Nedostatok času v kultúre nadbytku | Štefan Šrobár

Čoho je v kultúre nadbytku stále menej je práve a prekvapujúco čas spolu s múdrosťou a priateľstvom. Ale práve múdrosť a priateľstvo sú veci, pre ktoré je ľudské srdce stvorené.

Rýchlosť je narkotická látka

História našej doby je príbehom zrýchľovania. Netrpezlivosť je znamením doby. Všetko sa stále zrýchľuje, ľudský pokrok nemožno zastaviť, žijeme dlhšie a predsa je otázne, či máme zo života viac, než generácie pred nami. Rútime sa krajinou, ktorú už pre rýchlosť, ktorou sa pohybujeme, nemožno ani vnímať. A keď sa už zdá, že nám to celkom prerastá cez hlavu, hľadáme útočisko v najrôznejších zdokonaľovacích kurzoch, extravagantných duchovných praktikách úniku z reality. Očakávanie niečoho, čo je za hranicami tohto viditeľného sveta, navyše s radosťou a nádejou, nie je určujúcim horizontom nášho života. Toto všetko nie je útok na rýchlu dobu. V oblastiach, kam patrí, je rýchlosť naďalej dôležitá. Je však nákazlivá a má nepríjemné vedľajšie účinky. Ak nechápeme, ako rýchlosť pôsobí a o čo nás ochudobňuje, nemôžeme ani chrániť pomalý čas tam, kde ho potrebujeme. Rýchlosť má totiž vždy prevahu. A keď nie je regulovaná, rozpína sa všade tam, kam sa jej to hodí. Rýchlosť je narkotická látka, ktorá spôsobuje závislosť. Uponáhľanosť vedie k zjednodušovaniu a ku strate presnosti. Paul Virilio vidí jasnú súvislosť medzi akceleráciou a neistotou. Čím menej pomalého času má človek na premyslenie svojich rozhodnutí, na uvažovanie za a proti a na získanie prehľadu, než sa okolnosti opäť zmenia, tým väčšie je riziko, že sa dopustí totálnej chyby. Apokalyptické strachy prenechajme iným. Stačí fakt, že akcelerácia v médiách a v spravodajstve, zmeny v spoločnosti a premenlivosť kultúry vyústili do politického života, ktorému chýba akákoľvek ideológia. Dominuje mu skôr „mediálna iniciatíva“, vytváranie imidžu a komentovanie prieskumov verejnej mienky, a nie dlhodobé plány, alebo zreteľné spoločenské modely. Pomalé je vytláčané rýchlym. Obsah elektronických novín má životnosť tak krátku, ako je to len možné. Čím častejšie sú noviny aktualizované, tým väčšie renomé získavajú a tým častejšie si ich ľudia čítajú. Uponáhľanosť vyžaduje priestor. To je jeden z hlavných princípov uponáhľanosti. Keď treba nahustiť do relatívne nemenného času, ktorý má každý z nás k dispozícii, stále viac informácií, klesá miera pozornosti.

Nemám na teba čas

Preto by sme mali odložiť mobil a vypnúť internet. Carlo Carretto, taliansky náboženský spisovateľ vo svojej knihe Listy z púšte so strhujúcou láskou k Bohu sprostredkúva čitateľovi svoj zážitok nadobudnutia duchovnej slobody, ku ktorej dospel pri niekoľkoročnom živote v púšti bez ľudskej spoločnosti a výhod civilizácie. Píše: „Keď som pred piatimi rokmi prišiel na Saharu, nemal som rád noc (…). Tu je to celkom iné. Noc je predovšetkým oddych, ozajstný oddych. Po západe slnka sa príroda upokojí, uvoľní sa akoby na neviditeľný pokyn Božej ruky (…). Na všetko sadá hlboký pokoj, ako keby si ľudia aj živly chceli oddýchnuť po veľkom zápase s dňom, so slnkom. Áno, noc je tu čosi celkom iné, nestratila svoju tajuplnosť, zostala taká, ako ju Boh stvoril, zostala jeho bytosťou, nositeľkou blaha a života (…). Čas plynie, neruší ho náhlenie, ani hodinky (…). Čas patrí len tebe. A tak sa sýtiš modlitbou a tíšinou, zatiaľ čo sa na oblohe zapaľujú hviezdy.“ Podľa Henriho Bergsona čas predstavuje nevratný poriadok, v ktorom nemožno ľubovoľne prechádzať od jedného bodu k inému. Každý moment znamená čosi nové, jedinečné, neopakovateľné. Čas je jediné nedeliteľné plynutie, dianie, odlišné od takzvaného času prírodovedy. Skutočný čas, čisté trvanie nedokáže rozum pochopiť. Keď sa zaoberá časom, rozbíja ho, štiepi ho na merateľné a počítateľné jednotky a míňa sa tak s jeho skutočným životom. Intelekt sa vždy snaží rekonštituovať, a to rekonštituovať z daností. A práve preto mu všetko, čo je v každom okamihu dejín nové, nutne uniká. Intelekt nepripúšťa nepredvídateľné, odmieta každé tvorenie (Vývoj tvorivý).

Boh si doprial odpočinok od tvorenia

Cieľom každej židovskej a kresťanskej náuky o stvorení musí byť učenie o sabate, lebo v sabate a skrze neho Boh „dokonal“ svoje tvorenie. O sabate a skrze neho uznávajú ľudia skutočnosť, v ktorej žijú a ktorej súčasťou sú sami, za dielo Božie. V kresťanských tradíciách, zvlášť západných je stvorenie zobrazované ako dielo šiestich dní. Dokonanie siedmeho dňa býva zanedbávané alebo dokonca prehliadané. Preto býva Boh vo svojej podstate ponímaný ako „tvorivý Boh“ (P. Tillich). Z toho potom vyplýva, že ľudia sa môžu považovať za vernú podobu Boha len vtedy, keď sa stanú „tvorivými ľuďmi“. „Boh odpočívajúci“ počas sabatu, Boh žehnajúci a oslavujúci, Boh tešiaci sa zo svojho stvorenia a tým ho posväcujúci, ustupuje do úzadia. Preto je ľuďom za zmysel života určovaná prácatvorenie, ale pokoj, sviatok a radosť z bytia boli vytlačené do nezmyselnosti. Keď si všimneme biblické tradície viery v stvorenie, zistíme, že sabat nie je dňom odpočinku po šiestich pracovných dňoch, ale naopak celý proces tvorenia bol skôr uskutočnený kvôli sabatu.Sabat je sviatok stvorenia“ (F. Rosenzweig). Kvôli tomuto sviatku večného Boha bolo stvorené nebo a zem a všetko, čo tu existuje a žije. Preto nasleduje podľa príbehu stvorenia po každom dni noc. Boží sabat však nepozná noc, stáva sa „sviatkom bez konca“. „Sviatok stvorenia“ je „sviatkom dokonania“, dokonania stvorenia, ktoré bolo týmto sviatkom uskutočnené. „Sabat je sviatkom stvorenia, ale takého stvorenia, ktoré sa uskutočnilo pre spasenie. Je zjavne na konci stvorenia a je zmyslom a cieľom stvorenia“ (F. Rosenzweig). V čom spočíva „dokonanie“ stvorenia? Spočíva v Božom pokoji. Je to dokonanie odpočinkom (Gn 2,3). Stvoriteľ upúšťa od svojej stvoriteľskej činnosti a stavia sa tvárou v tvár svojim dielam. Tým tiež prichádza akoby späť sám k sebe a je celkom sústredený do seba potom, čo sa vo svojej stvoriteľskej činnosti celkom otvoril a bol plne sústredený na svoje dielo. Vo svojej stvoriteľskej činnosti bol slobodný pre svoje diela, ktoré zodpovedajú jemu samému. Vo svojom sabatovom pokoji je Boh zase slobodný od svojich diel a vracia sa sám k sebe. Je to návrat do večného bytia pred stvorením sveta a ľudí. Je to síce upustenie od stvorenia, a teda pokoj v sebe, ale nie je to návrat do večnej nádhery bez sveta, ktorá predchádza stvoreniu a z ktorej Boh tvorí. Boh odpočíva o sabate „od svojho diela“. Tým ale zároveň odpočíva s ohľadom na svoje diela. To znamená, že dielo nielen utvoril, ale tiež ho nechal, aby existovalo pred jeho tvárou a koexistovalo s ním. Svet teda nebol od Boha len stvorený, ale tiež existuje pred Bohom, a žije s Bohom. Zatiaľ čo Boh odpočíva, necháva dielo tak, ako je. „V jeho prítomnom odpočinku prichádzajú všetky tvory sami k sebe a rozvíjajú svoju vlastnú tvárnosť. V jeho odpočinku všetci získavajú svoju podstatnú slobodu.“ Vo chvíli, keď sa Boh vzdáva tvorivého ovplyvňovania, stáva sa vnímavým pre šťastie, utrpenie a velebenie svojich tvorov. Sabatom Boha v stvorení začínajú dejiny Boha so svetom a sveta s Bohom. Sabat chráni tvory pred rozplynutím sa do ničoty a napĺňa ich nepokojnú existenciu šťastím a prítomnosťou večného Boha (J. Moltmann).

Vytisknout