Osem Hrozných [Pavol Bargár]

orig. THE HATEFUL EIGHT, USA, 2015, 182´, réžia a scenár: Quentin Tarantino, kamera: Robert Richardson, hudba: Ennio Morricone, hrajú: Samuel L. Jackson, Kurt Russell, Jennifer Jason Leigh, Walton Goggins, Tim Roth, Demian Birch, Michael Madsen, Bruce Dern, Channing Tatum, Quentin Tarantino

Premiéra v ČR i SR: 07.01.2016

Hodnotenie: 73%

Nechýbalo mnoho a Osem hrozných by vôbec nebolo vzniklo. Po tom, čo začiatkom roku 2014 niekto z úzkeho okruhu štábu zverejnil prvú verziu scenára, sa Quentin Tarantino totiž rozhodol, že celý filmový projekt zruší, resp. pretransformuje do knižnejpodoby. Kvôli úspechu scénického čítania scenára v podaní takmer kompletného hereckého osadenstva a na naliehanie fanúšikov sa však rozhodol filmovaniu predsa len dať zelenú. A to sa ukázalo byť dobrým krokom. Osem hrozných síce nie je Tarantinovým najlepším počinom, no nepochybne ide o v mnohých ohľadoch zaujímavý snímok, ktorý okrem toho vyvolal i vzrušenú diskusiu medzi divákmi a kritikmi.

Film je komerčne prezentovaný ako Tarantinovo ôsme dielo, čo zrejme odkazuje na kultový film 8 ½ režiséra Federica Felliniho. Narážok a alúzií najrozmanitejšieho druhu je však v „hroznej osmičke“ možné nájsť oveľa viac. Najočividnejšie sú samozrejme odkazy na westerny – či už tie klasické (napr. od režiséra Johna Forda) alebo odľahčené televízne (seriál Bonanza) – ale taktiež na detektívne príbehy (Desať malých černoškov Agathy Christie) a v neposlednom rade na tvorbu samotného Tarantina (očividná je spojitosť predovšetkým s jeho prvým filmom Gauneri, ale taktiež s predposledným Divokým Djangom). Pozornosť si zaslúži i skutočnosť, že hoci sa Tarantino – na rozdiel od niektorých predchádzajúcich diel – v tomto filme na plátne priamo neobhajuje, do deja predsa len zasahuje, a to ako rozprávač uvádzajúci jednu zo šiestich kapitol, do ktorých je film rozdelený. Tento režisérsky krok je možné vnímať ako svojrázny deus ex machina moment, pretože Tarantino sa tu skutočne štylizuje do podoby stvoriteľa riadiaceho svoj vlastný svet vytvorený na intertextuálnom základe z vlastných ideí i existujúceho (pop)kultúrneho materiálu. A sluší sa dodať, že ide o stvoriteľa, ktorý si túto činnosť náležite užíva.

Patrí sem však tiež hudba nestarnúceho Ennia Morriconeho, pretože v jednej zo scén je použitý motív, ktorý Morricone napísal pre hudbu do hororu Vec režiséra Johna Carpentera (1982). A v neposlednej rade je v tejto súvislosti potrebné zmieniť i unikátny, extrémne širokouhlý spôsob natáčania za využitia technológie Ultra Panavision 70, ktorý nebol v kinematografii využívaný od roku 1966 a snímku Chartúm, i keď predtým stál pri vzniku skvostov ako Ben Hur či Lawrence z Arábie. A práve použitie tejto filmárskej technológie či onej zmieňovanej intertextuality je dôvodom pre väčšinu z vyššie zmieňovaných živých diskusií spojených s filmom Osem hrozných. Podľa názoru jednej časti komentátorov totiž ide o prázdne gestá zakrývajúce vyčerpanie tvorivých nápadov a poukazujúce na Tarantinovo pozérstvo a zahľadenosť do seba, zatiaľ čo druhá časť spektra argumentuje tým, že Tarantino je jedným z posledných tvorcov, ktorí sa usilujú chrániť tradičné filmárstvo pred homogenizujúcou digitalizáciou, a že si počas celej svojej kariéry udržiava osobitý rukopis, invenciu a zmysel pre jedinečnú filmovú estetiku. Aj keď sa autor tejto recenzie domnieva, že Osem hrozných nedosahuje kvalitatívnu úroveň väčšiny predchádzajúcich Tarantinových opusov, predovšetkým Hanebných panchartovDivokého Djanga vyznačujúcich sa originálnym a dôvtipným historickým revizionizmom, je presvedčený, že zatiaľ posledné dielo tohto hollywoodského enfant terrible bezpochyby stojí za zhliadnutie.

Osem hrozných je dejovo situovaných do Wyomingu po skončení Americkej občianskej vojny. Zasneženou divočinou uháňa dostavník a v ňom sedí lovec zločincov John Ruth (K. Rusell), ktorý zajal hľadanú Daisy Domergueovú (J. Jason Leigh) a teraz ju ide odovzdať spravodlivosti do mesta Red Rock. Dostavník postupne zastaví vyslúžilý major Únie a terajší lovec ľudí, Afroameričan Marquis Warren (S. L. Jackson), a južanský odpadlík Chris Mannix (W. Goggins), ktorý je podľa svojich slov novo zvoleným šerifom Red Rocku. Obaja prišli o svoje kone a teraz by sa radi zviezli v dostavníku s Ruthom, ktorý ich, pravda, po značnom zdráhaní, prijíma „na palubu“. Kvôli blížiacej sa snehovej búrke sú však všetci nútení nájsť útočisko v Minnienom zájazdnom hostinci. Namiesto Minnie a jej manžela Sladkého Davea ich v ňom však čaká štvorica cudzincov v podobe Mexičana Boba (D. Birch), údajného nového kata v Red Rocku Oswalda Mobraya (T. Roth), kovboja Joea Cagea (M. Madsen) a bývalého generála Konfederácie Sandyho Smithersa (B. Dern). Neopakovateľný tarantinovský ohňostroj vypointovaných dialógov i nesmierne kreatívne prevedeného a nesmierne krvavého násilia sa môže začať.

Viacerí recenzenti sa domnievajú, že explicitne zobrazené násilie v tomto snímku je samoúčelné a skĺzava až do polohy zvráteného gýča. Tento recenzent je odlišného názoru. Pre interpretáciu celého filmu je absolútne kľúčová hneď prvá scéna po úvodných titulkoch. Tá v jednom dlhom zábere zachytáva pohľad na sochu ukrižovaného Krista stojacu pri dostavníkovej trase vo wyomingskej divočine. Tento symbol fakticky charakterizuje celý svet filmu Osem hrozných: ide o svet bez Boha a bez hrdinov. Divák ťažko dokáže nájsť čo i len jedinú postavu, s ktorou by sa mohol identifikovať; ide o antihrdinov – odpudivé postavy, ktorých konanie je motivované výlučne túžbou po peniazoch. Takúto víziu sveta je v zásade možné vykladať dvojako. Po prvé, svet, ktorý zabil Boha, je svetom bez morálneho imperatívu – svetom, v ktorom je všetko dovolené. Túto interpretáciu podporuje väčšina z toho, čo sa odohráva medzi postavami vo vnútri Minnienho hostinca. Je tu však i druhá alternatíva: môže ísť o svet čakajúci na svoje vykúpenie – Boh je stále na kríži, Vzkriesenie zatiaľ nenastalo, no určitá nádej tu je. Takáto možnosť je naznačená v poslednej scéne filmu, keď dve zomierajúce postavy nachádzajú i napriek svojej dovtedy nezmieriteľnej odlišnosti zmierenie. Je však potrebné dodať, že ide o zmierenie do veľkej miery vynútené okolnosťami, takpovediac o zmierenie v smrti, v ktorej sú si všetci rovní. Tarantinovské zmierenie síce prekonáva rozdiely a zahladzuje konflikty, no v žiadnom prípade nevedie k životu. Posledné slovo má smrť. Na Vzkriesenie je nutné si ešte počkať – ak vôbec má nastať.

Keďže Osem hrozných sa žánrovo radí do línie westernov, pre ktoré je typické jednoznačné, čierno-biele videnie sveta, ponúka sa taktiež interpretácia vykladajúca film na pozadí kontrastu či dokonca konfliktu medzi človekom/kultúrou a prírodou. Je očividné, že príroda má v tejto optike jasne navrch. Snehová búrka zaženie cestujúcich z dostavníka do hostinca a uzavrie ich tam na neurčito, čím prakticky vymedzí ich životný priestor. A i po tom, čo na svete nezostanú žiadni ľudia, príroda je tu stále. V Tarantinovom svete – vo svete bez Boha, bez morálneho imperatívu, človek síce hynie, no život ide ďalej. A tak vlastne posledné slovo nemusí mať nutne smrť, ale Príroda.

I keď sa to na prvý pohľad nemusí tak javiť, do týchto úvah dobre zapadá i jedna rozprava o spravodlivosti, ktorú spolu v jednej scéne vedie niekoľko postáv filmu. „Majster kat“ Oswaldo Mobray s presvedčením tvrdí, že podstatou spravodlivosti a tým, čo odlišuje skutočnú spravodlivosť od pouličnej spravodlivosti usilujúcej o pomstu, je nezaujatosť. Domnieva sa, že bez nezaujatosti hrozí, že spravodlivosť nebude spravodlivosťou. To, čo má vo filme nasledovať, paradoxným spôsobom potvrdí platnosť jeho slov. Aj keď postavy filmu konajú zdanlivo nezaujato, chladnokrvne a niekedy dokonca bez akejkoľvek viditeľnej motivácie, za ich skutkami je napokon predsa len možné vystopovať zreteľný zámer a zaujatie. To vedie nutne k otázke, či je v konečnom dôsledku spravodlivosť bez akejkoľvek zaujatosti vôbec možná. Pre teológa je jasným kontrapunktom tejto vízie biblické chápanie spravodlivosti, ktoré Hospodina ako jej darcu i garanta v žiadnom prípade nepredstavuje ako nezaujatého.

Za úvahu stojí ešte jeden motív, ktorý sa vo filme tematizuje – rasový diskurz. Osem hrozných pripomína nielen to, že otázky spojené s témou rasy sa zďaleka nevyriešili koncom Americkej občianskej vojny, no navyše slúži i ako kritika súdobej (americkej) spoločnosti a jej viac či menej zjavného rasizmu. Tarantino na postave majora Warrena majstrovsky ukazuje, čo s jedincom farebnej pleti spraví život v rasistickej spoločnosti, kde ním pohŕdajú nielen nepriatelia, ale aj ľudia na vlastnej strane frontovej línie. Ďalší, trpko vtipný rozmer celej problematike dodáva motív Warrenovho listu od prezidenta Abrahama Lincolna, ktorý rasovú tematiku dáva do súvislosti s tematikou moci/autority, čím vznikajú nové, nečakané situácie.

Aj kvôli týmto motívom má ôsmy film Quentina Tarantina divákovi čo ponúknuť a už teraz môžeme s napätím očakávať, čo prinesú nasledujúce, údajne dve posledné diela tohto tvorcu.

Pavol Bargár

Vytisknout