Pavol Bargár: Corpus Christi

Orig. BOŽE CIAŁO, Poľsko, 2019, 115 min, réžia: Jan Komasa, scenár: Mateusz Pacewicz, kamera: Piotr Sobociński, hudba: Jevgenij Galperin, Sacha Galperine, hrajú: Bartosz Bielenia, Aleksandra Konieczna, Eliza Rycembel, Barbara Kurzaj, Leszek Lichota, Łukasz Simlat

Premiéra v ČR: 24. 9. 2020

Premiéra v SR: 22. 10. 2020

Hodnotenie: 95 %

Z času na čas sa objaví mimoriadne silný film, v ktorom hlavnú úlohu zohráva (kresťanský) duchovný. V posledných rokoch za zmienku stoja napríklad snímky Kalvária (2014, scenár i réžia John Michael McDonagh) alebo Zoufalství a naděje (2017, scenár i réžia Paul Schrader). To tejto kategórie nesporne patrí aj film Corpus Christi, ktorý v minulom roku natočil poľský režisér Jan Komasa. Témou tohto výnimočného, hoci pomerne drsného diela je až jákobovský zápas s Bohom v snahe pochopiť dianie okolo seba a nestratiť pritom vieru.

Je iróniou, že hlavná postava pritom ani nie je kňazom v pravom slova zmysle. Daniel (B. Bielenia) je mladistvý delikvent, na ktorého mal v nápravnovýchovnom ústave veľký vplyv katolícky farár Otec Tomasz (L. Simlat). Daniel počas svojho pobytu prešiel určitou duchovnou premenou, avšak jeho presvedčenia a postoje stoja stále na veľmi krehkých základoch. A tak keď je na podmienku prepustený z ústavu, namiesto toho, aby nastúpil na dohodnuté miesto ako robotník na píle, rozhodne sa využiť nečakanú príležitosť a vydáva sa za kňaza. Keď miestny farár nastúpi na liečenie, Daniel prijme ponuku pôsobiť v danej obci ako duchovný pastier. Hoci je zo svojej novej úlohy najprv vystrašený a potrebné kňazské znalosti čerpá po nociach z internetu, postupne sa s ňou zžíva, ba čo viac v miestnom spoločenstve sa stáva veľmi obľúbeným, a to predovšetkým preto, lebo jeho viera je charakterizovaná radosťou zo života. To má priamy dopad na jeho vzťah k ľuďom, ktorí jeho vystupovanie citlivo vnímajú. Táto radosť je asi najviac viditeľná v krásnej scéne, keď Daniel vykonáva v kostole krst novorodenca. Jeho bujará veselosť je nákazlivá a prenáša sa aj na ostatným v chráme. V Danielovej viere je však prítomný i strach zo smrti, o čom zase svedčí jeho návšteva pri lôžku zomierajúcej starej pani – a Danielovo vyrovnávanie sa s ňou. Táto komplexnosť svedčí o Danielovom vnútornom zápase o vieru. Mladík bytostne túži po plnom živote, ktorý má pre neho nielen duchovný rozmer, ale tiež musí obsahovať nevyhnutné spojenie s žitou realitou. Daniel preto potrebuje nielen modlitby a rozjímanie, ale tiež rozhovory s ľuďmi, oslavy, techno hudbu, tanec, alkohol, cigarety či svoju motorku.

Ústredná zápletka sa v tomto príbehu objaví v podobe nespracovanej traumy z obrovskej tragédie, ku ktorej v obci nedávno došlo. Auto plné intoxikovaných mladých ľudí z obce sa vtedy zrazilo s vozidlom, ktoré šoféroval známy miestny alkoholik a vydedenec. Všetci zahynuli. Hoci medzi ľuďmi platí nepísaná dohoda o udalosti nehovoriť, v ich mysliach i srdciach zostáva nespracovanou. Pripomínajú ju len fotky mladých obetí nehody, kvetiny a sviečky na mieste tragédie, kde sa pozostalí v tichosti zhromaž- ďujú.

Daniel sa v tejto situácii prejaví ako skvelý pastor a psychoterapeut, keď pomocou značne nekonvenčných praktík dáva priechod ich nahromadenému žiaľu, bolesti, frustrácii, pocitu neporozumenia a hnevu na Boha. Jeho modlitba v mene pozostalých je ďalším príkladom zápasu o vieru.

Celá situácia má však ešte ďalší rozmer. Po nehode sa celá obec zhodne, že vinu za nešťastie nesie vodič druhé vozidla, onen miestnymi ľuďmi neobľúbený muž – a to napriek výsledkom policajného vyšetrovania. Predchádzajúci farár na nátlak obyvateľov odmietne muža pochovať. Hnev miestnych sa okrem toho ventiluje na vdove po danom mužovi Ewe (B. Kurzaj), ktorej viacerí „slušní ľudia“ posielajú výhražné a urážajúce anonymné listy.

Daniel sa rozhodne skúsiť aj v tejto záležitosti dosiahnuť v obci zmierenie. Postupne sa pritom ocitá medzi dvomi ženami, pani Lidiou (A. Konieczna) a jej dcérou Elizou (E. Rycembel), ktoré pri nehode stratili syna, resp. brata. Lidia bola „pravou rukou“ starého farára a má veľký vplyv na celé dianie v obci. Je to tradicionalistka, ktorú, podľa jej vlastných slov, pri živote po synovej smrti drží len jej viera v Boha. Asi presnejšie je však povedať, že je to viera v jej obraz Boha, ktorý je odpútaný od ľudí a ich pocitov, túžob a presvedčení.

Zatiaľ čo Lidii sa Daniel nepozdáva hneď od začiatku a postupne čoraz ostrejšie vystupuje voči jeho konaniu, Eliza predstavuje presný protiklad svojej matky. Napriek svojej podozrievavosti voči cirkvi sa mladá žena s Danielom postupne čoraz viac zbližuje a stojí pri ňom i napriek nevôli matky a väčšiny ľudí z obce. Snaha o spoločenské zmierenie sa pre Elizu a Daniela stáva prvoradou úlohou. Daniel to v jednej svojej kázni formuluje slovami, že odpustiť neznamená zabudnúť, ale milovať, a to aj napriek vinám.

Keď Daniel presadzuje myšlienku (dodatočného) pohrebu Ewinho manžela, naviac zaplateného z peňazí miestnych ľudí vyzbieraných počas sviatku Božieho tela, hnev obyvateľov sa neskrývane a prudko obráti proti nemu. Napriek tomu pohreb prebehne, hoci s účasťou len malého počtu obyvateľov, a Daniel dostane príležitosť ľuďom sa ešte posledný krát v kostole prihovoriť. Túto využije na performanciu priamo v chráme, keď sám seba štylizuje do postavy ukrižovaného. Daniel – obetný baránok, Daniel – „Božie telo“.

Mala jeho obeť zmysel? Sekvencia záverečných scén filmu krásne vystihuje komplikovanosť života v jeho nádeji i zúfalstve. Obraz cirkevnej prevádzky ako „business as usual“ po návrate pôvodného farára. Eliza stopom odchádzajúca z obce. Ewa prichádzajúca do kostola. Jej pohľad stretávajúci sa s pohľadom Lidie, ktorá očividne prešla premenou a teraz už je schopná vidieť v Ewe blížneho. Daniel späť v ústave bojujúci o život s ďalším chovancom. Otvorené dvere do sveta „tam vonku“ spolu s predzvesťou konca. Zúfalstvo i nádej.

Pavol Bargár

Vytisknout