Náboženstvo v súčasnosti (Štefan Šrobár)

Náboženstvo v súčasnosti

Štefan Šrobár

Sedemdesiate, osemdesiate a deväťdesiate roky 20. storočia viedli k rýchlemu pádu sekularizačnej tézy a ideológií, ktoré z nej čerpali. Náboženstvo, alebo aspoň niektoré jeho formy, si opäť našli cestu do verejnej sféry, médií, medzinárodnej a vo väčšine krajín aj domácej politiky, ovplyvňujú celý rad oblastí, vrátane kultúry a vzdelávania, ekonomiky, rodinného života – alebo sa o to aspoň usiluje. Francúzsky sociológ Gilles Kepel hovorí o rechristianizácii, rejudaizácii a reislamizácii „zdola“. Ide o akúsi nostalgickú obnovu tradičnej spoločnosti a jej religiozity. Využívajú sa však moderné, technologické prostriedky, a prinajmenšom rovnako inovatívne sú aj vieroučné a nábožensko – praktické názory. Klasické sociologické teórie boli ochotné náboženstvu vyhradiť nanajvýš privátnu sféru, pokiaľ nepredpokladali, že v procese modernizácie sa celkom stratí. V poslednej štvrtine 20. storočia sa však náboženstvo deprivatizovalo. Nové náboženské formy sa opäť ocitli vo verejnej sfére a takmer po celom svete postupovala desekularizácia, teda odstránenie nezávislosti sociálnych inštitúcií na náboženstve. Nejde pritom len o krajiny tretieho sveta. Náboženstvo nadobúda veľmi dôležitú, i keď rôznorodú úlohu aj v moderných západných spoločnostiach, konštatujú Zdeněk Nešpor a Dušan Lužný. Dôvodov je niekoľko. Vedúci predstaviteľ britskej sociálnej teórie Anthony Giddens vysvetľuje niektoré dôsledky moderny: „Sekularizácia je nepochybne komplexnou skutočnosťou a nezdá sa, že vedie k úplnému vymiznutiu náboženského myslenia a aktivity – možno vďaka tomu, že náboženstvo ponúka riešenie niektorých existenciálnych otázok…“ Okrem toho sa v modernej komplexnej spoločnosti začali objavovať aj nové náboženstvá. Na jednej strane išlo o „importy z Východu“ a nové náboženské hnutia, slúžiace len pre (malú) časť západnej populácie ako „duchovný korektív“ prílišnej materializácie a odosobnenia moderného sveta. Na druhej strane ide o náboženské predstavy, ktoré si so sebou prinášajú imigranti z krajín tretieho sveta a ktorých sa rozhodne nemienia vzdať. Najznámejším príkladom takého náboženstva je západoeurópsky islam, ktorý vyvoláva v poslednom čase ostré spory, napríklad vo Francúzsku a v Nemecku. Postoj k novým náboženským hnutiam na jednej strane a k islamu na strane druhej, sa tak aspoň v západnej Európe stáva akousi skúškou multikultúrneho spolužitia a (často len zdanlivej) sekularizácie verejnej sféry. Pritom sa ukazuje, že západné spoločnosti sú oveľa menej ochotné tolerovať tieto „iné viery“, než teoreticky pripúšťajú. V týchto momentoch vystupuje do popredia ich „postkresťanský“ charakter. Sú závislé na niekdajšom náboženstve, ktoré ešte stále mnohí ľudia vyznávajú. U ostatných sa niekedy premenilo na implicitné náboženstvo sekularizmu. Obe však pôsobia represívne voči veriacim (niektorých) odlišných náboženstiev. Západný náboženský pluralizmus je preto často len zásterkou pre skryté presadzovanie vlastných náboženských či náboženstvom formovaných predstáv. Prejavuje sa to napríklad v diskusii o všeobecných ľudských právach, ktoré diktujú západné predstavy o fungovaní (občianskej) spoločnosti iným kultúram a krajinám. V súvislosti s týmito zmenami a s postupom náboženskej deprivatizácie dochádza od konca 20. storočia stále zrejmejšie k otvorenému medzináboženskému stretu, či už ide o slovné potýčky, týkajúce sa „pravej viery“ a jej praktickej realizácie, napríklad v podobe rodinnej a populačnej politiky, o vzájomné obviňovanie sa z „imperializmu“ a „kultúrnych vojen“, alebo o ozbrojené konflikty, vrátane terorizmu, konštatujú Nešpor a Lužný. Rôzne náboženstvá sa celkom zreteľne vracajú do verejného priestoru, zaujímajú dôležité miesto v sociálnom dianí ako aj v politike. Ako ukazuje José Casanova, niektoré náboženstvá dnes znovu vstupujú na verejnosť, nielen preto aby „obránili svoj vlastný malý priestor“, ale tiež aby „sa zúčastnili na zápase o definovanie a stanovenie hraníc medzi verejným a súkromným (...), medzi rodinou, občianskou spoločnosťou a štátom“ a podobne. Peter L. Berger a ďalší autori si všimli, že sekularizácia v pluralitnej spoločnosti vedie nielen k marginalizácii náboženstva, ale zároveň paradoxne aj k náboženskému oživeniu. Preto je výhodnejšie než o náboženskej obnove či revitalizácii hovoriť o novom vstupe náboženstva do verejného priestoru. Gilles Kepel si všimol a popísal nové presadzovanie religiozity do politického a spoločenského kontextu, ku ktorému došlo približne od polovice sedemdesiatych rokov. Všetky „obnovné“ smery vo vnútri rôznych náboženstiev spája túžba po jednoduchosti, sile a záväznosti, ktorá sa opiera o náboženské zaštítenie a má navodiť či obnoviť jeho ideálny stav. Na rozdiel od siekt však nemá ísť o izolované sociálne útvary, ktoré by si boli vedomé exkluzivity vlastnej spásy, ale o celú spoločnosť. Spoločnosti má byť „správny“ model religiozity doslova vnútený, aj keď v dikcii rôznych hnutí veľmi rozdielnymi prostriedkami. Významné je, že sa náboženské faktory prakticky na celom svete „vrátili“ do politického života a výrazne ovplyvňujú mocenské súperenie (a s ním spojenú rétoriku) vo vnútri jednotlivých štátov a na medzinárodnom poli. Tento proces si začali všímať aj politológovia. Napríklad Samuel P. Huntington, ktorý naviazal na Juergensmeyerovu obavu z nábožensky motivovanej „novej studenej vojny“ v postbipolárnom svete. Pre väčšinu sekulárnych Európanov je prijateľná určitá náboženská deprivatizácia, pokiaľ cirkvi bránia európske sociálne hodnoty a normy, zlepšujú školské vzdelávanie a sociálnu starostlivosť, prípadne poskytujú služby, ktoré nikto iný nevie adekvátne vykonávať, konštatujú Nešpor a Lužný, a dodávajú: „Rozhodne ale odmietajú fundamentálne prepojenie náboženstva a verejného života, ktoré je ideálom šárie a ktoré sa aspoň čiastočne uplatňuje v moslimskom svete.“ Aké sú medze politizovania náboženstva ? Musí náboženstvo ostať prísne súkromnou vecou? A ak ostane, môže ostať verné svojmu pôvodnému poslaniu? „Pre úprimne veriacich ľudí je náboženstvo príliš dôležitým prvkom ľudského života na to, aby bolo výlučne súkromnou vecou (...). Má to tiež do činenia so správaním, ktoré súvisí s posvätnými miestami (...), spôsobmi stretávania (...). Je teda ilúziou, že politika by mohla odsunúť náboženstvo do výlučne súkromnej sféry. Je navyše súčasťou nášho moderného dedičstva, že sloboda náboženstva je aj vo verejnej sfére. Veriaci ľudia ako takí majú čím prispieť všeobecnému spoločenstvu, napríklad v etických otázkach (...). Je však tiež súčasťou nášho dedičstva, že náboženstvo a politiku treba prísne odlúčiť: náboženské autority by nikdy nemali utvárať zákony, či ich presadzovať. Uzurpovanie politickej moci je na škodu samotného náboženstva.“ (Herman De Diju) Návrat náboženstva do politiky je viazaný na celý rad faktorov, ktoré vôbec nemusia súvisieť s náboženstvom a etablovanými cirkvami, upozorňujú Nešpor a Lužný. Píšú: „Nejde len o návrat k náboženstvu, ale o mobilizáciu náboženského presvedčenia, prostredníctvom ktorého majú byť dosahované sociálne, politické a ekonomické ciele.“

Text článku.

Vytisknout