Pavol Bargár: Elie Wiesel – učiteľ, mentor a priateľ

Úmrtím Elieho Wiesela (1928–2016) ľudstvo stratilo človeka, ktorý zosobňoval, vyjadrené slovami bývalého prezidenta USA Baracka Obamu, „svedomie sveta“. Alan L. Berger, akademický bádateľ v oblasti štúdia holokaustu, profesor židovských štúdií na Florida Atlantic University a Wieselov osobný priateľ, zostavil tento útly, no významný zväzok, ktorý si s úctou pripomína tohto človeka, ktorý prežil šoa (holokaust), spisovateľa, učiteľa, ľudskoprávneho a mierového aktivistu a nositeľa Nobelovej ceny za mier (1986).

Táto kniha má však na míle ďaleko od nekritického chválospevu. Skladá sa z ôsmich relatívne krátkych esejí, ktoré napísali dlhoroční porotcovia súťaže Elieho Wiesela o najlepšiu esej z oblasti etiky. Eseje týchto autorov, kresťanov a Židov, ktorí boli všetci blízkymi Wieselovými priateľmi, dopĺňa predslov z pera Irvinga Greenberga, doslov od Carol Rittnerovej a úvod, ktorý napísal samotný editor knihy. Všetky príspevky sa snažia – a je potrebné povedať, že úspešne – reflektovať a tvorivo rozvíjať Wieselov odkaz v rozličných oblastiach, ako napríklad vzdelávanie, autorská tvorba, interpretácia posvätných spisov, politická angažovanosť, pripomínanie si šoa či medzináboženský dialóg. Okrem toho stojí za povšimnutie, že zhromaždené eseje sú svojím spôsobom veľmi intímne, nakoľko zreteľne ukazujú, aký hlboký vplyv mal na toho ktorého autora jeho blízky vzťah s Wieselom.

Judith Ginsbergová sa v úvodnej eseji obhliada späť na dvadsaťpäť rokov svojej služby v úlohe porotkyne v zmieňovanej súťaži. Explicitne sa zameriava na dve konkrétne eseje prihlásené do súťaže, na ktorých ukazuje, že jedným z najdôležitejších cieľov Wieselovho úsilia bolo bojovať proti ľahostajnosti ako skutočnému protikladu lásky. Tým, že sa človek otvára voči inému a vytvára si k nemu vzťah, jeho vnímanie tohto iného sa mení. Dochádza k opätovnému poľudšteniu iného.

Barbara Helfgott Hyettová spomína na svoje vôbec prvé stretnutie s Eliem Wieselom. Podáva svedectvo o tom, ako Wieselov spôsob vyučovania zmenil ju samotnú i ostatných okolo neho. To v nej položilo základy pevného presvedčenia o premieňajúcej moci vzdelania. Aj preto, že je sama básničkou, Barbara Hyettová v tomto procese prikladá nezastupiteľnú úlohu imaginácii.

Podobne ako Hyettová, aj Carolyn Ross Johnstonová hodnotí prínos Elieho Wiesela ako učiteľa. Opisuje konkrétny príklad svojej dlhoročnej skúsenosti, keď spoločne s Wieselom viedla semináre na Eckerd College, na základe ktorého približuje Wieselovu obľúbenú vyučovaciu metódu – rozprávanie príbehov, s ktorým sa vždy spájalo pozorné načúvanie druhému človeku, ako aj dôraz na spravodlivosť ako jedno z ťažísk akejkoľvek Wieselovej činnosti.

Príspevok Henryho F. Knighta vychádza z jednej Wieselovej prednášky, ktorej sa Knight osobne zúčastnil a ktorej témou bol biblický príbeh o Noemovi a potope. Orientujúcim obrazom Knightovho tvorivého rozvinutia Wieselovho výkladu je symbol zlomenej dúhy. Knight tu tvrdí, že zlomená dúha volá ľudí k zodpovednosti týkajúcej sa toho, ako si pamätáme veci, ako vydávame svedectvá a ako vyučujeme.

John K. Roth na základe kritickej reflexie výrokov súčasného amerického prezidenta Donalda Trumpa týkajúcich sa šoa predstavuje a následne rozvíja svoju tézu, že šoa ako genocída vedená nacistickým Nemeckom proti európskemu židovstvu „neustále podčiarkuje krehký stav ľudských práv a etiky, neustále podkopáva optimizmus a vieru v ľudský ‚pokrok‘ a neustále podrýva dôveru v Božiu morálnu autoritu a prozreteľnostnú činnosť v ľudských dejinách, ba dokonca i samotnú Božiu existenciu“ s. 40).

Alan Rosen sa zameriava na symbol ohňa, ktorý pre neho predstavuje nielen zmar a záhubu, ale aj nádej. Cituje Wiesela, ktorý o sebe hovorí, že patrí ku generácii fascinovanej ohňom. Rosen na základe tohto „vyznania“ rozvíja zaujímavý dvojvrstevný argument. Na jednej strane zdôrazňuje, že oheň celkom evidentne symbolizuje šoa ako totálne pozbavenie ľudskosti. Na druhej strane však oheň tiež interpretuje ako symbol predstavujúci horlivosť v službe Bohu. Rosen na základe tohto rozlíšenia tvrdí, že vo Wieselovom diele (a živote) oba rozmery nie je možné od seba oddeľovať. Oheň nie je možné zničiť ohňom.

Príspevok Davida Pattersona o Wieselovi uvažuje ako o spisovateľovi. Patterson nápadito navrhuje vnímať tvorivé písanie ako činnosť, ktorá prostredníctvom slov zbližuje ľudské duše. Rovnako si však uvedomuje, že písanie má ešte ďalšiu úlohu, totiž klásť znepokojivé otázky a narušovať tie názory a presvedčenia, ktoré ľudia považujú za samozrejmé. Spisovateľské úsilie a tvorba tak zahŕňa dvojitý pohyb pozostávajúci z popierania definitívnej moci smrti a z potvrdzovania života.

Záverečná esej z pera Alana L. Bergera uvažuje nad Eliem Wieselom vo vzťahu k tematike medzináboženského dialógu. Berger zdôrazňuje význam literatúry i osobných vzťahov pre rozprávanie príbehov ako základový kameň Wieselovho diela. Dialóg sa tu stáva metódou na udržiavanie a pestovanie spomienky na minulosť a nádeje na budúcnosť. Berger formuluje záver, že cieľom dialógu nie je obrátiť ľudí na svoje vlastné názory a presvedčenia, ale pomôcť im stať sa naplno tým, kým sú (porov. s. 87).

Táto hodnotná a odporučenia hodná kniha prináša hneď niekoľko tém, ktoré sa v nej objavujú opakovane. Po prvé, kľúčový význam tu zohráva koncept príbehu. Pripisuje sa mu dôležitá hodnota nielen ako pedagogickému nástroju, ale taktiež – a to je ešte dôležitejšie – ako prostriedku náležite vyjadrujúcemu to, čo znamená byť človekom. Ľudia sú príbehovými bytosťami. Navyše, uvažovať o ľudskom živote v kategóriách príbehu umožňuje nadviazať vzťah medzi ľuďmi. Vstupom do príbehu iného dáva človek zmysel aj svojmu vlastnému príbehu (porov. Roth, s. 43).

Druhým kľúčovým pojmom je pamäť. V súvislosti s ňou sa v knihe dajú vystopovať dve trajektórie. Pamäť sa udržiava nažive prostredníctvom „portrétu“ ako spôsobu, pomocou ktorého môžeme o iných ľuďoch a tradíciách písať, a tým ich zároveň spoznávať (porov. Rosen, s. 51–52). Avšak koncept pamäti je taktiež centrálny na udržiavanie dialektiky medzi bytím a nebytím, svetom a ne-svetom, stvorením a anti-stvorením (porov. Patterson, s. 62) s cieľom udržať ľudské bytosti ľudskými.

A napokon je možné tiež zmieniť dôležitosť slov a významu. Puto medzi slovom a významom definuje ľudí ako hovoriace bytosti (porov. Patterson, s. 64), čím zároveň umožňuje vznik plnohodnotného vzťahuje medzi ľuďmi. Každý, kto pracuje so slovami, by si však mal dávať pozor, aby skutočných ľudí nevnímal len ako abstraktné pojmy či idey (porov. Patterson, s. 68). Čeliť tejto hrozbe je možné, ako sú presvedčení prispievatelia do tejto knihy, prostredníctvom dialógu ako prostriedku, pomocou ktorého dokážeme udržiavať nažive pamäť a zároveň živiť nádej na budúcnosť (porov. Berger, s. 77) pre celé ľudstvo.

Pavol Bargár

Alan L. Berger (ed.), Elie Wiesel: Teacher, Mentor, and Friend (Eugene, OR, Cascade Books, 2018), xxiii + 107 s.

Vytisknout