O matkách a dcérach: Prikázanie „Nepokradneš“ vo filme K. Kieslowskeho Dekalóg VII (Pavol Bargár)

O matkách a dcérach: Prikázanie „Nepokradneš“ vo filme K. Kieslowskeho Dekalóg VII

Pavol Bargár

Poľský režisér a scenárista Krzysztof Kieslowski aj v siedmej časti, tak ako i v predchádzajúcich dieloch svojej televíznej série venovanej biblickému Desatoru, zasadzuje príslušné prikázanie do originálneho a na prvý pohľad netradičného dejového rámca. Tentokrát ide o prikázanie „Nepokradneš“ a príbeh diváka uvádza do dynamiky vzťahov v rámci jednej „obyčajnej“ rodiny žijúcej na jednom z varšavských sídlisk. Študentka Majka ešte ako stredoškoláčka otehotnela so svojím učiteľom poľštiny Vojtkom. Narodila sa jej dcérka Anka, no aby mohla Majka ďalej študovať a „mať budúcnosť“, Majkina matka Ewa a otec Stefan sa rozhodli, že Anku prijmú ako vlastnú dcéru. Anka i celé okolie preto žijú v tom, že Ewa je Ankina skutočná matka a že Majka s Ankou sú sestrami. Príbeh dostáva zápletku po šiestich rokoch existencie v takomto mode vivendi, keď sa Majka rozhodne vziať svoj život do vlastných rúk. Anku unesie, prezradí jej, že ona je jej skutočnou mamou, a chce s ňou začať nový život – bez neustáleho dohľadu (starej) matky Ewy.

Kieslowski sa zasadením príbehu do takéhoto dejového rámca dostáva do úzkej súvislosti s kontextom, ktorí viacerí biblisti považujú za pôvodný kontext siedmeho (ôsmeho) prikázania – totiž, že sa jednalo o apodiktický zákaz krádeže ľudí. Komplikovaný spletenec vzťahov v rámci sledovanej rodiny však vo vzťahu k danému prikázaniu otvára nové dimenzie a nastoľuje zaujímavé etické otázky. Aj keď z Majkinej perspektívy sa môže ako legitímna javiť námietka, že predsa nemôže ísť o krádež, ak si človek vezme to, čo mu právom patrí, a to vrátane prípadu, že ide o „skutočného“ (biologického) rodiča a jeho dieťa, film takúto logiku značne podkopáva. Anka totiž Majku ako svoju matku odmieta a nie je vôbec nadšená z toho, že by mala odteraz žiť bez svojej doterajšej matky. Ako napr. v štvrtej časti série („Cti svojho otca a matku“), aj tu Kieslowski spochybňuje primát biologických daností, a namiesto toho vyzdvihuje hodnotu intímneho a autentického vzťahu ako základného kameňa medziľudských väzieb.

To však ani v najmenšom neznamená, že by režisér akýmkoľvek spôsobom nadŕžal Ewe ako tej, ktorá stojí na strane práva. Skôr naopak, film ju vykresľuje ako chladnú a vypočítavú osobu, ktorej záleží skôr na vlastných záujmoch než na tom, čo je správne. Avšak bolo by chybou interpretovať postavu Ewy ako bezcitné, neľudské monštrum. Ona po vzťahu plnom citu, po opätovanej láske túži, avšak zdá sa, že nie je schopná takýto vzťah nadviazať prirodzeným spôsobom, a to predovšetkým so svojou biologickou dcérou. Anka je pre Ewu „druhým pokusom“ – možnosťou, ako napraviť to, čo jej nevyšlo v prípade Majky. V tejto súvislosti je možné veľmi dobre vnímať i teologicky zaujímavú podstatu konfliktu a neporozumenia medzi matkou a dcérou. Ako hovorí Stefan, Ewa mala na Majku vždy také nároky, ktorým ona nedokázala dostáť, čo postupne viedlo k čoraz väčšiemu vzájomnému odcudzeniu oboch žien. Majka nebola schopná akceptovať, že je akceptovaná (na tomto mieste ponecháme bokom poslednú časť toho známeho Tillichovho tvrdenia a nebudeme uvažovať o Majkinej akceptovateľnosti či neakceptovateľnosti). Nebola toho schopná kvôli spôsobu, ktorým sa voči nej Ewa správala – príliš vysoké požiadavky, neschopnosť dať najavo lásku a prijatie, brzdenie osobného rozvoja. Tento moment je možné vo vzťahu k prikázaniu, ktoré je témou tejto časti TV série, interpretovať tak, že matka svojej dcére ukradla osobnosť, a tým i plnohodnotnú budúcnosť.

Toto je nepochybne jeden z tých originálnych aspektov, ktoré Kieslowskeho pohľad na prikázanie „Nepokradneš“ prináša. Ďalším je napríklad akcent na zákon akcie a reakcie vo veci priestupkov voči Desatoru: skutočnosť, že Majke bolo niečo ukradnuté, vedie v optike filmu k tomu, že ona sama kradne – aj keď iným spôsobom. Avšak v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že snímok Majku v žiadnom prípade nevykresľuje ako pasívnu a bezmocnú obeť vydanú napospas osudu – či svojej matke. Ako Majke pripomína jej bývalý milenec a Ankin otec Vojtek, Majka mala na výber. Súčasná situácia je výsledkom, okrem iného, aj jej vlastných rozhodnutí a krokov. Hoci je nutné rezolútne odmietnuť, že by Kieslowski presadzoval myšlienku o (spolu)vine obetí krádeží na ich stave, film jasne ukazuje, že tieto obete sú sotvakedy vyložene pasívnymi bábkami a že celá situácia môže byť oveľa komplikovanejšia, než sa na prvý pohľad javí.

Tento postreh o aktívnej úlohe a komplexnosti každého ľudského jedinca korešponduje s tým, čo je možné považovať za jednu z hlavných myšlienok filmu: človek nemôže byť nikdy redukovaný na vec, s ktorou je možné manipulovať. Takéto právo nemá ani biologický rodič vo vzťahu k svojmu vlastnému dieťaťu. Ukradnutý „predmet“ sa totiž voči zlodejovi spravidla veľmi rýchlo vymedzí a odmietne hrať predpísanú rolu. Kieslowskeho film to jednoznačne ukazuje hneď na dvoch príkladoch. Zatiaľ čo Ewe sa napriek „krádeži osobnosti“ nepodarilo Majku pretvoriť na svoj obraz, Majka zase nedokázala presvedčiť „ukradnutú“ Anku, aby ju prijala ako svoju skutočnú matku. Dekalóg VII tak podáva inšpiratívne a pôsobivé svedectvo o tom, že pri vytváraní medziľudských vzťahov, vrátane tých rodinných, nemá miesto a ani šancu na úspech krádež, ale len a výlučne úprimné, sebaobetavé a vlastnú zraniteľnosť riskujúce otvorenie sa voči inému človeku.

Autor je teológ a člen redakčnej rady KR

Text článku.

Vytisknout