Pavol Bargár: Blade Runner 2049

USA/Veľká Británia/Maďarsko/Kanada, 2017, 163´, réžia: Denis Villeneuve, scenár: Hampton Fancher a Michael Green, kamera: Roger Deakins, hudba: Benjamin Wallfisch a Hans Zimmer, hrajú: Ryan Gosling, Harrison Ford, Sylvia Hoeks, Ana de Armas, Robin Wright, Jared Leto

Premiéra v ČR a SR: 5. 10. 2017

Hodnotenie: 80 %

Blade Runner 2049 bol ohlasovaný ako jedna z najviac očakávaných udalostí minulého roku, pretože mal po 35 rokoch „vzkriesiť“ jeden z kultových filmov 80-rokov (Blade Runner, réžia: Ridley Scott). Napriek určitej zdržanlivosti niektorých filmových kritikov sa domnievam, že toto očakávanie sa z veľkej časti podarilo naplniť. Novinka neostáva v tieni svojho slávneho predchodcu, ale výborne funguje i ako samostatné dielo. Pritom „rodinná spriaznenosť“ je očividná; nikoho nenechá na pochybách dystopická mizanscéna, ktorej dominuje sivé, daždivé, smogom zahalené a preľudnené veľkomesto. Ťaživý efekt, aký má na diváka táto skľučujúca atmosféra, ešte znásobuje všadeprítomná neónová reklama ponúkajúca lacný únik z dusivej reality.

Tvorivé režijné vedenie (čoraz lepší Denis Villeneuve), dobre napísaný scenár, majstrovská kamera (14. nominácia na Oscara pre Rogera Deakinsa) i skvelá hudba, znepokojivo minimalistická i epicky veľkolepá (hoci divák má miestami pocit, že Hans Zimmer už začína vykrádať sám seba…), dokáže zaručiť, že Blade Runner 2049 nie je len obyčajnou „dvojkou“ natočenou predovšetkým pre komerčné účely. Zápletka príbehu sa začne odvíjať, keď dôstojník losangeleskej polície K (R. Gosling), zodpovedný za likvidáciu starých typov replikantov, t. j. bioinžiniersky upravených ľudských bytostí, objaví dôkaz o tom, že jedna replikantka počala a porodila dieťa. Tento objav znamená prelom, nakoľko aktívna schopnosti účasti na „zázraku života“ malo byť niečo vyhradené výlučne ľuďom. Na osobnej rovine znamená prelom aj v živote dôstojníka K, pre ktorého predstavuje cestu k poľudšteniu – charakterizovanému, platónsky povedané, starostlivosťou o dušu. K totiž odmietne rozkaz zabíjať replikantov, ak existuje možnosť, že neboli vyrobení, ale sa narodili, a majú teda dušu. Film tento postoj kladie do protikladu s postojom ľudskej bytosti v podobe nadriadenej dôstojníka K, známej ako Madam (R. Wright). Tá sa o žiadnu spiritualitu očividne nezaujíma; leží jej na srdci len udržanie poriadku, a to aj za cenu zabíjania nevinných a zamlčiavania pravdy. Ako hovorí, ak by prestala existovať jasná hranica medzi ľuďmi a replikantmi, ľudská spoločnosť by sa nenávratne prepadla do chaosu a záhuby. Blade Runner 2049 tak nastoľuje otázku, čo to znamená byť človekom a v čom spočíva povaha ľudskej existencie.

Táto téma je rozvíjaná ešte aj z inej perspektívy, keď film skúma kľúčový význam tela a telesnosti. Vidieť to na dejovej línii sledujúcej vzťah K ku svojej „partnerke“ (A. de Armas) – virtuálnej realite v podobe hologramu mladej krásnej ženy, ktorý zabezpečuje sériovo vyrábaný a komerčne dostupný systém JOI. JOI, ktorá počas celého filmu nemá vlastné meno, začína ako vôľou majiteľa ovládateľná náhrada blízkeho človeka. Tento motív tak poukazuje na neschopnosť nadviazať autentický vzťah s iným. Vzťah K a JOI sa však postupne mení a prehlbuje. K daruje JOI tzv. emanátor, t. j. prístroj, ktorý jej dáva možnosť pohybu a vnímania podnetov z okolitej reality, ako napr. dážď. Je evidentné, že JOI prechádza zásadnou zmenou svojej existencie, a jej telo (hoci, samozrejme, nejde o telo v pravom slova zmysle) predstavuje locus tejto novej existencie. JOI pociťuje šťastie a chce konať vlastné rozhodnutia. Je príznačné, že je to práve ona, kto dáva dôstojníkovi K jeho nové meno. Nazýva ho Joe; ako hovorí, skutočný chlapec potrebuje skutočné meno. V tom vskutku transcendentnom momente totiž obaja prekračujú hranice definujúce ich existenciu ako pod-ľudskú.

Blade Runner 2049 však v žiadnom prípade nie je možné označiť za transhumanisitický v technologickom zmysle. Práve naopak, postoj futuristických technokratov predstavuje v značne skeptickom a odmietavom svetle. Ten stelesňuje Wallace, majiteľ korporácie na výrobu replikantov. Wallacovou túžbou je dosiahnuť, aby sa replikanti nemuseli vyrábať v továrňach, ale aby sa rodili ako ľudia. Za jeho stranou však stoja dva postranné motívy. Jednak mu ide o uspokojenie dopytu po umelých ľudských bytostiach; továrenská výroba už jednoducho nedokáže záujem trhu uspokojiť. Druhým, nemenej významným motívom je stvoriteľský komplex, ktorým tento šialený vizionár trpí. Hoci film zobrazuje jeho hybris snáď až príliš okato a prvoplánovo, výstraha pred prístupom k životu ako k niečomu, čo je tu k bezvýhradnej a svojvoľnej dispozícii človeka, zostáva silnou a nalieha- vou.

Zaujímavou postavou je Wallacova pravá ruka, replikantka Luv. O tom, že má skutočne mimoriadne postavenie, svedčí i skutočnosť, že ju jej „stvoriteľ“ pomenoval. Tento „najlepší zo všetkých anjelov“ však nedokáže prekročiť hranicu slepej poslušnosti voči príkazom svojho pána. Otázky života a smrti sú tak pre ňu vyslovene otázky po funkčnosti a použiteľnosti. Luv v tomto ohľade predstavuje ostrý protiklad voči postave K, či – lepšie povedané – Joea, a v konečnom dôsledku vlastne i voči Joeovej virtuálnej partnerke JOI.

Je to práve JOI, kto predstavuje ďalší z kľúčových aspektov filmu – totiž odkaz na zraniteľnosť ako jeden zo základných rozmerov ľudstva. Je ochotná vzdať sa svojej nesmrteľnosti tým, že sa rozhodne nechať sa vymazať zo záložného modulu a prehrať celú svoju pamäť do „telesnej schránky“ prenosného emanátora. Tým sa síce vydáva napospas nebezpečenstvám života, no zároveň sa bezpodmienečne otvára voči svojmu milovanému náprotivku. A práve toto otvorenie sa dodáva jej finálnemu vyznaniu lásky nespochybniteľnú autenticitu.

Pavol Bargár

Vytisknout