Neznásilníš svoje city vernosťou! : Nezcudzoložíš (Daniel Pastirčák)
Koniec
detstva
Poznáte
tú nostalgiu, smútok za strateným detstvom. Je to navždy preč –
ten stav prvotnej jednoduchosti, ten čas číreho úžasu.
Prichádza
to ako nevyhnutnosť: Rodičia pozorujú na deťoch tú záhadnú
premenu zvonku. Dieťa sa takmer zo dňa na deň stratilo, stojí
pred vami akýsi iný človek, iná tvár – bezstarostná radosť,
bezprostredná dôverčivosť je preč. Hľadia na vás oči plné
nepokoja; osamelé jazerá s tôňami smútku sčerené vlnami
túžby po neznámom naplnení.
Každý
z nás sme to prežili sami na sebe, poznáme to zvnútra.
Pamätám si to: Moje detstvo skončilo tam, kde do detskej
obraznosti vstúpili vzrušujúce snové obrazy dievčat a žien.
Tušenie nahoty a závratnej blízkosti. Odzbrojujúca
príťažlivosť neznámeho kúzla vo mne podnecovala tajomnú úzkosť
i prísľub neokúsenej blaženosti.
Z detstva
sa vychádza von bránou prebudenej sexuality. Hlas sexuality je vo
svojom prvotnom prameni anonymný – nehľadá osobu – hľadá
objekt, predmet nasýtenia, podobne ako hlad hľadá potravu. V
človeku však impulz sexuálneho pudu smeruje ďalej; od slepej
potreby k tušeniu bytostného vzťahu. Od tela sa dvíha
k duši. Prvá intimita (tá ktorá spája dieťa s rodičom,
vo vzťahu prvej nahoty a bezprostrednej blízkosti) sa pominula. Na
prahu dospelosti sa náhle ocitáme sami vo svojej izolovanej
individualite. Sexuálna túžba smeruje nad seba, k túžbe po
novej intimite a rozohráva kúzlo závratnej obraznosti. Sexus
sa premieňa v eros. V mysli chlapca sa formujú
fascinujúce obrazy, nejasný zahmlený majestát dokonalej ženy –
ženy bohyne. Tie obrazy podnecujú túžbu, lákajú ju vidinou
očarujúceho stretnutia, ktoré bezo zvyšku pohltí moju samotu.
Pohyb
však smeruje ďalej, rodí sa v temnej živočíšnosti, no dvíha
sa cez túžbu rozplameňovanú emóciou k láske. A láska
nie je iba túžbou tela, nie je len uchvátením emócie, láska
zahŕňa celok človeka, ustanovuje sa v bytostnej vôli:
Slobodne ti dávam sám seba, a celú ťa prijímam, v tvojej
neopakovateľnej jedinečnosti.
K problému
ľudskej sexuality Viktor Frankl napísal tieto poznámky: Človek,
ktorý používa blížneho iba na vybitie vzrušenia a napätia,
pretvára pohlavný styk na masturbáciu. Naši pacienti zvyknú
hovoriť o „onánii na žene“.
Zrelý
stupeň sa dosiahol iba vtedy, keď jeden má vzťah k druhému
už nie ako k prostriedku na dosiahnutie účelu, už nie ako
objektu, ale ako subjektu. Na zrelom stupni sa vzťah pozdvihol do
ľudskej roviny, stáva sa z neho stretnutie, pri ktorom jeden
partner berie druhého v jeho ľudskosti. Ak ho však zažíva
nielen v jeho ľudskosti, ale aj v jeho jedinečnosti
a neopakovateľnosti, potom sa stretnutie mení na lásku.
Máme
pred sebou šiesty imperatív Dekalógu – jediné slovo:
Nescudzoložíš! Tento záporný imperatív sa pred nás nekladie
preto, aby potlačil volanie sexuality, prichádza nám na pomoc, aby
usmernil jeho inak celkom slepé sily. Sexualita totiž do vnútra
človeka vnáša ostrý rozpor. Vo svojom základe má podobu hladu a
pobáda telo k jeho nasýteniu. Obracia ma tak ku mne samému,
k nutkavej egoistickej vôli urobiť dobre sám sebe. Zároveň
ma však nabáda k sebadarovaniu; k otvorenosti a prijatiu
toho druhého. Náš sexuálny život sa môže stať históriou
padania – klesania z ľudskej úrovne vzťahu do živočíšnej,
čisto senzuálnej roviny, života slepo uzavretého v sebe. No
môže byť i vzlietaním, pohybom povznesenia k plnému
uskutočneniu ľudskosti; k darovaniu seba samého v láske.
Uviaznutý
v sexe?
Prvou
slepou uličkou na tejto ceste je číri
sex.
Sex izolovaný od všetkého ľudského: Ako dnes zvykneme s úškrnom
konštatovať: „Láska nie je nič iné, len sex – všetko je len
chémia.“
Toto úskalie je prastaré, staré ako človek sám. Azda preto
o prostitúcii hovoríme ako o najstaršom remesle. Toto
pokušenie však, zdá sa, nikdy nebolo spoločnosťou povzbudzované
tak, ako je to medzi nami dnes. Nemám na mysli iba gigantické
impérium porno priemyslu, ktorý svoje produkty bez prekážky
prináša priamo do detskej izby, k plienkam a nočníku.
Žijeme v kultúre, kde hovoriť o sexuálnej etike nie je
len nepatričným zasahovaním do súkromných záležitosti;
považuje sa to v čoraz väčšej miere za prejav
spiatočníckeho, zastaraného spôsobu myslenia. K tomu trendu
významne prispievajú hlasy odborníkov – sexuológov či
filozofov. Sexuológ Vrabec, pred niekoľkými rokmi predstavil
výsledky štatistického prieskumu: „Šesťdesiat percent
slovenských mužov svoju ženu podvádza“, konštatoval. „A, čo
ostatní?“ opýtal sa: „Tí ostatní klamú“. Muž aby sa dnes
hanbil priznať, že je svojej žene verný; bude chudák označený
za klamára.
Filozof
Giles Lipovetsky v knihe Tretia
žena
chváli rastúci záujem žien o pornografiu. Vidí v tom
novú fázu ženskej emancipácie. Žijeme v prostredí, ktoré
Martin Fendrych, v recenzii k filmu Nynfomanka,
nazval „pornografickou kultúrou“.
Práve
o tejto dileme je Kieslowského Dekalóg – Krátky
film o láske.
Kieslowsky stavia oproti sebe dva svety: Svet zrelej tridsaťpäťročnej
výtvarníčky Magdy a svet neskúseného devätnásťročného
Tomeka. Tomek je osamelý chlapec, uviazol na prahu dospievania. Ešte
stále si v sebe uchováva prvky detskej naivity. Vyrastal bez
rodičov v detskom domove, teraz býva u tety. Jediným
miestom jeho osamelej intimity je izbička s oknom
a ďalekohľadom. Každý večer svoj ďalekohľad zaostrí
a pozoruje Magdu v okne oproti. V Magdinom byte sa
striedajú milenci. Hoci prvým impulzom Tomekovho voyerizmu
azda bola sexuálna túžba, z filmu je zrejme, že jeho
posadnutosť Magdou má v zásade iný charakter. Vo chvíli keď
milenec prichádza, a Tomekovmu oku by sa mohli naskytnúť
chúlostivé scény, Tomek odvráti oči. V detinskej
dychtivosti osamelého chlapca sa o Magdu zaujíma ako
o človeka. Pomáha si pritom malými podvodmi. Posiela jej
falošné avíza, aby ju dostal na poštu, k okienku, za ktorým
pracuje. Chce bezprostredne zblízka hľadieť na jej tvár. Čas od
času jej telefonuje. Volá iba preto, aby počul jej hlas. Magda
zdvihne – pýta sa, kto je tam, Tomek mlčí a celý
fascinovaný načúva jej hlasu.
Raz
v noci Tomek vidí Magdu, ako sa rozchádza s ďalším zo
svojich milencov. V prudkej hádke vychádzajú na ulicu.
Zdrvená sa vracia do bytu. Nekoordinovaným pohybom prevrhne fľašu
s mliekom. Oprie sa o stôl a usedavo plače nad
rozliatym mliekom.
V nasledujúci
deň sa Tomek Magde so svojím tajomstvom prizná: „Vy ste včera
plakali!“ zavolá za ňou, keď Magda odchádza z pošty.
Magda zúri, no čosi ju na Tomekovom záujme priťahuje. Postupne sa
pozorovateľ a pozorovaná zbližujú.
„Prečo
ma vlastne pozoruješ?“ pýta sa Magda. „Mám vás rád,“
odpovie Tomek. „A čo vlastne odo mňa chceš?“ „Neviem.“
„Chceš, by som ťa pobozkala?“ „Nie.“ „Chceš ísť so
mnou do postele?“ „Nie.“ „Čo teda chceš?“ „Nič.“
Precedí Tomek medzi zuby a utečie pred Magdou na strechu
paneláku. Tu ho Magda nájde, stojí na okraji a temným pohľadom
hľadí dolu.
Napokon
si dohodnú prvé rande. Stretnú sa v kaviarni. Sedia oproti
sebe a vymieňajú si skúmavé pohľady. Magda sa spýta:
„Pamätáš, čo si mi povedal? Ako to bolo...?“ „ Mám vás
rád.“ Povie Tomek ticho. „Ale to tak nie je,“ odporuje Magda
tvrdo. „Je,“ trvá Tomek na svojom.“ „Nie, nie,“ krúti
Magda hlavou, v tvári sa jej mieša vyzývavosť s pohŕdaním.
Z kaviarne
ho Magda vezme k sebe domov. Zrazu je Tomek na mieste. ktoré
taký dlhý čas pozoroval z bezpečia svojej izbičky. Magda
rozohráva milostnú hru: „Láska nie je nič iné iba sex.“
Poučuje ho povýšenecky. Aby mu to dokázala, dotýka sa ho na
citlivých miestach, zvádza ho, vzruší. Vyvolá u neho
erekciu a strašne ho tým poníži. Zranený Tomek utečie,
dovlečie sa domou a podreže si žily.
Nastáva
nečkaný zvrat, situácia sa mení. Magdalénu mučí pocit viny.
Zúfalo sa snaží zistiť, čo sa stalo. Hľadá Tomeka po všetkých
možných nemocniciach. Všetko je zrazu naopak: Teraz je Magda
celkom posadnutá Tomekom. Zo svojho bytu divadelným ďalekohľadom
pozoruje Tomekovo okno, no Tomek sa nevracia.
Napokon
v jeden večer zazvoní telefón. Magda dvíha, nikto jej
neodpovedá, presne tak, ako to zvykol robiť Tomek: „To si ty,
Tomek?“ Nič. Magda do telefónu vlieva pocity viny. „Mal si
pravdu,“ povie napokon, „mal si pravdu... s tou láskou.“
Na druhej strane však nie je nikto, iba hluchý nefunkčný telefón.
Uviaznutí
v emócii
Nuž,
láska nie je sex. S tým prirodzene väčšina ľudí bez
problémov súhlasí. Človek dnes azda v živote nehľadá nič
s väčšou naliehavosťou, ako skutočnú
lásku. No
práve tu v tomto hľadaní sa dostáva do najostrejšieho sporu
so starou etickou požiadavkou vernosti. V dnešnej konvenčnej
reči totiž láska znamená čistú
emóciu. Emóciu
uchvátenia, okúzlenia: Som tebou uchvátený, teda – milujem ťa.
Presnejšie povedané, láska pre dnešného človeka znamená
prítomnú
emóciu. Kým
emócia trvá, je tu láska. Keď poľaví, láska mizne, keď sa
vytratí, láska skončila. Požiadavka vernosti sa teda javí ako
priame protirečenie lásky. Dnes by sme azda 6. imperatív Dekalógu
mali preformulovať takto: „Neznásilníš svoje city vernosťou.“
V biblii
je krásna milostná báseň. Šťavnatými slovami ospevuje erotickú
lásku. V básni sa ako refrén opakuje veta: „Neprebúdzajte
lásku, kým to ona sama nebude chcieť.“ Neuvádza nás vari
i táto veta do rovnakého rozporu? Tak je to: Láska je
slobodná, ako by teda mohla byť zväzovaná požiadavkou vernosti,
keď tá sa javí ako pravý opak slobody? Ak láska začína iba ak
sama chce, tak i pokračuje iba ak sama chce, a keď
nechce, láska končí.
Je
teda láska iba toto? Slobodná,
prítomná emócia uchvátenia? Ak
by to bolo tak, potom láska nemá žiadne dejiny. Vzťahuje sa vždy
iba k prítomnej chvíli, vyviazanej z minulosti
i budúcnosti. Taká láska je pozbavená zodpovednosti za seba
samu: Nerozhodujem sa pre lásku – láska sa mi stáva. Prichádza
a odchádza tak ako sen či choroba.
Ak
takto pojem lásky zúžime, nestratí sa nám v tom zúžení
láska sama? Veď či nie je láska v prvom rade bytostným
pohybom, ktorý v sebe zahrňuje celok človeka? V láske
som celý: môj intelekt je tam rovnako ako etické vedomie a vôľa,
existenciálna pamäť rovnako ako emócie či zmyslové podnety
tela. V láske som celý – celý sa dávam, celý ťa
prijímam.
Sloboda
k nevere oslobodzuje
moju emóciu pre jednanie pod kúzlom prítomnej situácie. Tým
oslobodením však slobodu strácam. Emócii udeľujem zvrchovanú
slobodu iba za cenu toho, že všetko ostatné v sebe slobody
zbavujem. Otvorený priestor svojej existencie zužujem na miznúci
bod prítomnej emócie. Prestávam tak byť celostnou osobou, stávam
sa chvíľkovou epizódou.
Nuž,
práve slobodným rozhodnutím k vernosti sa vyslobodzujem z
náhodnosti emócie a v neurčitom pohybe túžby zakladám
lásku. Tento moment premeny začína aktom vyznania. To, čo som
v sebe rozoznal ako pohyb rodiacej sa lásky, teraz vo vyznaní
verejne potvrdzujem. Tým zverejnením na seba preberám
zodpovednosť: „polož ma ako pečať na svoje srdce, ako pečatný
prsteň na moje rameno!“ Tak znejú verše v záverečnej
sekvencii Veľpiesne. Práve vyznaním to, čo sa kládlo ako pečať
na moje srdce, zviditeľňujem, kladiem si to ako pečať na svoje
rameno. Vyhlasujem nad sebou záväzok, ktorý na mňa vložila
láska. Čo vyznávam najprv tebe, vyznávam potom pred všetkými,
teraz to vidí celý svet – si pečaťou na mojom ramene. Tak milá
vo Veľpiesni vyznáva: „Môj milý je môj a ja som jeho.“
Francúzsky filozof Alain Badiou o vyznaní napísal tieto
pozoruhodné poznámky: „Ak
je vyznanie: ,ľúbim ťaʻ myslené navždy, čo v mnohých
ohľadoch je, jeho zdôraznenie slovami ,budem ťa navždy ľúbiťʻ
je v skutočnosti ukotvenie náhody vo večnosti. Nemali by sme
mať strach zo slov. Skrotenie náhody v sebe nesie predpoklad
večnosti. A v istom zmysle sa každá láska vyhlasuje za večnú
– je to obsiahnuté v samotnom vyznaní.“
Práve
v „umocnení vyznania“ je zmysel onoho prastarého svadobného
rituálu, ktorému moderný človek už takmer prestal rozumieť.
V svadobnom rituáli si ťa pred všetkými ľuďmi i pred
Bohom samotným kladiem ako pečať na svoje rameno. Z pudov
a emócií prechádzam tým činom k láske, ktorá sa
zaväzuje potvrdiť svoju platnosť trvaním.
Imperatív
v Dekalógu – imperatív vernosti vymedzuje každé sexuálne
spolužitie pred záväzkom toho vyznania ako predčasné. Beriem si
tu čosi, čomu som sa ešte celkom neodovzdal a tak nechtiac, v
akte milovania, zrádzam lásku v jej budúcej úplnosti.
4.
Láska a večnosť
Tu
sa dotýkame čohosi nesmierneho. Vyznaním pud a emócia
vystupujú zo sféry času, zo sféry náhodného a pominuteľného
a vstupujú do sféry večného. Je pozoruhodné, že tento
aspekt lásky si všimol aj Alain Badiou, filozof, ktorý sám seba
označuje za ateistu: „Láska,
ktorej základom je vernosť, dokazuje, ako večnosť môže
existovať počas samotného života. Jedným slovom šťastie! Áno,
šťastie v láske je dôkazom, že večnosť môže existovať
v čase.“ Badiou
sa však neodvážil doviesť svoje pozorovanie až do konca tak, ako
jeho kolega Paul Ricoeur. Ten napísal: „Milovať
znamená vidieť v milovanom človeku večnú bytosť.“
Ak
láskou vstupujeme do sféry večného, tým pohybom opúšťame
čisto ľudskú dimenziu. Láska si jednoducho nevystačí s tým,
čo má ľudsky k dispozícii. Samu seba nevytvorí z čistých
inštinktov a emócií. Vstupuje do priestoru, ktorý ju
o nekonečno presahuje. A tu už láska nie je iba pohybom
túžby k naplneniu, je otvorenosťou tomu druhému, aby mohol
do mňa celou ťarchou svojho života vstúpiť a pretvoriť ma.
Veď láska vo svojej podstate možno nie je nič iné iba toto
tvorenie, kde dotykmi vzájomnosti tvoríme jeden druhého. Možno
preto autor Veľpiesne lásku popisuje ako miesto smrti a zrodenia.
Milujúci v láske vstupujú do bodu nula do svojho konca a
začiatku, do ticha tesne pred stvorením. Láska nie je to, čo
máme; je vždy tým, k čomu smerujeme. Situáciou lásky nás,
tu a teraz, uchopilo budúce bytie a pretvára nás na
podobu, ktorú ešte nemáme.
Láska
je teda v transcendencii – v seba presahovaní človeka:
„Milovaní,
milujte sa navzájom, lebo každý, kto miluje, narodil sa z Boha
a pozná Boha. Kto nemiluje nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“
(1J 4,7.8)
Boh
je láska. – Tak záhadu lásky pochopil apoštol Ján: Ten, kto sa
vyznaním odovzdá láske, odovzdáva sa v tom akte Bohu. Vstupuje
tam, kde hľadel apoštol Pavel, keď písal slová tejto modlitby:
„Aby
ste mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka,
dĺžka, výška a hĺbka. A poznať Kristovu lásku, ktorá
prevyšuje poznanie, a tak sa dali naplniť všetkou Božou
plnosťou.“
(Ef 3,17–19)
Kdesi
tam nás vedie i záverečná scéna filmu: Tomek sa vrátil
z nemocnice. Do izby, kde ešte stále s obviazanou rukou spí,
prichádza Magda. Tomek je ponorený v spánku a o Magdinej
prítomnosti nič nevie. Nestretajú sa a predsa sú spolu.
Magda pristúpi k oknu, odkryje ďalekohľad, zaostrí ho a díva
sa do svojej vlastnej izby. Díva sa tak, ako sa tam toľko ráz
predtým díval Tomek. Izba je prázdna, no vzápätí do nej ktosi
vstupuje. Magda vidí samu seba. Pozoruje tú smutnú minulú
epizódu. Prichádza celá roztrpčená nad hádkou s milencom,
nemotorným pohybom prevrháva fľašu. Sadá za stôl a usedavo
plače nad rozliatym mliekom... No stane sa čosi nečakané:
K plačúcej Magdaléne prichádza Tomek. Do minulej scény
vstupuje scéna budúca. Tomek kladie Magde ruku na plece, utišuje
jej žiaľ a ona k nemu pomaly obráti tvár, sotva
badateľne ožiarenú rodiacou sa nádejou. Nežne sa ho dotýka,
opatrne ako sa dotýkame zvieratka, ktoré nechceme odplašiť. Nuž
Magda v ďalekohľade uzrela rozmer, ktorý je najvlastnejším
živlom lásky, rozmer bytia nad časom – nie iba prítomná
chvíľa, ale prítomnosť minulého spojená v jedno
s prítomnosťou budúceho. V láske sa večnosť zmocňuje
času. Tak Kieslowsky v záverečnej scéne, v tom bezčasovom
momente na konci otvára začiatok – nádej lásky.