Neznásilníš svoje city vernosťou! : Nezcudzoložíš (Daniel Pastirčák)

Koniec detstva

Poznáte tú nostalgiu, smútok za strateným detstvom. Je to navždy preč – ten stav prvotnej jednoduchosti, ten čas číreho úžasu.

Prichádza to ako nevyhnutnosť: Rodičia pozorujú na deťoch tú záhadnú premenu zvonku. Dieťa sa takmer zo dňa na deň stratilo, stojí pred vami akýsi iný človek, iná tvár – bezstarostná radosť, bezprostredná dôverčivosť je preč. Hľadia na vás oči plné nepokoja; osamelé jazerá s tôňami smútku sčerené vlnami túžby po neznámom naplnení.

Každý z nás sme to prežili sami na sebe, poznáme to zvnútra. Pamätám si to: Moje detstvo skončilo tam, kde do detskej obraznosti vstúpili vzrušujúce snové obrazy dievčat a žien. Tušenie nahoty a závratnej blízkosti. Odzbrojujúca príťažlivosť neznámeho kúzla vo mne podnecovala tajomnú úzkosť i prísľub neokúsenej blaženosti.

Z detstva sa vychádza von bránou prebudenej sexuality. Hlas sexuality je vo svojom prvotnom prameni anonymný – nehľadá osobu – hľadá objekt, predmet nasýtenia, podobne ako hlad hľadá potravu. V človeku však impulz sexuálneho pudu smeruje ďalej; od slepej potreby k tušeniu bytostného vzťahu. Od tela sa dvíha k duši. Prvá intimita (tá ktorá spája dieťa s rodičom, vo vzťahu prvej nahoty a bezprostrednej blízkosti) sa pominula. Na prahu dospelosti sa náhle ocitáme sami vo svojej izolovanej individualite. Sexuálna túžba smeruje nad seba, k túžbe po novej intimite a rozohráva kúzlo závratnej obraznosti. Sexus sa premieňa v eros. V mysli chlapca sa formujú fascinujúce obrazy, nejasný zahmlený majestát dokonalej ženy – ženy bohyne. Tie obrazy podnecujú túžbu, lákajú ju vidinou očarujúceho stretnutia, ktoré bezo zvyšku pohltí moju samotu.

Pohyb však smeruje ďalej, rodí sa v temnej živočíšnosti, no dvíha sa cez túžbu rozplameňovanú emóciou k láske. A láska nie je iba túžbou tela, nie je len uchvátením emócie, láska zahŕňa celok človeka, ustanovuje sa v bytostnej vôli: Slobodne ti dávam sám seba, a celú ťa prijímam, v tvojej neopakovateľnej jedinečnosti.

K problému ľudskej sexuality Viktor Frankl napísal tieto poznámky: Človek, ktorý používa blížneho iba na vybitie vzrušenia a napätia, pretvára pohlavný styk na masturbáciu. Naši pacienti zvyknú hovoriť o „onánii na žene“.

Zrelý stupeň sa dosiahol iba vtedy, keď jeden má vzťah k druhému už nie ako k prostriedku na dosiahnutie účelu, už nie ako objektu, ale ako subjektu. Na zrelom stupni sa vzťah pozdvihol do ľudskej roviny, stáva sa z neho stretnutie, pri ktorom jeden partner berie druhého v jeho ľudskosti. Ak ho však zažíva nielen v jeho ľudskosti, ale aj v jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti, potom sa stretnutie mení na lásku.

Máme pred sebou šiesty imperatív Dekalógu – jediné slovo: Nescudzoložíš! Tento záporný imperatív sa pred nás nekladie preto, aby potlačil volanie sexuality, prichádza nám na pomoc, aby usmernil jeho inak celkom slepé sily. Sexualita totiž do vnútra človeka vnáša ostrý rozpor. Vo svojom základe má podobu hladu a pobáda telo k jeho nasýteniu. Obracia ma tak ku mne samému, k nutkavej egoistickej vôli urobiť dobre sám sebe. Zároveň ma však nabáda k sebadarovaniu; k otvorenosti a prijatiu toho druhého. Náš sexuálny život sa môže stať históriou padania – klesania z ľudskej úrovne vzťahu do živočíšnej, čisto senzuálnej roviny, života slepo uzavretého v sebe. No môže byť i vzlietaním, pohybom povznesenia k plnému uskutočneniu ľudskosti; k darovaniu seba samého v láske.

Uviaznutý v sexe?

Prvou slepou uličkou na tejto ceste je číri sex. Sex izolovaný od všetkého ľudského: Ako dnes zvykneme s úškrnom konštatovať: „Láska nie je nič iné, len sex – všetko je len chémia.“ Toto úskalie je prastaré, staré ako človek sám. Azda preto o prostitúcii hovoríme ako o najstaršom remesle. Toto pokušenie však, zdá sa, nikdy nebolo spoločnosťou povzbudzované tak, ako je to medzi nami dnes. Nemám na mysli iba gigantické impérium porno priemyslu, ktorý svoje produkty bez prekážky prináša priamo do detskej izby, k plienkam a nočníku. Žijeme v kultúre, kde hovoriť o sexuálnej etike nie je len nepatričným zasahovaním do súkromných záležitosti; považuje sa to v čoraz väčšej miere za prejav spiatočníckeho, zastaraného spôsobu myslenia. K tomu trendu významne prispievajú hlasy odborníkov – sexuológov či filozofov. Sexuológ Vrabec, pred niekoľkými rokmi predstavil výsledky štatistického prieskumu: „Šesťdesiat percent slovenských mužov svoju ženu podvádza“, konštatoval. „A, čo ostatní?“ opýtal sa: „Tí ostatní klamú“. Muž aby sa dnes hanbil priznať, že je svojej žene verný; bude chudák označený za klamára.

Filozof Giles Lipovetsky v knihe Tretia žena chváli rastúci záujem žien o pornografiu. Vidí v tom novú fázu ženskej emancipácie. Žijeme v prostredí, ktoré Martin Fendrych, v recenzii k filmu Nynfomanka, nazval „pornografickou kultúrou“.

Práve o tejto dileme je Kieslowského Dekalóg – Krátky film o láske. Kieslowsky stavia oproti sebe dva svety: Svet zrelej tridsaťpäťročnej výtvarníčky Magdy a svet neskúseného devätnásťročného Tomeka. Tomek je osamelý chlapec, uviazol na prahu dospievania. Ešte stále si v sebe uchováva prvky detskej naivity. Vyrastal bez rodičov v detskom domove, teraz býva u tety. Jediným miestom jeho osamelej intimity je izbička s oknom a ďalekohľadom. Každý večer svoj ďalekohľad zaostrí a pozoruje Magdu v okne oproti. V Magdinom byte sa striedajú milenci. Hoci prvým impulzom Tomekovho voyerizmu azda bola sexuálna túžba, z filmu je zrejme, že jeho posadnutosť Magdou má v zásade iný charakter. Vo chvíli keď milenec prichádza, a Tomekovmu oku by sa mohli naskytnúť chúlostivé scény, Tomek odvráti oči. V detinskej dychtivosti osamelého chlapca sa o Magdu zaujíma ako o človeka. Pomáha si pritom malými podvodmi. Posiela jej falošné avíza, aby ju dostal na poštu, k okienku, za ktorým pracuje. Chce bezprostredne zblízka hľadieť na jej tvár. Čas od času jej telefonuje. Volá iba preto, aby počul jej hlas. Magda zdvihne – pýta sa, kto je tam, Tomek mlčí a celý fascinovaný načúva jej hlasu.

Raz v noci Tomek vidí Magdu, ako sa rozchádza s ďalším zo svojich milencov. V prudkej hádke vychádzajú na ulicu. Zdrvená sa vracia do bytu. Nekoordinovaným pohybom prevrhne fľašu s mliekom. Oprie sa o stôl a usedavo plače nad rozliatym mliekom.

V nasledujúci deň sa Tomek Magde so svojím tajomstvom prizná: „Vy ste včera plakali!“ zavolá za ňou, keď Magda odchádza z pošty. Magda zúri, no čosi ju na Tomekovom záujme priťahuje. Postupne sa pozorovateľ a pozorovaná zbližujú.

„Prečo ma vlastne pozoruješ?“ pýta sa Magda. „Mám vás rád,“ odpovie Tomek. „A čo vlastne odo mňa chceš?“ „Neviem.“ „Chceš, by som ťa pobozkala?“ „Nie.“ „Chceš ísť so mnou do postele?“ „Nie.“ „Čo teda chceš?“ „Nič.“ Precedí Tomek medzi zuby a utečie pred Magdou na strechu paneláku. Tu ho Magda nájde, stojí na okraji a temným pohľadom hľadí dolu.

Napokon si dohodnú prvé rande. Stretnú sa v kaviarni. Sedia oproti sebe a vymieňajú si skúmavé pohľady. Magda sa spýta: „Pamätáš, čo si mi povedal? Ako to bolo...?“ „ Mám vás rád.“ Povie Tomek ticho. „Ale to tak nie je,“ odporuje Magda tvrdo. „Je,“ trvá Tomek na svojom.“ „Nie, nie,“ krúti Magda hlavou, v tvári sa jej mieša vyzývavosť s pohŕdaním.

Z kaviarne ho Magda vezme k sebe domov. Zrazu je Tomek na mieste. ktoré taký dlhý čas pozoroval z bezpečia svojej izbičky. Magda rozohráva milostnú hru: „Láska nie je nič iné iba sex.“ Poučuje ho povýšenecky. Aby mu to dokázala, dotýka sa ho na citlivých miestach, zvádza ho, vzruší. Vyvolá u neho erekciu a strašne ho tým poníži. Zranený Tomek utečie, dovlečie sa domou a podreže si žily.

Nastáva nečkaný zvrat, situácia sa mení. Magdalénu mučí pocit viny. Zúfalo sa snaží zistiť, čo sa stalo. Hľadá Tomeka po všetkých možných nemocniciach. Všetko je zrazu naopak: Teraz je Magda celkom posadnutá Tomekom. Zo svojho bytu divadelným ďalekohľadom pozoruje Tomekovo okno, no Tomek sa nevracia.

Napokon v jeden večer zazvoní telefón. Magda dvíha, nikto jej neodpovedá, presne tak, ako to zvykol robiť Tomek: „To si ty, Tomek?“ Nič. Magda do telefónu vlieva pocity viny. „Mal si pravdu,“ povie napokon, „mal si pravdu... s tou láskou.“ Na druhej strane však nie je nikto, iba hluchý nefunkčný telefón.

Uviaznutí v emócii

Nuž, láska nie je sex. S tým prirodzene väčšina ľudí bez problémov súhlasí. Človek dnes azda v živote nehľadá nič s väčšou naliehavosťou, ako skutočnú lásku. No práve tu v tomto hľadaní sa dostáva do najostrejšieho sporu so starou etickou požiadavkou vernosti. V dnešnej konvenčnej reči totiž láska znamená čistú emóciu. Emóciu uchvátenia, okúzlenia: Som tebou uchvátený, teda – milujem ťa. Presnejšie povedané, láska pre dnešného človeka znamená prítomnú emóciu. Kým emócia trvá, je tu láska. Keď poľaví, láska mizne, keď sa vytratí, láska skončila. Požiadavka vernosti sa teda javí ako priame protirečenie lásky. Dnes by sme azda 6. imperatív Dekalógu mali preformulovať takto: „Neznásilníš svoje city vernosťou.“

V biblii je krásna milostná báseň. Šťavnatými slovami ospevuje erotickú lásku. V básni sa ako refrén opakuje veta: „Neprebúdzajte lásku, kým to ona sama nebude chcieť.“ Neuvádza nás vari i táto veta do rovnakého rozporu? Tak je to: Láska je slobodná, ako by teda mohla byť zväzovaná požiadavkou vernosti, keď tá sa javí ako pravý opak slobody? Ak láska začína iba ak sama chce, tak i pokračuje iba ak sama chce, a keď nechce, láska končí.

Je teda láska iba toto? Slobodná, prítomná emócia uchvátenia? Ak by to bolo tak, potom láska nemá žiadne dejiny. Vzťahuje sa vždy iba k prítomnej chvíli, vyviazanej z minulosti i budúcnosti. Taká láska je pozbavená zodpovednosti za seba samu: Nerozhodujem sa pre lásku – láska sa mi stáva. Prichádza a odchádza tak ako sen či choroba.

Ak takto pojem lásky zúžime, nestratí sa nám v tom zúžení láska sama? Veď či nie je láska v prvom rade bytostným pohybom, ktorý v sebe zahrňuje celok človeka? V láske som celý: môj intelekt je tam rovnako ako etické vedomie a vôľa, existenciálna pamäť rovnako ako emócie či zmyslové podnety tela. V láske som celý – celý sa dávam, celý ťa prijímam.

Sloboda k nevere oslobodzuje moju emóciu pre jednanie pod kúzlom prítomnej situácie. Tým oslobodením však slobodu strácam. Emócii udeľujem zvrchovanú slobodu iba za cenu toho, že všetko ostatné v sebe slobody zbavujem. Otvorený priestor svojej existencie zužujem na miznúci bod prítomnej emócie. Prestávam tak byť celostnou osobou, stávam sa chvíľkovou epizódou.

Nuž, práve slobodným rozhodnutím k vernosti sa vyslobodzujem z náhodnosti emócie a v neurčitom pohybe túžby zakladám lásku. Tento moment premeny začína aktom vyznania. To, čo som v sebe rozoznal ako pohyb rodiacej sa lásky, teraz vo vyznaní verejne potvrdzujem. Tým zverejnením na seba preberám zodpovednosť: „polož ma ako pečať na svoje srdce, ako pečatný prsteň na moje rameno!“ Tak znejú verše v záverečnej sekvencii Veľpiesne. Práve vyznaním to, čo sa kládlo ako pečať na moje srdce, zviditeľňujem, kladiem si to ako pečať na svoje rameno. Vyhlasujem nad sebou záväzok, ktorý na mňa vložila láska. Čo vyznávam najprv tebe, vyznávam potom pred všetkými, teraz to vidí celý svet – si pečaťou na mojom ramene. Tak milá vo Veľpiesni vyznáva: „Môj milý je môj a ja som jeho.“ Francúzsky filozof Alain Badiou o vyznaní napísal tieto pozoruhodné poznámky: „Ak je vyznanie: ,ľúbim ťaʻ myslené navždy, čo v mnohých ohľadoch je, jeho zdôraznenie slovami ,budem ťa navždy ľúbiťʻ je v skutočnosti ukotvenie náhody vo večnosti. Nemali by sme mať strach zo slov. Skrotenie náhody v sebe nesie predpoklad večnosti. A v istom zmysle sa každá láska vyhlasuje za večnú – je to obsiahnuté v samotnom vyznaní.“

Práve v „umocnení vyznania“ je zmysel onoho prastarého svadobného rituálu, ktorému moderný človek už takmer prestal rozumieť. V svadobnom rituáli si ťa pred všetkými ľuďmi i pred Bohom samotným kladiem ako pečať na svoje rameno. Z pudov a emócií prechádzam tým činom k láske, ktorá sa zaväzuje potvrdiť svoju platnosť trvaním.

Imperatív v Dekalógu – imperatív vernosti vymedzuje každé sexuálne spolužitie pred záväzkom toho vyznania ako predčasné. Beriem si tu čosi, čomu som sa ešte celkom neodovzdal a tak nechtiac, v akte milovania, zrádzam lásku v jej budúcej úplnosti.

4. Láska a večnosť

Tu sa dotýkame čohosi nesmierneho. Vyznaním pud a emócia vystupujú zo sféry času, zo sféry náhodného a pominuteľného a vstupujú do sféry večného. Je pozoruhodné, že tento aspekt lásky si všimol aj Alain Badiou, filozof, ktorý sám seba označuje za ateistu: „Láska, ktorej základom je vernosť, dokazuje, ako večnosť môže existovať počas samotného života. Jedným slovom šťastie! Áno, šťastie v láske je dôkazom, že večnosť môže existovať v čase.“ Badiou sa však neodvážil doviesť svoje pozorovanie až do konca tak, ako jeho kolega Paul Ricoeur. Ten napísal: „Milovať znamená vidieť v milovanom človeku večnú bytosť.“

Ak láskou vstupujeme do sféry večného, tým pohybom opúšťame čisto ľudskú dimenziu. Láska si jednoducho nevystačí s tým, čo má ľudsky k dispozícii. Samu seba nevytvorí z čistých inštinktov a emócií. Vstupuje do priestoru, ktorý ju o nekonečno presahuje. A tu už láska nie je iba pohybom túžby k naplneniu, je otvorenosťou tomu druhému, aby mohol do mňa celou ťarchou svojho života vstúpiť a pretvoriť ma. Veď láska vo svojej podstate možno nie je nič iné iba toto tvorenie, kde dotykmi vzájomnosti tvoríme jeden druhého. Možno preto autor Veľpiesne lásku popisuje ako miesto smrti a zrodenia. Milujúci v láske vstupujú do bodu nula do svojho konca a začiatku, do ticha tesne pred stvorením. Láska nie je to, čo máme; je vždy tým, k čomu smerujeme. Situáciou lásky nás, tu a teraz, uchopilo budúce bytie a pretvára nás na podobu, ktorú ešte nemáme.

Láska je teda v transcendencii – v seba presahovaní človeka: „Milovaní, milujte sa navzájom, lebo každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“ (1J 4,7.8)

Boh je láska. – Tak záhadu lásky pochopil apoštol Ján: Ten, kto sa vyznaním odovzdá láske, odovzdáva sa v tom akte Bohu. Vstupuje tam, kde hľadel apoštol Pavel, keď písal slová tejto modlitby: „Aby ste mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka. A poznať Kristovu lásku, ktorá prevyšuje poznanie, a tak sa dali naplniť všetkou Božou plnosťou.“ (Ef 3,17–19)

Kdesi tam nás vedie i záverečná scéna filmu: Tomek sa vrátil z nemocnice. Do izby, kde ešte stále s obviazanou rukou spí, prichádza Magda. Tomek je ponorený v spánku a o Magdinej prítomnosti nič nevie. Nestretajú sa a predsa sú spolu. Magda pristúpi k oknu, odkryje ďalekohľad, zaostrí ho a díva sa do svojej vlastnej izby. Díva sa tak, ako sa tam toľko ráz predtým díval Tomek. Izba je prázdna, no vzápätí do nej ktosi vstupuje. Magda vidí samu seba. Pozoruje tú smutnú minulú epizódu. Prichádza celá roztrpčená nad hádkou s milencom, nemotorným pohybom prevrháva fľašu. Sadá za stôl a usedavo plače nad rozliatym mliekom... No stane sa čosi nečakané: K plačúcej Magdaléne prichádza Tomek. Do minulej scény vstupuje scéna budúca. Tomek kladie Magde ruku na plece, utišuje jej žiaľ a ona k nemu pomaly obráti tvár, sotva badateľne ožiarenú rodiacou sa nádejou. Nežne sa ho dotýka, opatrne ako sa dotýkame zvieratka, ktoré nechceme odplašiť. Nuž Magda v ďalekohľade uzrela rozmer, ktorý je najvlastnejším živlom lásky, rozmer bytia nad časom – nie iba prítomná chvíľa, ale prítomnosť minulého spojená v jedno s prítomnosťou budúceho. V láske sa večnosť zmocňuje času. Tak Kieslowsky v záverečnej scéne, v tom bezčasovom momente na konci otvára začiatok – nádej lásky.

Vytisknout