O povolaní (kázeň na texty z Jer 1,4–10 a Lk 3,21–22) | Pavol Bargár

Oba citované biblické texty spája motív povolania. Perikopa z Jeremiáša býva nadpisovaná ako „povolanie za proroka“. A odsek z Lukášovho evanjelia zase hovorí o Ježišovom krste, ktorý je možné vnímať ako rituál povolania k jeho verejnému pôsobeniu a službe. Čo majú spoločné povolania Jeremiáša ako jedného z najväčších prorokov hebrejskej tradície a nášho Pána a Majstra Ježiša s našimi životmi – ako jednotlivcov i spoločenstva? Ako vnímame svoje povolanie? Alebo skôr, vnímame ho vôbec?

Pasáž z Jeremiášovho proroctva zachytáva fascinujúcu slovnú výmenu medzi prorockým adeptom a Hospodinom, Pánom. Je z nej očividné, že Jeremiáš sa zdráha, do riskantnej a nezaistenej služby sa mu príliš nechce. A my sa s ním dokážeme stotožniť. Niet sa totiž čo diviť: prorocké remeslo je nevďačné a niekedy i nebezpečné. Skutočne, tieto Jeremiášove rozpaky a kľučkovanie je možné vnímať dvojako. Nemusia znamenať nevyhnutne neochotu k službe, a tým neposlušnosť voči Bohu. Rovnako môžu byť výsledkom poctivého sebaskúmania, prejavom rozpoznania svojich schopností a možností. Ale k tomu sa ešte dostaneme. V našej spoločnej úvahe nad týmto biblickým textom sa dnes chceme sústrediť na tri hlavné body, ktoré z prečítaných veršov vyčnievajú.

Po prvé, je tu silný dôraz na Božie poznanie človeka. Hospodin sa k Jeremiášovi – a ku každému jednému z nás (v tom je jedno zo spojív tohto textu s našou vlastnou situáciou) – priznáva ako k svojmu vlastnému dielu utvorenému v živote matky. Z Božích slov cítiť intimitu dokonalého poznania a blízkosti. Ba čo viac, Hospodin tu hovorí o voľbe konkrétneho určenia pre Jeremiášov život – povolanie za proroka pre národy. Práve na toto určenie sa, domnievam sa, vzťahuje tá zmienka o posvätení – posvätenie v zmysle oddelenia pre určitú špeciálnu úlohu.

Motív Božieho poznania človeka sa tu spája s myšlienkou určenia pre určitý cieľ. Ako tomu máme rozumieť? Jednou z možností je vnímať človeka ako súčasť spoločenstva Božích detí, ľudu Božieho príbehu. Človek sa do tohto spoločenstva narodí, resp. do neho vstúpi neskôr na základe vlastného rozhodnutia. Dôležité však je, že svojou príslušnosťou k spoločenstvu sa stáva i súčasťou príbehu. Príbehu, ktorý má svoje určenie a cieľ. A človek tak dostáva svoje povolanie – zdieľať ďalej tento príbeh, žiť hodnoty lásky, viery a nádeje, usilovať o pokoj a spravodlivosť, prejavovať láskavosť a pohostinnosť, podávať svedectvo o tom, že život v plnosti je možný a že je k dispozícii zdarma pre všetkých.

Myslím si, že táto časť Jeremiášovho textu má však ešte aj ďalší rozmer. Ako sme už povedali, dôraz je tu položený na to, že Hospodin osobne a dôverne pozná Jeremiáša – a každého jedného z nás. Ide až o akúsi predexistenčnú známosť, ktorá má snáď naznačiť to, že Boh nás pozná lepšie, než my sami. Toto uvedomenie si však môže vyvolávať obavy a stiesnenosť. Takéto dokonalé poznanie môže pôsobiť skľučujúco a budiť dojem, že človek nemá kam uniknúť. Podvedome sa vynárajú obrazy Benthamovho panoptika, toho monštrózne dokonalého väzenia, kde dozorca vidí naraz všetkých väzňov... Predstava kozmického Veľkého brata má však ďaleko od obrazu Boha, ako nám ho podávajú biblické svedectvá. Biblický Boh, Otec Ježiša Krista, neskúma človeka až do špiku kosti, aby ho zosmiešnil, ponížil a udupal jeho vlastnú sebaúctu. Naopak, Božie poznanie človeka je vedené snahou dosiahnuť u človeka plné uskutočnenie jeho potenciálu. Pán Boh chce, aby človek žil pre určenie, ktoré v onom príbehu Boha a sveta má.

Po druhé, na Jeremiášovo zdráhanie sa prichádza rezolútna Božia odpoveď. Jeremiáš je v dôsledku tohto Božieho povolania zaskočený – a to celkom pochopiteľne. Cíti sa byť mladý, a preto neschopný hovoriť. Je to oprávnený dôvod? Vnímal Jeremiáš svoju situáciu správne? Niekto by si mohol povedať, že taká jeremiášovská sebareflexia by aj dnes prospela mnohým, ktorí sa cítia povolaní vyjadrovať sa na kdejakú tému, a to bez ohľadu na svoj vek a hlavne kompetenciu. Skôr, než však skĺzneme k moralizovaniu, je dobré si uvedomiť, že náš text sa nestará o to, či Jeremiáš vyhodnotil svoju situáciu správne, alebo či sa len snaží vykrútiť sa z úlohy, do ktorej sa mu očividne príliš nechce. Zasahuje sám Hospodin: Nevrav, že si mladý, ale choď a hovor! Pointou je, že Boh mužov, ženy ani deti nepovoláva na základe ich schopností a jedinečných rysov. Božie poznanie a starostlivá prítomnosť je to, čo človeka uspôsobuje k službe. Neboj sa, ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil! Božie povolanie sa deje na základe nenárokovateľnej milosti.

Tento dejový oblúk si môžeme previesť aj do menej dramatických kulís: Je to milosť, na základe ktorej sa človek stáva súčasťou Božieho príbehu so svetom – a nemusí to byť nevyhnutne na základe priameho Božieho oslovenia. Dôležitú úlohu tu zohráva pôsobenie Ducha Božieho v každodenných situáciách a svedectvo života sestier a bratov, matiek a otcov vo viere. Vek – ani iné identifikátory – nie sú rozhodujúce. Schopnosti i celý charakter človeka sa pôsobením milosti začnú meniť – možno skôr, možno neskôr. Podstatné však je, že hneď od svojho povolania má povinnosť – i právo zároveň – tento príbeh o nádeji zdieľať s ostatnými.

A po tretie, dozvedáme sa, v čom spočíva úloha proroka, ku ktorej Hospodin Jeremiáša povoláva. Je predstavená pomocou série slovies: vytŕhať, rúcať, hubiť, búrať, stavať a sadiť. Možno nás prekvapí, že väčšina z nich je pomerne expresívna. A snáď nás prekvapí ešte viac, že väčší počet z nich – konkrétne 2/3 – sú deštruktívne, a nie konštruktívne. Znamená to, že úlohou proroka je byť zvestovateľom – ba čo viac, vykonávateľom – skazy v oveľa väčšej miere než tvorcom niečoho nového? Ktovie. Možno sa tým chce – v širšom slova zmysle povedať – že odbúrať to staré, odnaučiť sa návyky a zlozvyky, na ktoré je človek naučený z iných príbehov, si vyžaduje oveľa viac času a úsilia, než by jeden predpokladal. Ak sa chceme stať súčasťou príbehu o novom živote pre všetkých, musíme sa so svojimi predchádzajúcimi príbehmi zodpovedne vyrovnať. To neznamená, že ich musíme nutne odmietnuť – napokon Hospodin je Bohom všetkých. Všetky príbehy v Bohu nájdu svoje naplnenie – avšak možno ich ich autori budú chcieť predtým prepísať.

Tie slová o vytŕhaní a rúcaní, hubení a búraní však navzdory všetkému pôsobia stále znepokojivo. Dokáže ich dôraz na stavanie a sadenie vyrovnať? A vôbec, čo si pod výzvami k takýmto činnostiach – v širšom horizonte s výhľadom na v texte zmieňované „národy a kráľovstvá“ – máme konkrétne predstavovať? Na tomto mieste nám, milé sestry a bratia, možno pomôže náš druhý prečítaný text, resp. jeho širšie súvislosti. Ako sme už zmienili, hovorí o Ježišovom krste, ktorý je zároveň možné vnímať ako jeho povolanie k verejnej službe. Myslím, že pre nás je dôležité si všimnúť, čo nasleduje po pasáži o krste, v štvrtej kapitole Lukášovho evanjelia (ešte predtým, na konci 3. kapitoly je zaradený Ježišov rodokmeň, ktorý má potvrdiť Ježišovu legitimitu proroka). Na začiatku 4. kapitoly čítame o pokúšaní na púšti, cez ktoré si Pán Ježiš prešiel. Niektorí teológovia hovoria, že Ježiš vybojoval spásu už tu na púšti, a nie až na kríži. Každopádne, pre nás je dôležité si uvedomiť, že pre uskutočnenie povolania sú dôležité chvíle sústredenia sa a sebareflexie v samote. To však v žiadnom prípade neznamená, že ideálom by bolo odlúčenie od spoločnosti, permanentný život v odlúčení od iných. Napokon, o tom nám najlepšie svedčí hneď nasledujúca pasáž z Lukášovho evanjelia, Ježišovo vystúpenie v nazaretskej synagóge. Tu sa Pán Ježiš priamo prihlásil k tradícii biblických prorokov, keď prečítal oddiel z Izaiášovho proroctva. Tento odsek, nazývaný tiež Ježišovou magnou chartou, nám, domnievam sa, pomáha dať konkrétnu obsahovú náplň tým slovesám popisujúcim povolanie proroka Jeremiáša:

Duch Pánov nado mnou,

Lebo pomazal ma

Zvestovať chudobným evanjelium,

(uzdravovať skrúšených srdcom)

Poslal ma

Hlásať zajatým prepustenie

A slepým navrátenie zraku,

Utláčaným vyslobodenie,

A zvestovať vzácny rok Pánov. (Lk 4,18–19)

Inými slovami, všetko to búranie a vytrhávanie, ale i stavanie a sadenie, je nutné vnímať z perspektívy biblického svedectva o vzácnom roku, či milostivom lete Pánovom, pre ktorý je typická vláda spravodlivosti a pokoja a život v plnosti pre všetkých. Práve to je podstatou onoho Božieho príbehu, o ktorom sme hovorili a do ktorého sa nevstupuje na základe špeciálnych zásluh a schopností, ale z milosti. Do tohto príbehu nás povoláva Hospodin, Otec Ježiša Krista, ktorý nás pozná a chce, aby sme dosiahli svoje určenie. Nechajme sa pozvať!

Vytisknout