Pavol Bargár: Ja, Daniel Blake

orig. I, DANIEL BLAKE, Veľká Británia/Francúzsko/Belgicko, 2016, 101´, réžia: Ken Loach,

scenár: Paul Laverty, kamera: Robbie Ryan,

hudba: George Fenton, hrajú: Dave Johns, Hayley Squires, Briana Shann, Dylan McKiernan, Andy Kidd

Premiéra v ČR: 2. 2. 2017

Premiéra v SR: 16. 2. 2017

Na DVD od: 10. 5. 2017

Hodnotenie: 75 %

Režisér Ken Loach (Kes, Zem a sloboda, Sladkých šestnásť, Jimmyho tančiareň) sa prakticky od začiatku svojej filmovej tvorby profiluje ako výrazný predstaviteľ britskej sociálnej drámy. Jeho diela často sledujú príbehy hrdinov – príslušníkov robotníckej triedy, ktorí sa odvážne, i keď nezriedka zúfalo a beznádejne stavajú proti nespravodlivému spoločenskému systému. Výnimkou nie je ani posledný snímok tohto barda anglického filmu, Ja, Daniel Blake. Titulný hrdina (skvele stvárnený D. Johnsom) je tesár a čerstvý vdovec, ktorý po prekonaní vážneho infarktu podľa verdiktu ošetrujúcej lekárky stále ešte nie je zdravotne spôsobilý vrátiť sa k svojej manuálnej profesii. Preto sa rozhodne požiadať o štátnu sociálnu podporu. Bodovací systém, ktorý je súčasťou byrokratického procesu na priznanie takejto podpory, mu však jeho nárok uprie. Daniel sa následne dostáva do víru boja s veternými mlynmi nezmyselne nastaveného systému sociálneho zabezpečenia, ktorý je bojom nielen o zaistenie živobytia, ale taktiež o zachovanie samotnej ľudskej dôstojnosti.

Film začína rozhovorom medzi Danielom a „špecialistkou na zdravotnícku starostlivosť,“ v ktorom sa táto snaží posúdiť oprávnenosť Danielovho nároku na dávky. Pôsobivosť tejto scény je dosiahnutá tým, že divák pred sebou vidí len čierne plátno a striedajúce sa titulky mien ľudí, ktorí sa podieľali na tvorbe snímku. Okrem toho počuje len hlasy oboch postáv. I keď prízvuk naznačuje, že príbeh bude situovaný do prostredia severného Anglicka, a Danielov hlas zase prezrádza muža okolo päťdesiatky, režisérov zámer pri koncipovaní úvodnej scény je možné interpretovať ako snahu poukázať na skutočnosť, že osud hlavného hrdinu môže postretnúť každého človeka bez ohľadu na pohlavie, triedu či farbu pleti – každý divák je potenciálnym Danielom Blakeom.

Ako sa príbeh postupne odvíja, divák zisťuje, že Daniel je nesmierne manuálne zručný a praktický, no beznádejne stratený v pretechnizovanej a digitalizovanej spoločnosti dneška. Dokáže divy s dlátom, avšak nevie spustiť počítač a obsluha myši je mu záhadou. Zatiaľ čo ovláda rôzne triky na spríjemnenie života v domácnosti, odoslanie e-mailu je nad jeho sily. A sú to práve tieto „hendikepy“, ktoré Daniela diskvalifikujú z procesu normálneho fungovania v súčasnej ľudskej spoločnosti. Symbolom tejto diskvalifikácie sa vo filme stáva rukou písaný Danielov životopis, nad ktorým úradníčka sociálnej správy len opovržlivo ohŕňa nosom. Avšak Danielov rukou písaný životopis ako symbol má v Loachovej autorskej optike ešte ďalší význam. Stáva sa subverzívnym nástrojom nevtieravo, no dôrazne poukazujúcim na priepastný rozdiel medzi dehumanizujúcim vplyvom súčasných spoločenských štruktúr, ktoré by – paradoxne – mali usilovať o všeobecné blaho, a jednotlivcom Danielom bojujúcim o autentický a dôstojný život pre seba i ostatných. Daniel vníma sám seba predovšetkým ako človeka a ako človek chce byť vnímaný aj ostatnými – bez ohľadu na fakt, či ich od seba delí priehradka úradného stola. Daniel nielen píše rukou, ale aj chodí peši, je zakotvený vo svojej miestnej komunite, má vždy čas na ľudí okolo seba. Jeho snaženie je pamätihodne vyjadrené v poslednej scéne, kde sám seba charakterizuje ako ľudskú bytosť, a nie číslo ani prípad.

Ja, Daniel Blake postupne stráca v úvode vytvorenú dynamiku, až kým sa na scéne neobjavuje slobodná matka Katie (H. Squiresová) so svojimi malými deťmi Daisy (B. Shannová) a Dylanom (D. McKiernan). Katie v Newcastli hľadá novú šancu, no zdieľa údel veľmi podobný tomu Danielovmu. Katie, bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie avšak s odhodlaním postarať sa o svoje deti, ide až na (za?) hranicu svojho zdravia a sebaúcty. Nesmierne silná je scéna, keď dlhodobo vyhladovaná Katie v potravinovej banke konzumuje pridelené jedlo priamo z konzervy.

Keď sa Daniel na úrade práce zastane Katie pred úradníkmi, pomôže to nielen hlavnými postavám, ale i samotnému filmu, ktorý tým získava nové zápletky i dynamiku. Katie, Daisy a Dylan sa s Danielom postupne zbližujú a stávajú sa pre seba navzájom pomocou a oporou. Ich vzájomné vzťahy im pomáhajú udržať si svoju ľudskosť tvárou v tvár neľudskému systému. Dávajú im nádej, že ich zápas má zmysel, že budúcnosť je otvorená.

Ken Loach – tak ako vo svojich predchádzajúcich dielach – aj v tomto filme volí prístup angažovaného, zaujatého tvorcu. Bezpodmienečne sa stavia na stranu svojich hrdinov. Danielovo prehlásenie je aj jeho prehlásením. Ja, Daniel Blake sa stáva nielen umeleckým, ale aj (a predovšetkým) politickým manifestom Kena Loacha.

Takýto prístup so sebou nevyhnutne prináša i určité slabiny. Tá najvýraznejšia spočíva v určitej plochosti postáv. Tieto sú v určitom zmysle – a paradoxne voči tomu, čo bolo doteraz napísané v tejto recenzii – skôr ideami než ľuďmi z mäsa a kostí. Loachovi hrdinovia sú totiž zbavení akýchkoľvek negatívnych stránok. Či už ide o Daniela, Katie, deti alebo o Danielovho mladého suseda Chinu (Kema Sikazwe) – všetci sú spravidla nesmierne sympatickí, pracovití a čestní. Vyhýbajú sa všetkému zakázanému a snažia sa presadiť legálne i legitímne. Majú však tú smolu, že sa dostali pod deštruktívny tlak nespravodlivého spoločenského systému. Nie je zjednodušením povedať, že v najnovšom Loachovom diele je jediným vinníkom zničených ľudských životov zhubný, odosobnený systém. Jednotlivec je dobrý, systém je zlý. Videné teologickou optikou, Loach uznáva len štrukturálny hriech, zatiaľ čo úplne prehliada hriech osobný. Rovnováha medzi obomi týmito kategóriami by snímok spravila ešte kvalitnejším a viacvrstevnatejším. Danielovo hľadanie plného ľudstva by sa stalo oveľa dôveryhodnej- ším.

Otázniky však vyvoláva nielen Loachova hamartológia, ale aj jeho neadekvátne uchopenie problematiky rasy. Je prekvapivé, že tento aspekt vo filme ľavicovo orientovaného režiséra vôbec nie je tematizovaný, ako keby farba pokožky v súčasnej západnej spoločnosti nehrala vôbec žiadnu úlohu.

Ak však divák pristúpi na Loachove „pravidlá hry“ a prijme za svoju jeho optiku angažovanej umeleckej tvorby, dostane sa mu jedinečného kultúrneho zážitku v podobe citlivo natočeného a presvedčivo zahraného diela so silnou zvesťou. Ja, Daniel Blake je totiž nesmierne pôsobivým filmovým posolstvom o hľadaní pravého života.

Pavol Bargár