Nouvelle théologie – hľadanie modernej podoby cirkvi [Štefan Šrobár]

V tom istom roku, keď bola vydaná encyklika Pascendi ( 1907 ) proti modernizmu, začala pôsobiť nová Škola teológie v Le Saulchoir, v blízkosti belgického mesta Tournai, neďaleko francúzskej hranice, ktorá neskoršie predstavovala jedno zo stredísk obnovy katolíckej teológie v prvej polovici storočia. Školu riadili dominikáni a podujala sa na reformu teológie ( M – D. Chenu ).

Nouvelle théologie v dejinách teológie

Pojem nouvelle théologie ( nová teológia ) sa v súčasnom teologickom svete používa ako spoločné označenie teológov prevažne francúzskeho rehoľného prostredia z obdobia 1940 – 1950, ku ktorým patrili predovšetkým jezuiti H. de Lubac, E. Delaye, H. Bovillard, H. Rondet, J. Danielou, P. Teilhard de Chardin, H. Urs von Balthasar, a dominikáni Y. Congar a M. – D. Chenu. Uvedení teológovia boli zajedno v presvedčení, že cirkev v zmenených kultúrno – spoločenských podmienkach moderného sveta 20. storočia nemôže zotrvávať na apologetických a antimodernistických pozíciách, ktoré zaujímala v 19. storočí a začiatkom 20. storočia. Situáciu pritom vnímali ako krízu rastu, v ktorej viera a v jej rámci teologická veda, brali do rúk nové nástroje chápania. Orientáciu nových teologických snáh zhrnul v roku 1946 J. Danielou do troch základných bodov : návrat k základným prameňom kresťanského myslenia, k Biblii, cirkevným Otcom a liturgii ; rozšírenie horizontu napojením sa na súčasné myslenie ; kontakt so súčasným životom. S týmto postojom súviselo aj nové chápanie sveta a jeho významu pre cirkev ( C. Frey ). Snaha o novosť však bola vnímaná zo strany vatikánskeho Posvätného ofícia, dnešnej Kongregácie pre náuku viery, ako hrozba neomodernizmu, ktorý chcú niektorí teológovia vniesť do cirkevnej náuky, čomu je nevyhnutné zabrániť. Kritický postoj voči nouvelle théologie dostal konkrétnu podobu z najvyššej cirkevnej pozície v encyklike pápeža Pia XII. „Humani generis“ v roku 1950, ktorá vyšla s podtitulom : O niektorých nesprávnych názoroch, ktoré hrozia podkopať základy katolíckej náuky ( D 3875 – 3899 ). Zmena postoja k teológom, označovaných ako nouvelle théologie, a s ňou ich rehabilitácia prišla, keď H. de Lubac, J. Danielou, Y. Congar a M. D. Chenu boli pozvaní za teologických poradcov Druhého vatikánskeho koncilu. Základné myšlienky a ciele nouvelle théologie nájdeme v hlavných koncilových dokumentoch. Vedľa konštitúcie Lumen gentium môžeme nepochybne zaznamenať vplyv Congarovej teológie v dekréte o

ekumenizme Unitas redintegratio, ako aj vyhlásení o náboženskej slobode Dignitatis humanae, pretože v teológii laikátu sa radikálne dotýka otázky ľudskej dôstojnosti a slobody, rovnako tiež ekumenizmus vyžaduje náboženskú slobodu.

Dejinno – myšlienkové súvislosti nouvelle théologie

Dnes sa môžeme oprávnene pýtať, čo viedlo k pôvodne odmietavému postoju oficiálnej cirkvi voči nouvelle théologie. Odpoveď je potrebné hľadať v konkrétnych dejinno – myšlienkových súvislostiach. Ponajprv je dôležité si uvedomiť, akú dominantnú pozíciu mala vtedy v cirkvi neoscholastická teológia. Mnohí biskupi a teológovia ju dokonca stotožňovali s katolíckou náukou. S neoscholastickou teológiou bola veľmi úzko spojená tomistická filozofia, označovaná viacerými cirkevnými dokumentmi vtedajšej doby za nadčasovú ( philosophia perennis ). Aristotelovské filozofické kategórie boli univerzálnymi hermeneutickými kľúčmi neoscholastickej teológie. Tá sa do značnej miery venovala otázkam vzdialeným životu, pričom ich riešila špekulatívnym spôsobom, prístupným len teologickým odborníkom. Do tohto myšlienkového prostredia prišla nouvelle théologie s názorom, že aristotelovská filozofia nie je schopná plniť v 20. storočí svoju úlohu sprostredkovateľa kresťanského učenia, tak ako tomu bolo v čase stredovekej scholastiky. Jej argumentácia bola jednoznačná : kresťanstvo sa musí vteľovať vždy nanovo do nových kultúr, a preto je pri interpretácii právd viery nevyhnutné zohľadňovať súčasnú filozofiu, podstatne poznačenú dejinným myslením a orientujúcu sa na subjekty a napĺňanie ľudskej existencie ( J. Daniélou ). M. – D. Chenu pri kritike neoscholastickej špekulatívnej metódy zdôrazňoval, že Ježiš Kristus je dejinnou osobou, a preto objektom teológie majú byť udalosti dejín spásy a nie prirodzenosť vecí, a teoretické uvažovanie o ich nadčasových formách. To, čo sa nám dnes zdá byť ako niečo samozrejmé, znamenalo vtedy odvahu a novosť. Spochybnenie všeobecne etablovanej pozície neoscholastiky zo strany nouvelle théologie vyvolalo veľmi silné napätie. Je však faktom, že uvedení teológovia sa nebáli konfrontácie, pretože im neišlo o ich osobu, ale o vec kresťanstva. Druhý vatikánsky koncil zdôraznil, že spása sa týka konkrétneho človeka a celej jeho skutočnosti, a že svetská skutočnosť je úzko spojená s tým, čo presahuje tento svet ( Gaudium et spes 76 ). Ďalšou zmenou, ktorú priniesla nouvelle théologie, a ktorá znamenala, a znamená dodnes ďalekosiahle dôsledky pre cirkev, jej sebachápanie a sebarealizáciu, bolo otvorenie sa účinkovaniu Božieho Ducha vo svete. Opäť je tu niečo, čo je dnes pre nás celkom bežné. Vo vtedajšej situácii to však znelo skoro ako provokácia.

V dôsledku nového vývoja, ktorý prebiehal nielen mimo, ale často aj proti cirkvi, sa cirkev uzavrela do seba, ohradila sa pred svetom vo svojom gete. Nouvelle théologie sa snažila priblížiť kresťanstvo modernému svetu aj preklenutím priepasti medzi vierou a vedou, ktorú symbolizuje odsúdenie heliocentrických téz Galilea Galileiho ( 1564 – 1642 ). V tom čase bolo niečo neslýchané, keď nouvelle théologie, zvlášť pod vplyvom biblického mysleniacirkevných Otcov, začala hovoriť, že ulica má dva smery. Cirkev nielen učí svetskú spoločnosť, ale aj sama sa učí z vývoja vo svete a z ľudských dejín. Cirkev je totiž Božím ľudom, ktorý spolu s celým ľudstvom putuje k naplneniu v Božom kráľovstve. Aj v tomto ohľade Druhý vatikánsky koncil urobil zásadný obrat, keď výslovne zdôraznil spoločný pozemský údel cirkvi so svetskou spoločnosťou ( Gaudium et spes 40 ) ; a obohatenie, ktoré Cirkvi ponúka rozvoj vo svete. V ňom totiž cirkev môže hlbšie poznávať, lepšie navonok zjavovať a podľa potrieb času stvárňovať svoju podstatu, pochádzajúcu od Krista ( Gaudium et spes 44 ). Vysvetľovanie znamenia časov ako účinkovanie Božieho Ducha vo svete patrí v súčasnosti k neodmysliteľným úlohám cirkvi ( Gaudium et spes 4, 11 ).

Nouvelle théologie ako paradigma pre našu súčasnosť ?

Paralely medzi situáciou nouvelle théologie a našou súčasnou situáciou sú zreteľné. Pri objavovaní historických paralel a ich skúsenostného potenciálu pre súčasnosť, ktorý je skutočnou magistra vitae, si zároveň musíme byť vedomí rozdielu, ktorý priniesol spoločenský a celocirkevný vývoj v období posledných desaťročí, a ktorý je možno paušálne pomenovať ako posun od moderny ku postmoderne, ktorý je zvlášť charakteristický skepsou vzhľadom na optimistické evolucionistické myslenie. Pevné štruktúry a právne normy, prísny poriadok a rozsiahla uniformita v cirkevnom živote, ponúka mnohým zneisteným kresťanom istotu a útočište uprostred hriešneho zmätku a zneisťujúcej mnohosti novovekej spoločnosti. Napriek uvedomovaniu si rozdielnosti medzi situáciou, v ktorej a z ktorej vyrástla nouvelle théologie, a dnešnou situáciou, ostáva platná spoločná opcia : hľadanie vždy novej tváre cirkvi v meniacich sa kultúrno – spoločenských podmienkach sveta. Teológia má v tomto hľadaní jednu z rozhodujúcich úloh. Byť prieskumníkom nového prostredia a kliesniť nové cesty. V tomto zmysle má byť vždy „novou“ teológiou (P. Mikluščák). Musí si však pritom uvedomovať to, čo bolo pre teológiu – aj pre nouvelle théologie – životnou podmienkou a síce, že nejde o novosť a obnovu cirkvi iba kvôli vnútrosvetskej relevancii, ale o obnovu cirkvi kvôli Bohu v tomto svete a pre tento

svet, a teda o službu sprostredkovania radostného a oslobodzujúceho posolstva evanjelia ( W. Kasper ). Čo je to vlastné, čo cirkev má, čo môže ponúknuť v konfrontácii s modernou kultúrou dnešnej spoločnosti ? Cirkev musí jasnejšie predstaviť kriticko – prorocký potenciál viery. To sa však nemôže udiať prostredníctvom kritiky spoločnosti, ale predovšetkým prostredníctvom životného štýlu, ktorý druhú stranu pozitívne prekvapí a následne motivuje. Medard Kehl to nazýva žitým kontrastom, ktorý je schopný oživiť spoločenskú normatívu a konvenčnosť práve prostredníctvom kontrastujúcej žitej formy. Pritom však nemá na mysli cirkev ako opozíciu, ktorá bojuje proti spoločnosti. Kehl hovorí o životnom štýle, prostredníctvom ktorého sa všetko podriadi eschatologickému nároku, pritom sa však cirkev nepostaví ku dnešnej kultúre chrbtom, ale ju bude pozitívne relativizovať. Prechod od presvedčivého poznanianeistému tušeniu môže byť dnes v teológii jednou zo správnych a čestných metód ( V. Juhás ).

Vytisknout