Pavol Bargár: Joker

USA, 2019, 122 minút, réžia: Todd Phillips, scenár: Todd Phillips a Scott Silver, kamera: Lawrence Sher, hudba: Hildur Guðnadóttir, hrajú: Joaquin Phoenix, Robert De Niro, Zazie Beetz, Frances Conroy

Premiéra v ČR i SR: 3. 10. 2019

Hodnotenie: 90 %

Postavy a príbehy viažuce sa k batmanovskej ságe patria ku stáliciam v zábavnom priemysle. Po komerčnom i kritickom úspechu trilógie od Christophera Nolana (Batman začínaTemný rytierTemný rytier povstal) sa dalo očakávať, že ďalší kamienok do netopierej mozaiky bude skôr či neskôr nasledovať. Hoci režisérske opraty od britského filmára prevzal americký režisér Todd Phillips, doteraz známy skôr vďaka svojim komédiám, opäť sa podarilo vytvoriť výnimočné dielo. Phillipsovi aj napriek pre film takéhoto formátu až zarážajúco skromnému rozpočtu 55 miliónov natočil snímok, ktorý zdatne konkuruje Nolanovmu príspevku k batmanovskému mýtu. Leví podiel na tom nesie predstaviteľ hlavnej úlohy Joaquin Phoenix. Ten má na svojom konte už úctyhodný počet výborných hereckých výkonov, no tu sa predstavuje vo svojej životnej roli. Jeho poňatie šialeného klauna totiž v ničom nezaostáva za legendárnymi stvárneniami Jacka Nicholsona a dokonca ani za zatiaľ vôbec najlepším Jokerom v podaní Heatha Ledgera.

Ako už napovedá názov filmu, pozornosť sa tentokrát nesústredí na netopierieho muža, strážcu zákona par excellence v maske, ale na jeho arci protivníka Jokera. Film si nekladie za cieľ nič menšieho než vyrozprávať genealógiu tohto apoštola chaosu. Avšak ako každý milovník batmanovskej mytológie vie, táto je vskutku zahalená rúškom tajomstva. Phillipsov Joker sa nesnaží o žiadnu demytologizáciu. Divák sa o jeho pôvode nedozvedá v zásade nič konkrétneho. Čo je však evidentné je, že Arthur Fleck (J. Phoenix) je obyčajným človekom, ktorý má síce množstvo osobných problémov, no v zásade ničím nevyčnieva z rady svojich spoluobčanov. Možno len tým, že sa celý život permanentne stretáva buď s nezáujmom zo strany ostatných alebo s ich výsmechom.

Arthur je muž stredného veku, ktorý sa živí ako nájomný klaun a sníva o tom, že prerazí ako stand-up komik. Nedávno sa vrátil z liečebného pobytu v psychiatrickom zariadení a stále vyžaduje medikamenty i terapie. Vzorne sa stará o svoju matku Penny (F. Conroy), ktorej jediná nádej na únik zo života v chudobe je, že si na ňu spomenie jej bývalý zamestnávateľ a gothamský magnát Thomas Wayne. Naplnenie jej očakávaní je však permanentne odsúvané na neurčito, nakoľko na jej listy neprichádza žiadna odpoveď. Pennine a Arthurove spoločné večery sa tak menia na nikdy nekončiace rojčenie o lepších zajtrajškoch pod taktovkou zabávača Murrayho Franklina (R. De Niro), ktorého televíznu šou každý večer sledujú. A je nutné povedať, že toto je tá najsvetlejšia stránka Arthurovho života. Hoci ho Penny oslovuje ako Šťastíčko (Happy), jeho život je všetkým, len nie šťastným. Výsmech, surové fyzické napadnutie, podlosť kolegov v práci, neschopnosť nadviazať zmysluplný vzťah, podceňovanie a pochybnosti o jeho komediálnych schopnostiach zo strany všetkých vrátane jeho matky, zrejmé zneužívanie v detstve, nezáujem spoločnosti. A navrch všetkého kvôli vládnym škrtom prichádza o možnosť navštevovať psychologické terapie aj o medicínsku podporu. Všetky tieto okolnosti spoluvytvárajú výbušný koktejl, ktorý Arthura Flecka, v zásade neškodného podivína trpiaceho občasnými neovládateľnými výbuchmi smiechu, premieňajú na šialeného Jokera. Je preto možné presvedčivo tvrdiť, že snímok prezentuje tézu, že tvorcom Jokera je samotná spoločnosť. Videné teologickou optikou, za zhubnou premenou Arthura Flecka stojí hriech vo svojej osobnej i štrukturálnej podobe. Toto rozpoznanie je najsilnejším momentom, ale zároveň tiež hlavnou slabinou filmu.

Takáto interpretácia totiž nastavuje zrkadlo spoločnosti, ktorá samu seba pokrytecky považuje za cnostnú nositeľku tých správnych hodnôt. Modelovým príkladom je už zmieňovaná TV šou Murrayho Franklina. Vtipy v nej musia byť korektné, nadávky a sprosté slová nie sú trpené, násilie a urážky sú tabu. Ako sa však Arthur presvedčí na vlastnej koži, celý tento biznis je postavený na rafinovanom hľadaní si obetných baránkov, ktorí nie sú schopní dostáť týmto prísnym nárokom divákov-inkvizítorov.

Štrukturálny hriech tu predstavuje neschopnosť spoločnosti postarať sa o svojich slabších a trpiacich členov. Rozpočtové škrty v zdravotníctve, na ktoré doplácajú tí najnúdznejší, sú len jedným konkrétnym príkladom. Čo je však snáď ešte horšie je démonizovanie chudobných a paternalistický prístup voči nim. Keď po správe o Jokerovej prvej vražde, ktorej obeťami boli traja mladí manažéri, Thomas Wayne oznamuje svoju kandidatúru na starostu Gothamu, ako dôvod uvádza, že chce tým „klaunom“, čítaj: 99 % obyvateľov Gothamu, ukázať, ako si môžu zlepšiť svoje životné podmienky a žiť ten správny život – podobne, ako to dokázal on. Táto slepá viera v tézu, že každý si je výlučným strojcom svojho šťastia, podčiarkuje hypertextový odkaz na film Charlieho Chaplina Moderná doba, ktorý v noblesnom kinosále sleduje spoločenská smotánka Gothamu.

V tomto kontexte sa príklon k násiliu javí ako schodná cesta von zo všetkých problémov. Pre Arthura tu nejde ani tak o revolučné zvrátenie nespravodlivých pomerov. On si predovšetkým prvýkrát v život užíva, že mu ľudia venujú pozornosť. A hoci vražda oných troch mladíkov k nemu obrátila pozornosť celého mesta a „spodných 99 %“ v ňom vidí hrdinu – „klauna pomstiteľa“, on sám seba ako vodcu hnutia nevníma. Túži len po pozornosti publika; chce, aby sa k nemu obrátili oči všetkých, pretože povedal dobrý vtip. To si užíva, až teraz začína skutočne žiť. Znamenite to je zobrazené v dvoch scénach majstrovsky pracujúcich s kamerou a priestorom. Po prvé, keď sa teatrálne rozišiel so svojím bývalým zamestnaním, schádza dolu schodmi a otvorí východové dvere, aby celú jeho postavu zalialo žiarivé svetlo jasného dňa – ten tak dlho očakávaný jas svetlejšieho zajtrajšku. A po druhé, po tom, čo je jeho premena na Jokera kompletná, s očividnou radosťou schádza dolu schodmi vedúcimi z jeho bytu dolu mesta, bujaro pritom tancujúc a škľabiac sa. To je v príkrom kontraste ku spôsobu, s akým k týmto schodom pristupoval do tej chvíle. Dovtedy po nich totiž vždy pomaly a očividne nešťastne vystupoval hore, symbolicky tak vyjadrujúc svoju snahu o získanie prístupu do horných sfér spoločnosti. Teraz zostupuje – medzi „spodinu“ a zároveň k slobode – a náramne si to užíva.

Tu však nastupujú problematické aspekty filmu. Optika snímku totiž podporuje ostré delenie na „my“ a „oni“ – na bohatých a chudobných, medzi ktorými zíva nepreniknuteľná priepasť. Zatiaľ čo bohatí chudobnými pohŕdajú a žijú na ich úkor, chudobní sa im všetkými silami chcú pomstiť a zvrátiť nepriazeň osudu. Pri absencii morálneho konania vo filme sa divák pristihne, že mimovoľne stojí na strane Jokera a jeho napodobňovateľov, ako obetí ľudskej zlovôle i politicko-ekonomického systému. Táto „prednostná voľba chudobných“ sa však diametrálne líši, napríklad, od biblickej vízie, pretože nepočíta s nápravou pomerov v duchu spravodlivosti a pokoja, ale programovo smeruje k chaosu.

Ba čo viac, predstavená perspektíva očividne vôbec neberie zreteľ na slobodu a na zodpovednosť jednotlivca za svoje konanie. Ukazuje, že ľudská identita nie je ničím iným než súčtom toho, čo človek prežil. Tým vzniká dojem, že ľudská bytosť nie je nič iné než tvárna hmota, ktorú svojvoľne formujú okolnosti bez ohľadu na slobodné jednanie jednotlivca. A práve v tom spočíva najväčšia tragédia Arthura Flecka. Arthur aj v tomto ohľade tvorí protiklad k Bruceovi Waynovi – Batmanovi, ktorý sa nepriaznivým okolnostiam postaviť dokázal. Je preto teologicky prínosné vnímať obe tieto postavy vo vzájomnom vzťahu. V Temnom rytierovi Joker Batmanovi vo finálnej bitke hovorí, že sa navzájom potrebujú; jeden bez druhého by ničím neboli. Len tak nám totiž môžu prezradiť niečo o tom, čo to znamená byť človekom.

Počas projekcie Jokera som asi prvýkrát v živote zažil, že by celá kinosála bola absolútne tichá, bez jedinej salvy smiechu. Nesmierne temný a vo svojej depresívnosti až uhrančivý, je to film, ktorý sa človeku dostane pod kožu a zostane s ním ešte veľmi dlho. Je to film, na ktorý sme už dlho čakali.

Pavol Bargár

Vytisknout