Nedodržanie Pittsburskej dohody a iné mýty: príspevok k stému výročiu vzniku ČSR | Tomáš Jahelka

Sté výročie vzniku Československej republiky je veľkým sviatkom. Pri tejto príležitosti by som sa rád zastavil na niektorými dezinterpretáciami, ktoré sú v žurnalistike, ale aj v istej časti historiografie prítomné. Musím, žiaľ, konštatovať, že neustále opakované údajné príkoria, ktoré sa mali v Československu diať slovenskému národu, sú prítomné aj u určitej časti predstaviteľov českej historickej vedy. Akoby z českej strany vyplývala určitá potreba sa za niektoré veci „ospravedlniť“. Nič také však nie je potrebné; naopak, som presvedčený, že jediný pocit, ktorý by mali mať Slováci voči Čechom v súvislosti so vznikom Československej republiky, je vďačnosť.

Nebudem sa zaoberať ideologickými výplodmi slovenských nacionalistov, ktorí nemajú pre náš spoločný štát jediné dobré slovo. Priblížim niektoré mýty, ktoré som postrehol v tomto roku v dennej tlači od serióznych autorov a historikov. Samozrejme, nejde o vyčerpávajúci výpočet mýtov, ktoré panujú v súvislosti s hodnotením postavenia Slovákov v prvej ČSR, ale o skutočnosti, ktoré som mal možnosť zaznamenať, pričom som presvedčený, že ide o mýty pomerne rozšírené. Viacero rozšírených mýtov sa vyskytuje v súvislosti s Pittsburskou dohodou, ktorej sté výročie bolo na Slovensku vo zvýšenej miere spomínané. V súvislosti s touto listinou sa však objavovali aj mýty, ktoré sa všeobecne vyskytujú v súvislosti s prvou Československej republi- kou.

Pittsburská dohoda mala zaručiť Slovákom určitú autonómiu v Československu, vlastnú administratívu, súdnictvo, snem a slovenčinu ako úradný jazyk. Tieto podmienky však neboli dodržané.

Pittsburská dohoda nezaručovala nič. Išlo o dohodu krajanských spolkov, teda amerických Čechov a amerických Slovákov. Pittsburská dohoda nebola listina, ktorá by záväzne určovala charakter budúceho štátu, nebola to listina zakladajúca štát.

Ku koncu vojny sa zišli predstavitelia amerických Čechov a Slovákov, aby sa poradili o situácii. Na túto poradu pozvali aj T. G. Masaryka, ktorý bol v tom čase v Spojených štátoch amerických. Pretože mnohí z nich aj finančne podporovali vznik československého štátu, prípadne bojovali už ako americkí občania v americkej armáde v Európe, tak chceli vysloviť prianie a predstavu o budúcom československom štáte.

Pittsburská dohoda bola politický program. Bola to lokálna dohoda vypracovaná a podpísaná americkými občanmi. Masaryk sa pod ňu bez váhania podpísal a pomohol s jej formuláciou. Na konci Pittsburskej dohody je text, že ustanovenia o tom, ako bude vyzerať budúci československý štát, sa ponechávajú oslobodeným (teda domácim) Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom. A tak sa aj stalo.

Čo sa týka samotných ustanovení Pittsburskej dohody, tak tie sa v podstate všetky realizovali. Slováci mali vlastnú administratívu, aj súdy. Politická správa Slovenska bola spočiatku zriadená na základe žúp, neskôr sa prešlo na krajinské zriadenie. Župani boli Slováci, neskorší krajinský prezident aj viceprezident boli Slováci. Skutočnosť, že na území Slovenska pracovali aj úradníci českej národnosti, neznamená, že to bola akási cudzia administratíva. Slovenčina bola úradným jazykom na celom území Československa.

Jediným sporným bodom môže byť „vlastný snem“. Je však otázkou, čo by sa tým presne myslelo. V rámci reformy verejnej správy bol od roku 1927 zriadený na území Slovenska administratívny snem v zmysle zemského zastupiteľstva. Zákonodarný orgán, parlament, bol len jeden, celoštátne Národné zhromaždenie. V ňom mali zastúpenie Česi, Slováci aj národnostné menšiny, a to podľa výsledkov slobodných volieb. Slováci mali svoje zastúpenie ako v parlamente, tak aj vo vláde. Ostatne, žiadni slovenskí politici ani politické strany nepožadovali samostatný slovenský snem v zmysle zákonodarného orgánu, a to z dôvodov vecných ako aj politických. To požadovala len Hlinkova slovenská ľudová strana, prípadne politicky viac-menej bezvýznamná Slovenská národná strana.

Je potrebné zdôrazniť, že Československo nebolo českým štátom. Bol to československý štát. Slováci a Česi boli štátotvornými národmi. Slováci neboli žiadna národnostná menšina, ako tvrdia aj niektorí historici či učitelia dejepisu, ktorá by potrebovala autonómiu. Menšinou boli napr. Nemci, hoci boli početnejší ako Slováci. Slováci mali rovnoprávne postavenie štátotvorného národa rovnako ako Česi, nech už neskoršia ľudácka a protičeská propaganda na Slovensku tvrdila čokoľvek iné.

Tomáš Garrigue Masaryk najprv dohodu podpísal, no potom tvrdil, že dohoda nie je právne záväzná. Bol to obrat v jeho názoroch a plnenie podmienok požadovali aj iní politici. Slováci chceli istú mieru samostatnosti.

Nešlo o žiadny obrat. Pittsburská dohoda nikdy nemala žiadnu právnu záväznosť. Jediní, kto Pittsburskú dohodu v neskoršom období „vyťahovali“, boli predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) a popri nich ešte predseda Slovenskej národnej strany (SNS) Martin Rázus. Tí však pri kreovaní ani podpise Pittsburskej dohody vôbec prítomní neboli. Napríklad bývalý známy politik SNS Emil Stodola bol proti zneužívaniu Pittsburskej dohody na politické snahy HSĽS a SNS. Ostatní politici, či už na českej alebo na slovenskej strane, sa Pittsburskej dohode vôbec nevenovali, a keď sa ňou predsa len zaoberali, tak len z dôvodu vyvracania ľudáckej a národniarskej politiky. Niektorí historici zvyknú zovšeobecňovať a tvrdiť, že „Slovensko chcelo istú mieru samostatnosti.“ Nie, to chcela iba časť politikov, rozhodne nie väčšina ani polovica národa. Autonomistické strany, teda HSĽS a potom malá SNS, nikdy nereprezentovali viac ako tretinu slovenských voličov.

O vznik prvého Československého štátu sa zaslúžili najmä krajania žijúci v Amerike. Preto Clevelandská aj Pittsburská dohoda vznikli práve tam.

Nie, o vznik Československa sa krajania v Amerike primárne nezaslúžili, hoci zásluhy na tom majú tiež. O vznik ČSR sa zaslúžil predovšetkým T. G. Masaryk, a potom jeho najbližší spolupracovníci M. R. Štefánik a Edvard Beneš. Samozrejme, sami štát založiť nemohli, a preto sa snažili získať pre svoju vec čo najširšiu podporu, a to najmä u kompetentných osôb a inštitúcií, teda vedúcich predstaviteľov rozhodujúcich štátov. Rozhodujúcim v tomto smere bol postoj západných mocností, teda Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov amerických. Nesmierne dôležité bolo, aby tieto mocnosti vyhrali prvú svetovú vojnu a aby sa rozpadlo Rakúsko­-Uhorsko. Veľmi dôležitou súčasťou zahraničného odboja bolo budovanie československých légií, teda vojska, ktoré bojovalo po boku štátov Dohody proti Nemecku a Rakúsko­-Uhorsku.

Kľúčovou osobou pre vznik Československa bol Masaryk. Nebyť jeho, Československo by nevzniklo. Dobre poznal pomery v západných krajinách Európy aj v Amerike, rovnako bol znalcom aj ruskej politiky a kultúry. Preto mal od začiatku predstavu, že budúci československý štát bude demokraciou. Iste, americká demokracia a politický systém boli pre Masaryka veľkou inšpiráciou a vzorom. Do veľkej miery sa však novovzniknuté Československo inšpirovalo aj francúzskou demokraciou.

Slováci vyžadovali splnenie podmienok Pittsburskej dohody, ale tie neboli naplnené.

Pre existenciu Slovákov bol kľúčový vznik Československa. Bez ohľadu na to, či vôbec existovala nejaká Pittsburská dohoda alebo nie. V rámci Československa sa mohli Slováci konečne slobodne fungovať a rozvíjať sa. To, čo sa odohralo na Slovensku počas existencie prvej Československej republiky, nazval britský publicista a historik R. W. Seton-Watson kultúrnou revolúciou. Treba si uvedomiť, že na Slovensku pred rokom 1918 nebola v podstate slovenská inteligencia, neboli ľudia schopní riadiť štát a zastávať štátne funkcie. Bola tu neustále hrozba maďarskej iredenty, nebolo možné ani žiaduce, aby sa uskutočnila nejaká autonómia Slovenska. Nakoniec, veľká väčšina Slovákov žiadnu autonómiu ani nechcela.

V neskoršom období mala existencia Pittsburskej dohody pre Slovákov skôr negatívny význam, pretože neslúžila ničomu inému, iba deštrukčnej politike HSĽS. Za to však samotná Pittsburská dohoda nemohla. Ani jej zostavovatelia a signatári nemohli tušiť, že sa v budúcnosti stane nástrojom ľudáckej politiky.

Slováci, ak hovoríme v takejto zovšeobecňujúcej rovine, plnenie podmienok Pittsburskej dohody nevyžadovali. Tie boli inak aj splnené. Jediní, ktorí sa na Pittsburskú dohodu odvolávali a vyťahovali ju v politickom zápase, boli predstavitelia HSĽS a SNS. Tí však, ako bolo spomenuté, ale nezaškodí to zopakovať, nikdy nereprezentovali viac ako tretinu voličov. Takže, ak to zovšeobecníme, Slovákov Pittsburská dohoda nezaujímala a nevyžadovali plnenie jej podmienok, ktoré, mimochodom, bolo možné považovať za naplnené.

Okrem týchto tvrdení v súvislosti s Pittsburskou dohodou spomeňme ešte niektoré všeobecné mýty, ktorých prítomnosť som zaznamenal aj u časti českých historikov.

Česi brali Slovákom prácu.

Je nepopierateľným faktom, že Slovensko v období po 1. svetovej vojne zo známych dôvodov (v dôsledku silnej maďarizácie) nemalo dostatok inteligencie, ani kvalifikované pracovné sily v mnohých oblastiach. Významnú úlohu zohrali českí vysokoškolskí i stredoškolskí profesori, najmä pri zakladaní všetkých druhov škôl a pri realizácii edukačných procesov na všetkých stupňoch vzdelávania. Samozrejme, nešlo iba o školstvo, ale taktiež o zdravotníctvo, rôzne odvetvia hospodárstva, oblasť štátnej správy, právnické povolania atď. Skutočnosťou však bolo, že keď postupne vznikala slovenská inteligencia a pribudli kvalifikovaní ľudia, tak pomer medzi Čechmi a Slovákmi sa v daných odvetviach jednoznačne vyvíjal v prospech Slovákov. Uveďme aspoň jeden príklad za všetky, ako Česi „brali“ Slovákom prácu: v období veľkej svetovej hospodárskej krízy v rokoch 1929–1933 mali všetci slovenskí kvalifikovaní učitelia a profesori zamestnanie – v Čechách ich bolo tisíce nezamestnaných. Dáta a štatistické údaje ohľadom pomerov zamestnancov podľa národnosti je možné vyhľadať v archívoch a presvedčiť sa, ako to bolo po pravde.

Slováci nepovažovali Masaryka za svojho prezidenta.

Masaryka považovali takisto za svojho prezidenta. Dôkazom toho sú nadšené prejavy obyvateľstva pri jeho návštevách na Slovensku, mnoho článkov, kníh a štúdií o ňom a v neposlednom rade fakt, že Masaryka volili za prezidenta aj slovenskí poslanci, avšak nie „ľudáci“, ktorých z neznámych dôvodov aj niektorí českí historici uvádzajú ako reprezentantov Slovákov.

Politika sa robila z Prahy, bola to česká politika.

Nie, bola to československá politika. Slováci mali svoje zastúpenie ako v Národnom zhromaždení, tak aj vo vláde. V počiatku štátu bolo ustanovené ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovensku na čele s Vavrom Šrobárom, ktorý mal v podstate neobmedzené právomoci. Tento orgán síce po upokojení situácie na Slovensku stratil svoj význam a neskôr zanikol, naďalej však bolo viacero významných slovenských politikov, ktorí sa podieľali na chode štátu. Okrem spomínaného Vavra Šrobára to bol napríklad predseda československej vlády Milan Hodža, ministri Ivan Dérer, Ivan Markovič, Anton Štefánek či Juraj Slávik. Ivan Dérer bol významným predstaviteľom medzivojnovej sociálnej demokracie. Mimochodom, bol to možno jeden z posledných presvedčených Čechoslovákov, ktorý ešte v roku 1968 varoval pred federalizáciou Československa, pretože v nej videl zárodok budúceho rozpadu štátu.

Verím, že tento skromný príspevok k výročiu vzniku Československej republiky pomôže aspoň malou časťou k zamysleniu sa nad dejinnými interpretáciami, ktoré, dlhodobo opakované, začínajú byť považované za pravdivé, hoci skutočnosť je nezriedka odlišná.

Autor je odborný asistent na Filozofické fakultě Trnavské univerzity.

Vytisknout