČR i SR: 1. 3. 2018

Hodnotenie: 80 %

Lady Bird bol jedným z najnenápadnejších tohtoročných kandidátov na Oscara. Ani päť nominácií v hlavných kategóriách (film, réžia, pôvodný scenár, herečka v hlavnej a vedľajšej úlohe), ani dva úspechy v súboji o zlaté glóbusy (najlepšia komédia/muzikál a najlepšia herečka v komédii/muzikáli) nedokázali tomuto snímku získať širšiu popularitu. V tomto prípade však nepochybne platí, že hľadať aj medzi menej vychýrenými titulmi sa oplatí.

Scenáristka a režisérka Greta Gerwig, ktorá je taktiež herečkou (a preto sa z niektorých strán ozývali voči jej dielu predsudky vyjadrujúce pochybnosti voči schopnostiam herečiek písať a režírovať filmy) zúročila svoje štúdium filozofie a angličtiny so zameraním na dramatické písanie a svojej úlohy sa zhostila bravúrne. Výsledkom je dielo, ktoré má čo ponúknuť po stránke formálnej i obsahovej.

Lady Bird je možné vnímať ako komediálnu drámu (či „dramédiu“) o dospievaní, o hľadaní a vytváraní si svojej identity, o vyrovnávaní sa s prostredím, v ktorom človek vyrastá – vrátane rodiny, rodného mesta či spoločenského kontextu. Protagonistkou je Christine (Saoirse Ronan), ktorá však chce, aby ju všetci – vrátane členov jej rodiny – oslovovali ako Lady Bird. Film nesleduje zreteľný a pevný dramatický oblúk. Ide skôr o sériu voľne prepojených epizód zo života hlavnej hrdinky počas posledného roka jej štúdia na strednej škole. Divák má možnosť sledovať napätia vo vzťahu Lady Bird s jej matkou (Laurie Metcalf), katalyzátorom ktorých je úporná snaha Lady Bird odísť z rodného „malomesta“ Sacramenta v Kalifornii na univerzitu niekde na východnom pobreží USA, prvé lásky a krásne chvíle, trampoty i zranenia s nimi spojené, ako aj snaha nájsť si svoje miesto v rovesníckom kolektíve, resp. v spoločnosti vôbec. Je dôležité, že tento mozaikovitý naratív sa odohráva nielen v prostredí rodiny Lady Bird, ale aj v prostredí jej strednej školy. Filmu sa darí vhodným spôsobom pracovať s príbehom, postavami i prostredím, čím vytvára uveriteľný a podnetný celok. K výslednému dojmu v nemalej miere prispieva herecký koncert v podaní Ronanovej a Metcalfovej, ktoré vo svojich úlohách excelujú. Vynikajúcim príkladom je hneď prvá scéna filmu, keď sa rodinná pohoda v priebehu sekúnd zmení na prudkú hádku končiacu vystúpením Lady Bird z idúceho auta.

Vzťah matky a dcéry je nepochybne jednou z hlavných motívov tohto snímku. Kľúčovú úlohu tu zohrávajú vzájomné očakávania, ašpirácie, neschopnosť komunikácie, snaha dostať z druhej to najlepšie a vlastná hrdosť. Bez významu nie je ani sociálno-ekonomický kontext rodiny, keď otec stráca svoju prácu a matka vníma Lady Bird ako sprostredkovateľku, ktorá by mohla pre neho nájsť nové miesto u rodičov niektorých jej bohatých spolužiakov. A do ticha zaznieva ústredná otázka: Čo ak toto už je tá dokonalosť, o ktorú usilujeme a ktorú jedni od druhých očakávame? Hrdinky však nakoniec vždy dokážu obrátiť auto smerom k letisku či ponúknuť rameno, na ktorom sa je možné vyplakať. Prípadne ísť si nezáväzne prehliadnuť jeden z vysnených domov „na druhej strane koľajníc“, aký si nikdy nebudú môcť dovoliť.

Jednou z ťažiskových tém filmu je skúmanie sociálnych rolí, ktoré všetci ľudia vo svojom živote hrajú. Lady Bird sa tak v rôznych situáciách prezentuje ako umelkyňa, slušne vychovaná mladá dáma, anarchistka či dcéra z bohatej rodiny. Jej otec zase hrá úlohu živiteľa rodiny i napriek tomu, že stratil svoju prácu. Jej prvá láska, Danny, schováva neistotu z vlastnej sexuality pod maskou dobrého katolíka a Jima Morrisona v jednej osobe, zatiaľ čo Kyle, atraktívny „anarchista“, v ktorom nájde zaľúbenie následne, zase predstiera panictvo, aby si ju získal. Film hovorí, že týmto sociálnym rolám nie je možné sa vyhnúť; rozhodujúce však je, akým spôsobom s nimi človek pracuje. A tak zatiaľ čo napríklad Kyle sa nie je schopný oslobodiť z kukly falošnosti, povrchnosti a samoľúbeho egoizmu, čím zostáva morálne najodpudivejšou a zároveň najtragikomickejšou postavou filmu, Lady Bird dokáže nakoniec prijať samu seba, svoju minulosť, a tým získava i nádej na budúcnosť. Z jej postavy cítiť veľkú mieru autenticity a celistvosti.

Vyrovnávanie sa s danosťami je ďalším kľúčovým motívom filmu. Lapidárne je ho možné zhrnúť do otázky: Môže človek vôbec niekedy opustiť to svoje rodné „Sacramento“? A opäť, zdá sa, že odpoveď je negatívna; ide o to, ako človek so všetkými danosťami svojho života naloží. Jenna, dievča z bohatej rodiny, ukazuje absolútnu neschopnosť akejkoľvek reflexie, keď nedokáže pochopiť, prečo by vôbec niekto mal klamať a zapierať skutočnosť, že je chudobný a býva v neatraktívnom dome. Matka Lady Bird sa zase celý život náročne vyrovnáva so skutočnosťou, že jej vlastná matka bola alkoholička so sklonmi k násiliu. Najnádejnejšie znova vyznieva postava samotnej Lady Bird. Záver filmu predstavuje kinematograficky krásnu ukážku toho, ako sa sacramentské „korene“ spoja s newyorskými „krídlami“ a dajú Lady Bird/Christine potrebnú zakotvenosť i silu k novému letu.

Nemalý význam má i skutočnosť, že dej filmu je situovaný do akademického roku 2002/2003. Celkový spoločenský kontext je silne poznamenaný nedávnymi útokmi na Svetové obchodné centrum a práve začínajúcou vojnou v Iraku. Režisérka z tejto tematiky nerobí jeden z hlavných motívov filmu. Politický a spoločenský kontext využíva skôr na vytvorenie atmosféry filmu. To jasne vidieť zo spravodajstva na televíznych obrazovkách tvoriacich pozadie pre filmové scény, či z kníh, ktoré číta anti-establišmentovo zameraná mládež. Využíva tak tento filmový postup, aby nenásilným spôsobom ukázala, akú dôležitú úlohu zohráva spoločenské dianie v procese formovania kolektívnej identity určitého spoločenstva ľudí.

Funkčne i významovo podobnú úlohu v tomto snímku zohráva i náboženstvo. V prvom rade, Lady Bird študuje na kvalitnej a drahej cirkevnej – katolíckej škole. Je nutné povedať, že aj keď posvätno tu je všadeprítomné v podobe osôb (vyučujúci sú rehoľné sestry a kňazi), rituálov (účasť na omši povinná pre všetkých študentov) či predmetov (krucifixy na stenách učební), náboženský element nepôsobí ani tyransky a ťaživo, ani vyumelkovane a pre súčasnosť nerelevantne. Určite je to vďaka citlivému filmovému prístupu režisérky, ktorá religiozitu zobrazuje plasticky a bez akejkoľvek snahy karikaturizovať. Mníška – riaditeľka alebo kňaz – režisér školského muzikálu tak pôsobia nesmierne ľudsky a skutočne trojrozmerne. Lady Bird nie je prezentovaná explicitne ako kresťanka; práve naopak kresťanstvo a jeho rituály v niektorých scénach ironizuje. No nie je bez zaujímavosti, že práve ona zo všetkých postáv kladie otázku po viere v Boha. Keď človek, ktorému ju položila, odpovie, že veriť v Boha je absurdné, odvetí, že jej pripadá zvláštne, že ľudia neveria v Boha, no nerobí im problém používať mená, ktoré im dali iní. Následne sa prvýkrát vo filme predstaví ako Christine.

Téma náboženstva a viery zohráva centrálnu úlohu aj v jednej zo záverečných scén filmu. V New Yorku „stratená“ Lady Bird sa po svojej hospitalizácii v dôsledku otravy alkoholom túla mestom. Náhodou prichádza ku katolíckemu kostolu, a keďže je práve nedeľné ráno a začína omša, rozhodne sa vstúpiť. Ide si sadnúť hore ku zboristom, kde sa pod vplyvom nádherne zaspievaných chorálov rozplače a musí z kostola odísť. Bolo by príliš kŕčovité interpretovať túto scénu ako „návrat stratenej dcéry“. Ako oveľa pravdepodobnejší i nosnejší sa javí taký výklad, ktorý v prítomnosti hlavnej hrdinky na omši vidí konvergenciu každodennej reality s nadčasovosťou, ktorá jej umožní získať novú perspektívu na vlastný život. A tak zároveň snáď i zmierenie – s matkou, svojou minulosťou, svojím rodným mestom – a nový výhľad do budúcnosti.

Lady Bird je dozaista kvalitný a zaujímavý film. Kriticky je však potrebné povedať, že v konečnom dôsledku dopláca na vlastnú nenápadnosť a mozaikovitosť rozprávania. Zrejme nikdy úplne nevystúpi z tieňa podobných snímok ako Juno či Little Miss Sunshine. Pozornosť mu však nepochybne stojí za to venovať. Každý z nás totiž v určitom bode svojho života hľadá cestu preč z rodného mesta – mnohokrát len preto, aby sa neskôr mohol vrátiť späť.

Pavol Bargár

Vytisknout