Pavol Bargár: Bird Box

USA, 2018, 124 min, réžia: Susanne Bier, scenár: Eric Heisserer, knižná predloha: Josh Malerman, kamera: Salvatore Totino, hudba: Trent Reznor a Atticus Ross, hrajú: Sandra Bullock, Trevante Rhodes, John Malkovich, Sarah Paulson, Danielle MacDonald

Na VOD (Netflix) od: 21. 12. 2018

Hodnotenie: 75 %

Filmoví fanúšikovia si už istotne stihli všimnúť, že v poslednej dobe sa o svoje miesto na slnku vo filmovom priemysle začínajú hlásiť spoločnosti ako Netflix či Amazon, ktoré sa s dravosťou sebe vlastnou a známou z ostatných odvetví svojej pôsobnosti usilujú potlačiť dominanciu tradičných obrích hollywoodských producentských spoločností. V tomto ohľade bol uplynulý rok neobvykle úspešný obzvlášť pre Netflix, nakoľko tento americký online poskytovateľ a producent filmov priniesol hneď niekoľko zaujímavých a kritikou i divákmi oceňovaných diel. Hoci nepochybne najväčší ohlas a pochvalné reakcie vzbudila cinemafilná lahôdka Roma režiséra Alfonsa Cuaróna, príliš nezaostáva ani ďalší snímok z minuloročnej produkcie Netflixu, hororová sci-fi dráma Bird Box. Iste, je potrebné povedať, že táto čo sa filmovej kvality týka za Cuarónovým opus magnum zjavne zaostáva a za veľkú časť svojej popularity vďačí mediálnemu boomu na sociálnych sieťach, ktorý vyvolali správy o značnom počte ľudí, ktorí sa snažili fungovať v bežnom každodennom živote s previazanými očami – v snahe napodobniť to, čím museli prechádzať protagonisti filmu. To však nič nemení na skutočnosti, že Bird Box má čím zaujať: či už sľubným námetom, pevným režisérskym vedením skúsenej Susanne Bier (Po svadbeBratiaDruhá šanca), solídnym hereckým výkonom v hlavnej úlohe v podaní Sandry Bullock či pod kožou sa derúcou hudbou osvedčeného dua Reznor – Ross (Stratené dievčaMuži, ktorí nenávidia ženy, alebo The Social Network). Hoci tento film zlyháva vo svojej síce explicitne neproklamovanej, no zreteľnej snahe posunúť hranice hororu ako filmového žánru, a nedosahuje tak svoj plný potenciál, divákovi dokáže napriek tomu ponúknuť zaujímavý zážitok i podnety pre zamyslenie.

Slobodná umelkyňa a budúca matka Malorie (S. Bullock) sa v dôsledku zložitých rodinných vzťahov v detstve nedokáže zžiť so svojím tehotenstvom. Jej situácia sa ešte skomplikuje, keď sa po celom svete začne rýchlosťou pandémie šíriť zvláštny smrtiaci jav: každý človek, ktorý uvidí tajomné „čosi“, vzápätí dobrovoľne spácha samovraždu. Ľudstvu sa nedarí identifikovať príčinu tejto pandémie ani nájsť účinný protiliek. Ľudia sú tak nútení stiahnuť sa do súkromia uzavretých priestorov a von vychádzať len s páskami na očiach. Malorie počas svojho niekoľkoročného putovania v snahe zabezpečiť sebe i svojim blízkym holé prežitie nanovo spoznáva význam priateľstva, lásky a rodinných väzieb.

Ako už bolo naznačené na postave Malorie, jednou z hlavných tém filmu je vyrovnávanie sa s formujúcim vplyvom minulosti – a konkrétne skúseností z detstva – na celý následný život človeka. Malorie si v dôsledku vzťahu so svojím otcom v detstve udržiava od ľudí odstup a nechce sa nikomu príliš otvoriť. Otec ju síce naučil používať zbraň či prežiť v divočine, no zároveň jej taktiež vštepil vedomie, že v živote sa môže spoľahnúť len sama na seba. Malorie sa nechce otvoriť druhým ľuďom, nechce sa na nikoho viazať, pretože sa podvedome bojí sklamania a zranenia. Je síce pripravená niesť za svoje činy zodpovednosť a dokonca sa aj postarať o druhých, no takéto jednanie nie je motivované vrelým citom, ale pocitom zodpovednosti. To je veľmi dobré vidieť na jej vzťahu k ostatným ľuďom, s ktorými sa ocitne zavretá v jednom dome, napríklad k nesamostatnej Olympii (D. MacDonald), ktorej pred jej smrťou sľúbi, že sa jej postará o dieťa narodené v rovnakej chvíli ako Maloriino vlastné dieťa. Asi najočividnejšie je to však zreteľné na jej vzťahu k obom deťom. Ani narodenie vlastného dieťaťa a materstvo nedokáže u Malorie prelomiť kliatbu minulosti: o deti sa síce stará, no nemá k nim citový vzťah. To je symbolicky vyjadrené skutočnosťou, že im nedala mená – volá ich jednoducho Chlapec (jej vlastné dieťa) a Dievča (Olympiino dieťa). Hlboko zakorenené vzorce myslenia a správania napokon vymaže sebaobetavý čin jej partnera Toma (T. Rhodes) a skúsenosť „Sofiinej voľby“, ktorú musí v jednu chvíľu podstúpiť. Bird Box je tak zreteľnou a pôsobivou výpoveďou o tom, že vzťah je viac než danosť a že zmena myslenia a správania je možná.

Druhým zaujímavým aspektom filmu je skutočnosť, že tajomným smrtiacim nebezpečenstvom nie sú ohrození psychicky nemocní ľudia ani zločinci (prípadne kombinácia obidvoch týchto kategórií). Naopak, títo po pohľade na ono „čosi“ túžia, pretože ho vnímajú ako niečo krásne a žiaduce. Ba čo viac, stávajú sa horlivými misionármi „krásnej smrti“, keď ostatných ľudí zámerne vystavujú kontaktu s vonkajším svetom v úsilí sprostredkovať im tú nádheru, ktorú cítia oni samí. V tejto súvislosti sa ponúka otázka, či film nie je myslený, resp. či ho nie je možné interpretovať, ako alegória situácie v dnešnom svete, v ktorom sa ako pandémia šíria smrtiace javy (v prenesenom i doslovnom zmysle) typu „alternatívnych právd“ či fake news, pričom ich nadšenými šíriteľmi sú ľudia, o ktorých psychickom zdraví je možné pochybovať.

Napokon zmieňme ešte jeden zaujímavý moment filmu týkajúci sa eschatológie. V závere Malorie spolu s deťmi, už pomenovanými ako Olympia a Tom, nájde bezpečie v internátnej škole pre nevidomé deti, ktorá teraz slúži ako azylový domov pre ľudí hľadajúcich útočisko. Film tak končí v momente, keď hlavná hrdinka, jej deti i ďalší ľudia majú bezpečný úkryt poskytujúci zároveň pocit šťastia a spolupatričnosti v novo získanej komunite – no zároveň nemajú istotu žiadneho dlhodobého riešenia nebezpečnej situácie. Je totiž otázne, či sa takýmto spôsobom dá žiť natrvalo a či smrtiaca hrozba vôbec niekedy pominie. Bird Box je tak vo svojej perspektíve budúcnosti (aspoň v tomto jednom ohľade) dôsledne postmoderný, nakoľko nepočíta s eschatologickým zavŕšením času, ale len so vzájomným prepájaním mnohých „prítomností“. Zostáva však otázkou, či je na takomto výhľade možné založiť ľudský život.

Vytisknout