Pavol Bargár: Ír

Orig. THE IRISHMAN, 2019, USA, 209´, réžia: Martin Scorsese, scenár: Steven Zaillian, kamera: Rodrigo Prieto, hudba: Robby Robertson, hrajú: Robert De Niro, Al Pacino, Joe Pesci, Bobby Cannavale, Harvey Keitel, Anna Paquin, Kathrine Narducci, Welker White

Na VOD: 27. 11. 2019

Hodnotenie: 80 %

Nie je bez irónie, že jeden z najväčších mágov filmového plátna, Martin Scorsese, natočil svoj najnovší – a najdrahší – film v produkcii spoločnosti Netflix, ktorej projekty sú primárne určené pre obrazovky počítačov či dokonca mobilných telefónov. Ír je však napriek tomu atmosféricky nesmierne silným dielom a napokon sa predsa len dočkal aj distribúcie do kín. Scorseseho sebavedomé režijné vedenie cítiť z každej minúty tohto takmer tri a pol hodiny trvajúceho snímku a spoločne s majstrovskými hereckými výkonmi, citlivou prácou kameramana a viac než vhodným výberom hudby vytvárajú mimoriadne dielo. Ír svojím spôsobom predstavuje Scorseseho neskorý zber, v ktorom ako skúsený hospodár prináša to najlepšie a najosvedčenejšie zo svojich postupov, tém a foriem.

Film zachytáva spomienky Franka „Íra“ Sheerana (R. De Niro), nájomného zabijaka, ktorý v priebehu 50. až 70. rokov minulého storočia pracoval pre mafiánsku rodinu Bufalinovcov, ale aj pre odborového predáka Jimmyho Hoffu (A. Pacino). Príbeh podaný z pohľadu hlavnej postavy sa odvíja retrospektívne v dvoch hlavných dejových líniách, pričom prvá z nich sleduje vzostup gangstra, zatiaľ čo v druhej cesta na svadbu dcéry priateľa a zamestnávateľa zároveň symbolizuje cestu za zmierením. Malé dejové odbočky (napr. obraz spomienky na armádne nasadenie v Taliansku počas 2. svetovej vojny) nepôsobia rušivo, ale dotvárajú spletitosť osudov jedného ľudského života.

Scorsese sa v minulosti osvedčil ako majster „gangsterky“ hneď niekoľkokrát (Špinavé uliceMafiániCasino) a v Írovi svoju schopnosť autenticky zachytiť príbehy z prostredia zločinu opäť dosvedčuje. Divák však nie je násilne tlačený do žiadneho retro gýča. Pocit nostalgie tu nie je samoúčelný; udalosti sú podávané s ohľadom na ústredný naratív a jeho hlavnú tému, ktorou je hľadanie odpustenia a zmierenia.

Zaujímavým spôsobom v tejto súvislosti vo filme figuruje cirkev a jej predstavitelia. Na jednej strane zabezpečuje „servis“ počas prechodových rituálov, akými sú svadby, krsty a pohreby. Príznačné je tiež prostredie, v ktorom sa niektoré scény odohrávajú (zjavne katolícky domov seniorov) a neprehliadnuteľná symbolika (krucifixy a mariánske sochy). V prostredí katolíckych Talianov a Írov je cirkev v tomto ohľade prakticky všadeprítomná a nenahraditeľná. Zároveň je tu však ďalšia, a pre celkové vyznenie filmu asi ešte dôležitejšia úloha. Tá spočíva v službe sprevádzania človeka v krízovej existenciálnej situácii. S výhľadom na blížiacu sa smrť si Sheeran nechá zavolať kňaza, ktorému sa zveruje s okolnosťami svojho života a túžbou dosiahnuť odpustenie. Je však nesmierne zaujímavé – a možno i príznačné – že, ako sám hovorí, nepociťuje žiadne výčitky svedomia kvôli svojim skutkom. Táto zmienka je významná hneď z dvoch dôvodov. Na jednej strane nám pripomína, že odpustenie a zmierenie nie je niečím samozrejmým a automatickým; je to niečo, o čo treba zápasiť vo vzťahu k inému. No na druhej strane zároveň kladie stopku pred akékoľvek snahy o moralizovanie, keď by človek chcel v „spravodlivom rozhorlení“ trvať na tom, že „hriešnik“ musí za svoje skutky pykať nielen navonok, ale aj vo svojom vnútri.

Ír tieto ťaživé témy a hutnú atmosféru odľahčuje osviežujúco ironickou perspektívou, keď sa Scorsesemu do filmu podarilo vkusne zamiešať hneď niekoľko humorných scén, ako napríklad absurdné „naťahovačky“ medzi Hoffom na jednej strane a Russellom a Tonym na strane druhej, v ktorých Sheeran zohráva až shakespearovskú (tragi)komickú úlohu sprostredkovateľa.

Áno, Martin Scorsese je skvelý pozorovateľ a rozprávač príbehov dávno minulých. Jeho vykresleniu etnického napätia medzi Írmi a Talianmi nechýba potrebná plnokrvnosť. Avšak skutočnosť, že všetky ostatné etniká, kultúry a náboženstvá (okrem katolíckeho kresťanstva) stoja prakticky mimo obraz záujmu, svedčí o tom, že Sheeranov (a Scorseseho?) obraz Ameriky je obrazom dávno zašlej minulosti.

Trochu iný prípad predstavuje spôsob, akým sú v Írovi zobrazené ženy. Dá sa tu hovoriť o určitej neprítomnej prítomnosti. Vystupujú totiž buď v pasívnej podobe, ako dekorácie mafiánskych bossov, ako „fajčiace sochy“ (pozri Carrie Bufalinová a Irene Sheeranová), alebo ako akési šedé eminencie stojace v pozadí machinácií svojich manželov (pozri Jo Hoffová).

Avšak obviňovať Scorseseho z mizogýnie by bolo asi nespravodlivé. Jeden z najzaujímavejších motívov filmu totiž predstavuje vzťah Franka Sheerana k jeho dcéram, predovšetkým k Peggy (ako dospelú ju hrá A. Paquin). Je síce pravda, že moc hereckého priestoru nedostávajú, no ich neprítomná prítomnosť (alebo, v ich prípade skôr, prítomnosť v neprítomnosti) ponúka priestor pre vznik nového významu. Divák sa o Sheeranových dcérach skoro nič nedozvedá – avšak takmer nič o nich nevie ani sám ich otec, čoo je kľúčový moment pre pochopenie ich vzťahu. Medzi otcom a dcérami sa rozpína čoraz väčšia priepasť, vládne neporozumenie a odcudzenie, neustále sa od seba vzďaľujú. A hoci divák cíti, že práve toto je oblasť, kde by Sheeran najviac stál o dosiahnutie odpustenia a zmierenia, je až bolestne očividné, že sa mu ich nedostáva.

Je možné sa pýtať, do akej miery toto dielo korešponduje s vlastným postojom Martina Scorseseho, do akej miery je jeho umelecká výpoveď i jeho životnou výpoveďou. Témy nastolené filmom sa ho však aspoň v určitom zmysle nepochybne dotýkajú – tak, ako sa dotýkajú každého človeka. Hľadanie zmierenia a nápravy vzťahov je totiž proces, ktorý nikdy nekončí. A týka sa mafiána práve tak, ako „slušného“ človeka.

Pavol Bargár

Vytisknout