Pavol Bargár: Hostiles

USA, 2017, 127´, réžia: Scott Cooper, scenár: Scott Cooper a Donald Stewart, kamera: Masanobu Takayanagi, hudba: Max Richter, hrajú: Christian Bale, Rosamund Pike, Wes Studi, Rory Cochrane, Adam Beach, Q’orianka Kilcher, Tanaya Beatty, Jonathan Majors

Hodnotenie: 85 %

Mladý americký filmár Scott Cooper sa do povedomia divákov zapísal gangsterkou Black Mass: Špinavá dohoda (2015) a predovšetkým kritikou prevažne pozitívne prijatou hudobnou drámou Crazy Heart/Zmätok v duši (2009). V snímku Hostiles sa rozhodol zmeniť žáner a je potrebné povedať, že to nebol zlý krok. Jeho poňatie westernu je inovatívne, dynamické, myšlienkovo bohaté a v žiadnom prípade nenudí. Na rozdiel od klasických zástupcov tohto žánru jeho film nie je eticky čierno-biely s ostro a jednoznačne rezanými postavami hrdinov a zloduchov. Príbeh síce sleduje jednu hlavnú dejovú líniu, no obsahuje i dostatok vedľajších zápletiek, ktoré napomáhajú pestrejšiemu vykresleniu a rozvíjaniu postáv a dodávajú filmu ďalšie rozmery.

A je to príbeh, ktorý chce popisovať základné rysy americkej identity. Film je preto uvedený citátom od D. H. Lawrencea, ktorý „americkú dušu“ popisuje ako tvrdú, stoickú, izolovanú, vskutku ako zabijaka. Nestihla totiž ešte zmäknúť, roztopiť sa. Kapitán Joe Blocker (Ch. Bale), hlavná postava snímku, je jej konkrétnym vyjadrením. Vojak každým kúskom svojej bytosti, ktorý ako pochúťku je citróny, číta Cézarove spisy v origináli a vystupuje ako gentleman. Ba vôbec, Joe nemá prakticky žiadne záporné rysy. Až na to, že na smrť nenávidí Indiánov. Ako totiž hovorí, videl príliš veľa svojich spolubojovníkov zomierať hrozným spôsobom v bojoch s domorodcami.

Nenávidí ich, no zároveň ako máloktorý beloch pozná ich jazyk, zvyky či územia. A preto je poverený špeciálnou misiou. Má veliť malej skupine vojakov, ktorých úlohou je odprevadiť na smrť chorého čejenského náčelníka – a jedného zo svojich dávnych nepriateľov – Žltého sokola (W. Studi) s rodinou z vojenskej základne v Novom Mexiku, kde sú väznení, na posvätné územie ich kmeňa v Montane. Hostiles je v tomto zmysle určitým typom „road movie“ – či skôr „prairie track movie“. Hrdinovia nie sú v pohybe len doslovne, nemení sa len geografický reliéf krajiny. Menia sa ich názory, vzájomné vzťahy, hodnoty – menia sa oni sami. Dôležitým aspektom v tomto procese, i vo filme ako celku, je náboženská viera. Tá je v niekoľkých scénach dokonca výslovne tematizovaná. Svoje vyjadrenie nachádza v prvom rade v postave desiatnika Henryho Woodsona (J. Majors). Ten je akýmsi farárom celej skupiny – spieva gospely, vedie pobožnosť pri pohrebe rodiny Rosalie Quaidovej (R. Pike). I jeho viera a spôsob, akým ju Henry vyjadruje, prispieva k tomu, že si ho všetci veľmi vážia – bez ohľadu na to, že je Afroameričan.

O viere sa v dvoch scénach rozprávajú aj Rosalie a Joe. Keď sa ho tá spýta, či verí v Boha, kapitán odpovie kladne, avšak povzdychne si, že Boh je už príliš dlho slepý k tomu, čo sa deje na zemi. Rosalie mu kontruje, že viera je to jediné, čo jej zostáva. Svojou odpoveďou, a predovšetkým svojím konaním počas celého filmu, však dáva jasne najavo, že viera pre ňu nie je únikom z reality ani súborom zbožných fráz, ale spôsobom života; spôsobom hľadania zmyslu v navonok možno nezmyselnej existencii.

Ako sa dá očakávať, ďalším prominentným motívom filmu je tematika vzťahov medzi pôvodnými obyvateľmi Ameriky a bielymi prisťahovalcami. Belosi Indiánmi pohŕdajú a zatvárajú ich do väzení, zatiaľ čo Indiáni belochov vnímajú ako okupantov a zlodejov a snažia sa o ozbrojený odpor. Na oboch stranách však vidieť tiež iné spôsoby chovania. V prípade Indiánov to je napríklad hrdá neprístupnosť, snáď až rezignácia, ale tiež pohostinnosť. U niektorých belochov je možné badať viac či menej artikulované volanie po humánnosti. Aj tu sú však rozdiely. Zatiaľ čo postoj dopisovateľa miestnych novín vyznieva skôr sarkasticky a lacno a aktivizmus manželky veliaceho plukovníka je zase typickým príkladom koloniálnej blahosklonnosti, sú tu aj postavy, ktoré si k pôvodným obyvateľom dokážu nájsť očividne opravdivý vzťah a sú schopné autentickej sebareflexie. Rosalie sa aj vďaka terapeutickému rituálu vystrieľania celého zásobníka pištole do tela už mŕtveho Komanča dokáže oslobodiť od cyklu nenávisti a túžby po pomste za vyvraždenie svojej rodiny a prijať za svoje rozpoznanie, že nie každý Indián je vrah. A navyše je snáď možné povedať, že v rodine náčelníka Žltého sokola našla svoju novú adoptívnu rodinu.

Podobné „obrátenie“ prežije aj Blockerov verný spolubojovník seržant Tommy Metz (R. Cochrane), u ktorého dlhoročné zabíjanie spôsobilo duševnú nemoc. Z tej sa síce nevylieči, no dá sa povedať, že vďaka času strávenému v blízkosti Čejenov nájde celistvosť, je schopný požiadať o odpustenie a prijať milosť.

Premenu, ktorou prechádza Joe Blocker, je zase zaujímavé sledovať v spojitosti s postavou náčelníka Žltého sokola. Po spoločnom boji proti skupine Komančov a po spoločne vykonanej pomste na lovcoch kožušín, ktorí znásilnili ženy z ich skupiny, dokážu obaja bojovníci nájsť k sebe cestu. Uvedomia si, že obaja stratili príliš veľa. Kus jedného zomrie spoločne s tým druhým. Hostiles je filmom o veľkých stratách a novom nachádzaní v bolesti. O bolesti, v ktorej vzniká priestor pre zmierenie.

Pavol Bargár

Vytisknout