Niekoľko poznámok k fenoménu migrácie z teologickej perspektívy (Pavol Bargár)

Pavol Bargár

Migrácia je univerzálnym ľudským fenoménom, a to až do takej miery, že mnohí tvrdia, že „byť v pohybe“ je súčasťou ľudskej DNA. Hoci v minulosti mnoho miliónov Európanov opustilo svoj kontinent, aby sa nanovo usadili v iných častiach sveta (a je potrebné zdôrazniť, že to nebolo len z bezpečnostných, ale aj ekonomických dôvodov), až v posledných desaťročiach dochádza k tomu, že zvýšený počet ľudí z rôznych kútov sveta prichádza žiť na „Starý kontinent“. Vo väčšine prípadov prichádzajú z miest postihnutých vojnou, chudobou či prenasledovaním – s nádejou, že v Európe nájdu lepší život.

Mnoho Európanov je zhrozených z utrpenia týchto ľudí a úprimne ich trápia ťažkosti, ktoré utečenci zažívajú, a to nielen vo svojich pôvodných domovoch, ale aj počas hľadania domova nového. Zároveň si nie je možné nevšimnúť, že verejná diskusia o postoji k utečencom – a to na rozličným úrovniach – je nezriedka charakterizovaná rétorikou založenou na stereotypoch a vyskytujú sa časté prejavy predsudkov, ktorým chýba akákoľvek konštruktívna snaha o riešenie utrpenia týchto ľudí.

Bolo by logické očakávať, že ľudia viery – a to predovšetkým príslušníci tzv abrahámovských náboženstiev: kresťania, Židia a moslimovia – do diskusie prinesú postrehy a podnety inšpirované svojimi náboženskými spismi a tradíciami. Je preto podivuhodné, že predstavitelia cirkví a náboženských spoločenstiev tak konajú len výnimočne. Vo svojich vyjadreniach či vyhláseniach zostávajú spravidla na všeobecnej ľudsko-právnej či humanitárnej rovine a ich príspevok sa v zásade líši od toho sekulárneho len „apendixmi“ v podobe relevantných veršíkov zo svätých písiem. Avšak hlbšia teologická argumentácia prakticky absentuje. To je však veľká škoda, pretože náboženské komunity by práve týmto spôsobom mohli do širšej diskusie o tejto otázke vniesť relevantný a jedinečný hlas. Ich náboženské tradície nepochybne obsahujú dostatok materiálu vhodného pre hlbšiu reflexiu. Veľmi stručne naznačme aspoň niekoľko možných tém. Obmedzíme sa pritom na tradície vychádzajúce z Biblie a Tanachu, teda na kresťanstvo a judaizmus.

Po prvé, biblické tradície vedú svojich stúpencov k tomu, aby vítali a prijímali cudzincov a hostí bez ohľadu na ich spoločenské postavenie a etnickú či náboženskú príslušnosť. Tieto inštrukcie sa čiastočne zakladajú na pochopení, že niektoré z hlavných postáv svätých textov boli ako jednotlivci či kolektívne dlhšiu alebo kratšiu dobu migrantmi, resp. cudzincami v inej zemi. Zmieňme aspoň praotcov a „pramamy“ (Abrahám, Izák, Jákob; Sára, Rebeka, Lea, Ráchel), celý národ Izrael (v Egypte a Babylone; post-biblicky z veľkej časti de facto dodnes), Ježiša a apoštola Pavla.

Po druhé, a to je ešte teologicky zásadnejšie, judaizmus i kresťanstvo interpretujú ľudský život ako taký v kategóriách existencie typickej pre migrantov. Zem a všetko na nej patrí Bohu Stvoriteľovi a my všetci sme tu Božími hosťami. Takáto perspektíva spochybňuje zaužívanú predstavu o protiklade existencie usadlíka, miestneho obyvateľa na jednej strane a prisťahovalca, cudzinca na strane druhej. Namiesto toho všetkých ľudí vníma ako cudzincov s dočasným povolením pobytu.

Po tretie, Boh, ktorého predstavujú sväté spisy kresťanov a Židov, na seba berie existenciu migranta. V judaizme Boh sprevádza svoj ľud do vyhnanstva. Koncept šekiny vyjadruje myšlienku Božieho prebývania v strede svojho ľudu. V kresťanstve zase inkarnácia (vtelenie) odkazuje na prechodný pobyt Božieho slova v tomto svete v osobe Ježiša z Nazaretu .

Takéto postrehy by mali ľudí viery viesť k pozornosti voči inému bez ohľadu na to, odkiaľ tento iný prichádza. Mali by viesť k ochote počúvať príbehy iných a zdieľať s nimi svoje vlastné príbehy. Ide o proces, ktorý účastníkom môže pomôcť nachádzať hojné príklady a modely vzájomného spolužitia s potenciálom obohatiť všetkých zúčastnených duchovne, kultúrne i ekonomicky.

Väčšine ľudí je dnes jasné, že aktuálna situácia nemá spravidla žiadny historický precedens a že pre ňu neexistujú žiadne jednoducho dostupné a predpripravené riešenia. Existuje však nádej, že ľudstvo má vo svojich duchovných a myšlienkových tradíciách viacero dostupných zdrojov, ktoré by sa v tomto procese mohli ukázať ako užitočné. V judaizme a kresťanstve (ale napokon i v islame) je možné poukázať na pohostinnosť, milosrdenstvo, zodpovednosť či otvorenosť voči inému. Ak sa tieto – a mnohé ďalšie dary z pokladníc rozličných tradícií – podarí vniesť do konštruktívneho dialógu, dáva to nádej, že aktuálna situácia sa môže stať požehnaním pre nás všetkých bez ohľadu na to, či sme „hostiteľmi“ alebo „hosťami“.

Autor je teolog a člen redakční rady Křesťanské revue.

Vytisknout