O rúchach, zničených vzťahoch a nových začiatkoch Gn 37,3–4.12–14.23–36) kázání | Michaela Prihracki

Tri zničené rúcha. Tri zničené vzťahy.

Prvé rúcho je Jozefovo. Rúcho milovaného syna, ktorého jeho bratia predali do otroctva. Farebné, pestré šaty poukazujú na priepastný konflikt vo vzťahu synov milovanej manželky Ráchel a tých ostatných žien. Prvé rúcho je zničené pre hnev bratov, ich žiarlivosť a nenávisť. Pre ich vnútornú túžbu, nedeliť sa o lásku ich otca s Jozefom, nebyť sledovaní, nebyť druhoradí.

Druhé, Rúbenovo rúcho trhá jeho majiteľ. Jednota s ktorou len donedávna bratia konali – ich spoločné plány na cestu, zámery s Jozefom, tie ktoré v biblickom texte vyzerali také jednotné, sa rozpadajú. Rúbenovo roztrhnuté rúcho nehovorí len o tragédií predaja Jozefa do otroctva, ale hovorí aj o rozklade vzťahov medzi bratmi navzájom, svojvôle niektorých. Už nekonajú všetci. Júda rozhoduje, neradí sa s ostatnými bratmi a úplne vynecháva Rúbena, toho najstaršieho z bratov. Júda rozhoduje, bratia ho nasledujú a Rúben ostáva zhrozený.

Tretie, v tomto príbehu posledné rúcho, o ktorého zničení sa dozvedáme patrí otcovi. Trhá ho, pretože verí, že jeho syn je mŕtvy. Jeho milovaný syn. Bratia sa dívajú na svojho otca, vidia jeho trápenie, zúfalstvo, snažia sa ho potešiť, ale čokoľvek povedia, je ako vietor, nepomáha, akoby aj mohlo, keď všetko stojí na ich klamstve.

Tri zničené rúcha – tri zničené vzťahy. Vzťah Jozefa k bratom, vzťahy bratov navzájom, vzťahy bratov k otcovi.

Avšak nemýľme sa, nie rúcho viedlo k rozkladu vzťahov. Rozpad vzťahov nezačal klamstvom, ktoré bratia vyslovili, aby zakryli svoje činy. Nezačal ani pri Júdovom rozhodnutí neporadiť sa s tak dôležitým rozhodnutím s Rúbenom. Ani zajatie a predaj Jozefa nebol dôvodom k odcudzeniu Jozefa od bratov. Dôvod by sme mohli hľadať niekde ďalej – v zlom vzťahu bratov, ktoré ich utvrdzovalo v neposlušnosti k otcovi, nemorálnemu konaniu, hnevu a nenávisti k jednému z nich; v Jákobovom uprednostňovaní Jozefa a Jozefovom vystatovaní sa. A kebyže ideme ďalej môžeme povedať, že ani tam nevznikli napätia, ale vedú nás ďalej k Lábanovej zrade, konfliktu Jákoba s Ézavom, zlej komunikácií Izáka a Rebeky, a tak ďalej... V pozadí stojí hriech, ktorý je tak zabudovaný v štruktúrach našej spoločnosti, tak hlboko je zakorenený v našich vzťahoch, že je úplne zbytočné hovoriť o tom, kde to začalo. Tri zničené rúcha reprezentujú hriech, ktorý sa v jednotlivých vzťahov, v jednotlivých ľuďoch, nachádzal už od pádu prvých ľudí.

Skutočne verím, že tieto tri rúcha môžu reprezentovať aj niečo viac. Môžu byť príbehom o nás a poukazovať na naše životy. Ale čo je dôležité, môžu byť príbehom nielen o smútku, hriechu a zúfalstve, ale o obeti a láske.

Namočenie Jozefovho rúcha do krvi zvieraťa malo vyriešiť problém, zahladiť hriech. Napriek tomu, že dočasne skryl vinu Jákobových synov, predsa ju nedokázal z nich vziať. Boh vie, že my vlastnou silou nemôžeme očistiť naše rúcha. Nemôžeme sa vymaniť z kolobehu hriechu, ale sme spútaný jeho mocou. Boli by sme v skutku v tragickej situácii, keby Boh neposlal svojho syna, toho spravodlivého a nevinného, ktorý dobrovoľne svojou krvou môže zahladiť naše hriechy, vyslobodiť nás z moci zlého a dať nám novú šancu. To prvé rúcho, ku ktorému preto my vzhliadame je to, ktoré si pod krížom delia vojaci a je omočené v nevinnej krvi Ježiša, ktorá očisťuje hriešnikov.

Jozef svojou prítomnosťou, svojimi snami a pestrým rúchom pripomínal bratom ich postavenie. To že neboli tí obľúbení. Pripomínal im, kde majú byť, kam ich otec poslal a kde skutočne sú. Pripomínal im ich neposlušnosť. Ježišova prítomnosť bola v tomto ohľade podobná. Jeho svätosť, konanie a jeho slová ľudí upomínali na ich hriech, žiarlivosť, pýchu, ich snahu o samospravodlivosť. Ježišove učenie odhaľovalo aj tie najskrytejšie hriechy. Odhaľovalo prázdnotu, ktorú sme ničím nevedeli naplniť. Toto je nepríjemné. Ľudia nemajú radi, keď im niekto pripomína ich omyly, keď im pred oči kladie ich poklesky a pády. Keď si uvedomujú svoju bezbrannosť. A tak podobne ako pri Jozefovi, aj Ježiša sa bolo potrebné zbaviť. Nebol to jednotný hlas, ale rozhodnutie niektorých, ktorých ľud nasledoval. Rozhodnutie, ktoré mnohých zhrozilo, dokonca aj tých, ktorí sa podobne ako Judáš pôvodne na tomto pláne podieľali. To druhé rúcho je naše vlastné – poznačené hriechom, snahou o zachovanie si dobrého obrazu, strachom a predsa, pozvané k zmene zmýšľania, k prehodnoteniu svojho konania a k odpusteniu.

Posledný plášť patrí Bohu Otcu, ktorý vydal svojho syna, aby šiel a ukazoval strateným ovciam cestu. Jeho úlohou bolo priviesť bratov späť domov, tam kam ich Boh poslal. Posledný plášť patrí Bohu, ktorý napriek tomu, že vedome poslal Ježiša na svet, musí sledovať svojho jednorodeného syna ako je vypočúvaný, ako sa mu posmievaú, bičujú a nakoniec ho ukrižujú. Posledný plášť patrí Bohu, ktorý tak miloval všetky svoje deti, že dal to najmilšie čo mal, aby ich priviedol späť domov.

Tri zničené rúcha. Tri nové možné začiatky.

Plášte Jozefa, Rúbena a Jákoba ilustrovali hriech vo svete. Predstavovali žiarlivosť, závisť, nenávisť, zhrozenie, rozpad jednoty, smútok a plač. Tie tri pomyslené rúcha, Ježišovo, naše a to Božie, tie predstavujú novú nádej, zmenu, lásku a milosť. Predstavujú Božie odpustenie a nové začiatky. Tri rúcha sú zničené, aby jednotlivé vzťahy mohli dôjsť k náprave. Aby tak ako vzťah bratov k otcovi, k jeho vyslancovi a k sebe navzájom bol poznačený hriechom, aj náš vzťah k Bohu Otcovi, k jeho vyslancovi Ježišovi, a vzťahy medzi nami navzájom, v našich spoločenstvách, medzi bratmi a sestrami, ale aj vzťahy ľudí vo svete mohli byť obnovené, vyliečené, poznačené milosťou a odpustením. Amen.

Vytisknout