Niekoľko poznámok k fenoménu migrácie z teologickej perspektívy (Pavol Bargár)
Pavol Bargár
Migrácia je univerzálnym ľudským
fenoménom, a to až do takej miery, že mnohí tvrdia, že „byť
v pohybe“ je súčasťou ľudskej DNA. Hoci v minulosti mnoho
miliónov Európanov opustilo svoj kontinent, aby sa nanovo usadili
v iných častiach sveta (a je potrebné zdôrazniť, že to
nebolo len z bezpečnostných, ale aj ekonomických dôvodov),
až v posledných desaťročiach dochádza k tomu, že zvýšený
počet ľudí z rôznych kútov sveta prichádza žiť na „Starý
kontinent“. Vo väčšine prípadov prichádzajú z miest
postihnutých vojnou, chudobou či prenasledovaním – s nádejou,
že v Európe nájdu lepší život.
Mnoho Európanov
je zhrozených z utrpenia týchto ľudí a úprimne ich trápia
ťažkosti, ktoré utečenci zažívajú, a to nielen vo svojich
pôvodných domovoch, ale aj počas hľadania domova nového. Zároveň
si nie je možné nevšimnúť, že verejná diskusia o postoji k
utečencom – a to na rozličným úrovniach – je nezriedka
charakterizovaná rétorikou založenou na stereotypoch a vyskytujú
sa časté prejavy predsudkov, ktorým chýba akákoľvek
konštruktívna snaha o riešenie utrpenia týchto ľudí.
Bolo by logické
očakávať, že ľudia viery – a to predovšetkým príslušníci
tzv abrahámovských náboženstiev: kresťania, Židia a moslimovia
– do diskusie prinesú postrehy a podnety inšpirované svojimi
náboženskými spismi a tradíciami. Je preto podivuhodné, že
predstavitelia cirkví a náboženských spoločenstiev tak konajú
len výnimočne. Vo svojich vyjadreniach či vyhláseniach zostávajú
spravidla na všeobecnej ľudsko-právnej či humanitárnej rovine a
ich príspevok sa v zásade líši od toho sekulárneho len
„apendixmi“ v podobe relevantných veršíkov zo svätých
písiem. Avšak hlbšia teologická argumentácia prakticky
absentuje. To je však veľká škoda, pretože náboženské
komunity by práve týmto spôsobom mohli do širšej diskusie o
tejto otázke vniesť relevantný a jedinečný hlas. Ich náboženské
tradície nepochybne obsahujú dostatok materiálu vhodného pre
hlbšiu reflexiu. Veľmi stručne naznačme aspoň niekoľko možných
tém. Obmedzíme sa pritom na tradície vychádzajúce z Biblie a
Tanachu, teda na kresťanstvo a judaizmus.
Po prvé, biblické
tradície vedú svojich stúpencov k tomu, aby vítali a prijímali
cudzincov a hostí bez ohľadu na ich spoločenské postavenie a
etnickú či náboženskú príslušnosť. Tieto inštrukcie sa
čiastočne zakladajú na pochopení, že niektoré z hlavných
postáv svätých textov boli ako jednotlivci či kolektívne dlhšiu
alebo kratšiu dobu migrantmi, resp. cudzincami v inej zemi.
Zmieňme aspoň praotcov a „pramamy“ (Abrahám, Izák,
Jákob; Sára, Rebeka, Lea, Ráchel), celý národ Izrael (v Egypte
a Babylone; post-biblicky z veľkej časti de facto
dodnes), Ježiša a apoštola Pavla.
Po druhé, a to je
ešte teologicky zásadnejšie, judaizmus i kresťanstvo interpretujú
ľudský život ako taký v kategóriách existencie typickej pre
migrantov. Zem a všetko na nej patrí Bohu Stvoriteľovi a my všetci
sme tu Božími hosťami. Takáto perspektíva spochybňuje zaužívanú
predstavu o protiklade existencie usadlíka, miestneho obyvateľa na
jednej strane a prisťahovalca, cudzinca na strane druhej. Namiesto
toho všetkých ľudí vníma ako cudzincov s dočasným povolením
pobytu.
Po tretie, Boh,
ktorého predstavujú sväté spisy kresťanov a Židov, na seba
berie existenciu migranta. V judaizme Boh sprevádza svoj ľud do
vyhnanstva. Koncept šekiny vyjadruje myšlienku Božieho
prebývania v strede svojho ľudu. V kresťanstve zase
inkarnácia (vtelenie) odkazuje na prechodný pobyt Božieho slova v
tomto svete v osobe Ježiša z Nazaretu .
Takéto postrehy
by mali ľudí viery viesť k pozornosti voči inému bez ohľadu na
to, odkiaľ tento iný prichádza. Mali by viesť k ochote počúvať
príbehy iných a zdieľať s nimi svoje vlastné príbehy. Ide o
proces, ktorý účastníkom môže pomôcť nachádzať hojné
príklady a modely vzájomného spolužitia s potenciálom obohatiť
všetkých zúčastnených duchovne, kultúrne i ekonomicky.
Väčšine ľudí
je dnes jasné, že aktuálna situácia nemá spravidla žiadny
historický precedens a že pre ňu neexistujú žiadne jednoducho
dostupné a predpripravené riešenia. Existuje však nádej, že
ľudstvo má vo svojich duchovných a myšlienkových tradíciách
viacero dostupných zdrojov, ktoré by sa v tomto procese mohli
ukázať ako užitočné. V judaizme a kresťanstve (ale napokon i v
islame) je možné poukázať na pohostinnosť, milosrdenstvo,
zodpovednosť či otvorenosť voči inému. Ak sa tieto – a mnohé
ďalšie dary z pokladníc rozličných tradícií – podarí vniesť
do konštruktívneho dialógu, dáva to nádej, že aktuálna
situácia sa môže stať požehnaním pre nás všetkých bez ohľadu
na to, či sme „hostiteľmi“ alebo „hosťami“.
Autor je teolog a člen redakční
rady Křesťanské revue.