O perspektíve, metafore a prorokoch [Tomáš Jahelka]

Fenomén náboženského proroctva nemusí byť vyhradený len pre staroveké obdobie a starozákonných prorokov. V prvom rade je potrebné si uvedomiť známu skutočnosť, že prorok nie je veštcom, ktorého úlohou je predvídať budúcnosť. Prorok je hodnotiteľom a kritikom aktuálnej situácie, ako aj zvestovateľom iného pohľadu a nových udalostí. Teológia pozná niekoľko znakov, ktoré sú charakteristické v súvislosti so starozákonnými prorokmi. Je to najprv ohlasovanie súdu, potom výzva k vnútornej premene ľudí a zmene zmýšľania a nakoniec blahozvesť.

Karol Nandrásky v úvode svojej ostatnej knihy Ježiš a súčasnosť uvádza Friedricha Nietzscheho ako „novovekého proroka kresťanstva“. Ak platí, že filozofia 20. storočia je zásadne poznamenaná Nietzschem a každý filozof sa s ním musí svojim spôsobom vyrovnať, tak niečo podobné platí aj o teológii. Ani tu ho totiž nie je možné obísť alebo odignorovať a teológ je postavený pred konfrontáciu s jeho radikálnou kritikou kresťanstva. Niektorí teológovia idú tak ďaleko, že vo svojej teológii či filozofii vychádzajú práve z tohto filozofa, ako to uskutočňuje aj Nandrásky. Týmto spôsobom sa Nandrásky stáva v oblasti slovenskej teológie, ale do značnej miery aj filozofie, priekopníkom, pretože jednak Nietzsche tvorí filozofický základ jeho vlastnej filozofie, ale zároveň pristupuje k Nietzschemu moderným spôsobom a nehodnotí ho ako predchodcu nacizmu, rasizmu, hlásateľa nadčloveka, ako to robili rôzne staršie interpretácie, ale je pre neho moderným a zásadne podnetným filozofom, ktorý rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil súčasnú filozofiu, ale aj teológiu.

Nietzscheho hlavný noetický problém spočíval v snahe poukázať na rozpor medzi pohybom, ktorý je síce badateľný, ale poznávacími schopnosťami ľudského subjektu nie je vyjadriteľný. Toto preberá aj Nandrásky, keď tvrdí, že poznanie a proces sa vylučujú, nakoľko poznávanie pohyb zastavuje. Avšak to bol problém nielen Nietzscheho a iných metafyzikov, ale je to dilema, ktorá zamestnávala už gréckych filozofov. Predsa už Herakleitos sa stal známym svojím výrokom o plynutí všetkého; všetko je teda v pohybe. Na druhej strane Parmenides nás presviedčal, že poznať sa dá len to, čo je statické a totožné so sebou samým. Bytie v podstate stojí, pohyb je len povrchné zdanie, na ktoré sa nemôžeme spoľahnúť a pravé poznanie spočíva na základe rozumu, a nie zmyslov, ktoré nás klamú.

O akýsi prienik, syntézu týchto dvoch filozofických postojov sa pokúsil Platón, ktorý prišiel s dualizmom dvoch svetov. Išlo o svet dokonalých ideí a svet ich nedokonalých konkrétnych kópií. Bol to koncept na jednej strane nemenného transcendentálneho sveta a na druhej strane meniaceho sa sveta zdania a napodobenín. Tento problém sa tiahne dejinami filozofie celé veky a v stredoveku dostal podobu sporu medzi realizmom a nominalizmom. Moderní antimetafyzici ako Nietzsche sa postavili proti Platónovi, pretože, povedané Nietzscheho slovami, kresťanstvo sa stalo len platonizmom pre ľud, stalo sa statickou metafyzikou ideí, vlastne ľudských pojmov, oproti dejúcemu sa Bohu prorokov, Starého zákona a Ježiša.

Koncepciu procesu, neustáleho diania si osvojil aj Nandrásky. Je však potrebné uviesť, že Nietzsche nebol jediný zdroj Nandráskeho procesuálnej teológie, ale značný vplyv u neho má napr. aj procesuálna filozofia amerického filozofa a matematika A. N. Whiteheada.

Antimetafyzici vnímali metafyziku, a to aj kresťanskú, ako takú, ktorá dianie zastavuje, a teda skresľuje. To malo za následok konštruovanie predstáv o Bohu, ktorý je odsunutý do transcendentna, teda do oblasti, kam zmyslové vnímanie nemá prístup a poznanie je prístupné len rozumu. A rozum sa v danej oblasti aj „vyšantil“ a svojimi špekuláciami tvoril statického Boha a prisudzoval mu vlastnosti ako stálosť, nemennosť, večnosť, nehmotnosť, existenciu mimo priestor a čas, atď. Evidentne išlo o Boha vytvoreného na obraz človeka, ale s dokonalými a nemennými vlastnosťami. Feuerbachova kritika mala svoj zmysel. Takýto Boh sa už ďalej nevyvíja, lebo je dokonalý, je všemocný, vševedúci, všadeprítomný. Takýto Boh je opakom sveta, ktorý stvoril, a hoci je vo svete prítomný, tak je nad ním, je mimo sveta a panteizmus neprichádza do úvahy. V podstate až Hegel prišiel v novoveku s myšlienkou, že Boh sa vyvíja.

Nietzscheho pohľad na skutočnosť bol pohľadom perspektivistu. To znamená, že akákoľvek vec je skúmaná z rôznych hľadísk času a priestoru, v inom historickom odstupe, a teda sa z rôznej perspektívy javí vždy inak.

Tak ako v dávnej minulosti starozákonní proroci a Ježiš, aj v súčasnosti prichádzajú niektorí teológovia s iným obrazom Boha, s inou perspektívou, s iným chápaním jeho vlastností a činnosti, s iným chápaním novozákonných udalostí. Nandrásky tvrdí, že „vďaka“ Aristotelovi a neskôr jeho ideovému žiakovi Tomášovi Akvinskému sa stala v kresťanskom myslení dominantnou dimenzia priestoru (statickosti) a nie dimenzia času (procesuálnosti), ktorá je charakteristická pre myslenie starozákonných prorokov a Ježiša. Takýmto spôsobom, teda z perspektívy a procesuálne, sa pozerá a interpretuje Nandrásky aj Bibliu, pretože je presvedčený, že tento spôsob vnímania a interpretácie bol vlastný aj prorokom a Ježišovi. Boli perspektivisti, vyjadrovali sa obrazne, v metaforách. Týmto spôsobom sa vyjadruje aj Nandrásky a aj Nietszche. Nietzsche písal metaforicky a dokonca metaforu aj obhajoval. Metaforicky píše aj Nandrásky. Aristoteles síce uznával metaforu, ale vyhradil jej miesto v poetike, na čo Nandrásky poukazuje, že to je nedostatočné. Metafora totiž prináša aj nové informácie, a preto sa, po vzore nemeckej teologičky Dorothee Sölle, prihovára za poetickú teológiu, či „teopoéziu“. Je presvedčený, že symbolická, mýtopoetická reč má v súčasnom svete relevanciu, a takým spôsobom je potrebné chápať a interpretovať aj biblické texty.

Teológia prorokov, a v jej kontexte aj Ježišova teológia, bola istou paradigmou, v ktorej sa pohybovalo ich myslenie, spôsob uvažovania. Ako v minulosti proroci a Ježiš prichádzali s novou paradigmou, s požiadavkou zmeny myslenia a postojov, tak Nandrásky je v súčasnosti jedným z tých teológov, ktorí tiež volajú po zmene paradigmy v teológii. V prvom rade je, podľa neho, potreba zmeniť teológiu starej paradigmy, kde vládlo statické chápanie skutočnosti a zameniť ho za procesuálne chápanie skutočnosti. Táto nová, postmoderná paradigma, znamená, že žiadne kultúrne štádium nemôžeme chápať ako konečné a rovnako ho nemôžeme stotožňovať s absolútnou a nemeniteľnou pravdou.

Poznanie je dejinne podmienené, zhodujú sa Nandrásky aj Nietzsche. Francúzsky filozof Michel Foucault v tejto súvislosti hovorí o tom, že v ľudskej spoločnosti funguje akýsi režim pravdy. Každá spoločnosť má svoj režim a svoju politiku pravdy. Tá zahŕňa typy diskurzov, ktoré fungujú a sú považované za pravdivé, mechanizmy, ktoré dokážu odlíšiť pravdivé výpovede od nepravdivých. Foucaultov pojem epistémé značí v tejto súvislosti niečo podobné, ako Kuhnova paradigma; je to priestor, v ktorom sa myslenie danej doby môže pohybovať. Tento priestor je ohraničený jedinečnými historickými konfiguráciami, pod ktoré možno zahrnúť prevládajúci problém, ktorému sa myslenie venuje, metódy, ktorými myslenie tento problém skúma, a tiež systém vzťahov medzi jednotlivými disciplínami a odbormi vedenia.

Podľa Nandráskeho sú dejinne podmienené aj teologické predstavy, a je možné, ba skôr nutné, ich meniť. Preto tvrdí, že naše poznanie pravdy musí byť dejinné. Takto sa vyjadroval aj Nietzsche, u ktorého je hľadanie absolútnej pravdy nahradené interpretovaním, pričom interpretáciu Nietszche chápe ako tvorivé hľadanie pravdy našej situácie a tohto okamžiku. Takto sa vyjadruje aj Nandrásky: pravdu je potrebné tvoriť. Je presvedčený, že ani naše dogmatické pravdy nemajú absolútny, ale časovo podmienený charakter; ako perspektivista je zástancom názoru, že nič nemá jedinú podobu, ale naopak množstvo rôznych podôb. Vytýka kresťanstvu, že sa vydalo cestou gréckej filozofie, kde pravda je hotová, stála a večná, a ide len o to, aby sme ju dokázali objaviť a uvidieť. Gréci pravdu poznávali, hlásali, ale, podľa Nandráskeho, nevedeli o konaní, tvorení pravdy, ako ju chápal biblický hebrejský svet. Biblická, ježišovská pravda teda nie je taká, ktorú je treba odhaľovať, ale ju treba konať a tvoriť, píše Nandrásky.

Proroci sú známi aj tým, že väčšinou doma prorokmi nie sú, ako hovorí známe príslovie. Pri otázke, prečo sú Nandráskeho predstavy v súčasnej slovenskej evanjelickej teológii odmietané, si môžeme opäť pomôcť Foucaultom. V jednej prednáške hovorí o viacerých vnútorných procedúrach kontroly diskurzov, procesoch vylučovania, v rámci ktorých sa oddeľuje pravdivé od nepravdivého, prípustné od neprípustného, dovolené od zakázaného, normálne od šialeného. Jednou z takýchto procedúr je organizácia disciplín, kde platí, že každá disciplína v rámci svojich hraníc rozlišuje pravdivé a nepravdivé propozície. Aby istá propozícia mohla patriť do súboru nejakej disciplíny, musí spĺňať určité požiadavky. A aby sme mohli posúdiť, či je pravdivá alebo nepravdivá, musí sa nachádzať „v pravde“. Pravdu je teda možné vysloviť len v rámci určitého diskurzu a jeho pravidiel. Disciplína je princíp kontroly produkcie diskurzu. Jednoducho povedané, Nandráskeho teológia sa nachádza mimo disciplíny evanjelickej teológie, pretože nerešpektuje jej súčasný platný diskurz, teda pravidlá (učenie) súčasnej evanjelickej dogmatiky.

V úvode sme spomínali, že proroci boli známi aj ohlasovaním súdu. Nietzsche bol zhrozený zo situácie, v ktorej sa nachádzala spoločnosť v jeho dobe, a vyslovoval kliatbu na kresťanstvo pýtajúc sa, čo máme robiť, keď sme zabili Boha. Nandrásky tiež ohlasuje súd. Ale ako starozmluvní proroci, ani Nandrásky a Nietszche neostávajú len pri ohlasovaní súdu, ale ukazujú, v čom a ako je potrebné zmeniť myslenie, aby „po zime mohla prísť znova jar“.

Nandráskeho priekopnícky pohľad na Nietzscheho je aj v tom, že ho nevníma len ako ateistu bojujúcemu proti kresťanstvu, ale najmä ako takého, ktorý tvrdí, že hoci Boh je mŕtvy a my sme ho zabili, tak vyvrátený je len morálny Boh, ktorý zhadzuje svoju starú kožu a „čoskoro ho máte znovu stretnúť mimo dobra a zla“. A čo je najdôležitejšie, Nietzsche ohlasuje, že „pravé, pôvodné kresťanstvo bude v každej dobe možné“.

Autor je odborný asistent na Filozofické fakultě Trnavské unuiverzity.

Vytisknout