Na virtuálnom areopágu: dialóg a svet internetu Pavol Bargár

Už dlhšiu dobu sa objavuje pomerne veľký počet štúdií či článkov z rôznych odvetví bádania skúmajúcich fenomén komunikačných možností v postmodernom (či, ak chceme, neskoro modernom) veku. V tejto súvislosti sa hovorí predovšetkým o elektronických komunikačných médiách, najčastejšie v kontexte internetu. Mnohí autori si všímajú, že aj keď sú technické možnosti pre komunikáciu čoraz lepšie, ba takmer dokonalé, autentická komunikácia medzi ľuďmi viazne. Zaznieva napríklad otázka, či fenomén sociálnych sietí vôbec predstavuje typ skutočnej komunikácie s inými ľudskými bytosťami. Z rôznych strán tiež počuť hlasy sťažujúce sa na úpadkovú úroveň mnohých diskusných fór. Iní sa zase zameriavajú na ešte vážnejšiu a znepokojujúcejšiu potencialitu komunikácie vo virtuálnom svete, ktorou je priestor pre šírenie rasistických, xenofóbnych, antisemitských a iných neznášanlivých ideí.

Tento príspevok sa chce zamerať na jeden konkrétny aspekt vyššie naznačenej a prakticky nekonečne širokej problematiky. Pokúsi sa navrhnúť možnosť vnímať svet internetu ako unikátny virtuálny areopág a stručne naznačí špecifické rysy dialógu, ktorý na ňom prebieha. Takýto virtuálny areopág môže byť jednou z platforiem dialógu v súčasnej dobe, no treba povedať, že v žiadnom prípade nejde o platformu výhradnú a neproblematickú. Ide skôr o projekt, ktorý v sebe nesie zárodky pre pozitívny i negatívny vývoj a záleží len na človeku, akým spôsobom s nimi naloží. Tento príspevok nechce v žiadnom prípade tvrdiť, že na internete sa stretávame výlučne s dialogickými materiálmi – naopak, až príliš mnoho z toho, čo je dostupné na webe, je vyslovene monologického charakteru; pôjde mu skôr o to ukázať, že svet internetu v sebe nesie značný dialogický potenciál.

Z doteraz povedaného jasne vyplýva, že v tom, čo má nasledovať, zaujme kľúčové miesto termín dialóg. Pre potreby tohto článku budeme dialóg vnímať ako niečo hlbšie, než je bežná komunikácia. Ide o autentický a úprimný pokus počúvať hlas iného (človeka) v snahe čo najlepšie mu porozumieť. Dialóg je nevyhnutným predpokladom akéhokoľvek medziľudského vzťahu. Kľúčovými slovami pri takomto pochopení dialógu teda sú otvorenosť, porozumenie a vzťah.

Pre všetkých, ktorým je dôverne známa kresťanská tradícia, sa výraz areopág spája pravdepodobne v prvom rade s pasážou zo 17. kapitoly knihy Skutkov apoštolov. Apoštol Pavol sa nachádza v Aténach a diskutuje s epikurejskými a stoickými filozofmi a inými občanmi Atén. Títo ho privedú na „Aresov vŕšok“, aby si tu vypočuli to nové a neznáme učenie, ktoré apoštol zvestuje. Aj keď pôvodne išlo o politickú inštitúciu, o poradný orgán aténskych kráľov, podľa Skutkov bol areopág v Pavlovej dobe miestom, kde sa viedli debaty na najrozličnejšie témy. Rečník mal možnosť predstaviť svoju tému a ostatní ho počúvali a následne určitým spôsobom reagovali. Mohli klásť otázky na objasnenie či oponovať vlastnou argumentáciou alebo, ako sa to stalo Pavlovi, vysmiať ho, blahosklonne mu prisľúbiť priestor pre prejav aj v budúcnosti či, naopak, prijať jeho presvedčenie za vlastné (Sk 17,32-34).

Internet vo všeobecnosti a konkrétne niektoré jeho prvky či možnosti, ako napríklad blogy, diskusné fóra alebo sociálne siete, je možné vnímať ako unikátny typ areopágu. Hlavná podobnosť spočíva v tom, že v oboch prípadoch ide o priestor, v ktorom človek počúva a diskutuje, aby sa tak dozvedel niečo nové a aby porozumel lepšie inému i samému sebe. Tento virtuálny areopág sa však od toho aténskeho Pavlovej doby taktiež výrazne odlišuje v niektorých podstatných aspektoch a práve tieto rozdiely budú pre nás obzvlášť zaujímavé, pretože na ňom prebiehajúcemu dialógu dodávajú zvláštnu dynamiku. Po prvé, účasť v diskusii na virtuálnom areopágu je otvorená širokému okruhu ľudí. Aj keď sa nedá tvrdiť, že by bola prístupná každému, nakoľko potenciálny účastník musí spĺňať aspoň niekoľko základných predpokladov (pripojenie na internet, znalosť práce s počítačom, ovládanie jazyka, v ktorom diskusia prebieha atď.), oproti aténskemu areopágu predstavuje obrovský posun, pretože sa do nej môžu naraz zapájať ľudia zo všetkých častí sveta bez ohľadu na pohlavie, rasu, národnosť, náboženstvo či spoločenskú vrstvu.

Po druhé, charakteristickým znakom dialógu na virtuálnom areopágu je značná anonymita. Jednotliví účastníci majú veľmi často možnosť skrývať svoju identitu a ich partneri v diskusii sa o nich dozvedia len to, čo oni samotní chcú na seba prezradiť. Typickým rysom internetovej komunikácie napríklad bývajú prezývky a pseudonymy. Je takisto veľmi ťažké, v niektorých prípadoch dokonca nemožné, zistiť, či konkrétna osoba o sebe podáva pravdivé informácie alebo nie.

So zmieňovanou anonymitou úzko súvisí, po tretie, aj určitá nezáväznosť. Účastníci internetovej komunikácie majú často pocit, že pod rúškom anonymity sa nemusia zodpovedať za svoje slová a myšlienky. Ak totiž niekto sedí za počítačom v Kanade a zúčastňuje sa internetovej diskusie s ľuďmi v Indonézii a Južnej Afrike, ktorých predtým nikdy nevidel a pravdepodobne ani nikdy neuvidí, dá sa očakávať, že nebude pociťovať takú mieru zodpovednosti za svoje jednanie, ako keby viedol dialóg so svojím susedom bývajúcim vo vedľajšom dome.

A napokon, posledný a asi najfascinujúcejší rys dialógu na virtuálnom areopágu, ktorý si na tomto mieste spomenieme, je možné označiť ako virtuálnu (ne)prítomnosť. Na aténskom areopágu museli byť tí, čo sa chceli zapojiť do diskusie, prítomní osobne v danom čase. Charakteristickým znakom teda bola bezprostredná interakcia medzi účastníkmi dialógu. Svoj vzájomný vzťah budovali prostredníctvom osobného kontaktu. Virtuálny areopág sa v tomto diametrálne odlišuje. Jednotliví participanti konkrétneho dialógu nemusia byť prítomní osobne neustále, ich príspevky do diskusie však ostávajú zaznamenané a sú neustále k dispozícii ich partnerom v dialógu – preto návrh termínu virtuálna (ne)prítomnosť. Dialóg tak nie je obmedzený fyzickými možnosťami diskutujúcich a môže prebiehať počas dlhého časového obdobia. Avšak jeho dynamika sa zásadne mení. Diskutujúci nemusí reagovať vzápätí, dlhší časový odstup mu dáva priestor na premyslenie si svojej myšlienky i jej formulácie. Z toho dôvodu môže svoju „neprítomnosť“ aj len predstierať a (napr. vtedy, ak mu je nepríjemné sa zapojiť do diskusie kvôli určitej kontroverznej téme) z ústrania sledovať ostatných diskutujúcich. Na druhej strane, diskutujúci môže byť v danú chvíľu, keď sa dialóg zameriava na tému, do ktorej by sa rád zapojil, skutočne neprítomný a po svojom opätovnom „zalogovaní“ by sa do debaty rád zapojil, no jeho príspevok už môže vyznieť kŕčovito a neprirodzene, pretože diskusia sa medzitým presunula na inú úroveň.

Z vyššie povedaného vidíme, že fenomén dialógu na virtuálnom areopágu implikuje pozitívne i negatívne aspekty. Na myseľ preto prichádza otázka: Čo s tým? Aké predpoklady sú nutné preto, aby existovala šanca, že konkrétna internetová diskusia bude kvalitná, že bude autentickým dialógom na virtuálnom areopágu? Stručne naznačme aspoň niektoré z týchto predpokladov. Po prvé, vôľa vstúpiť do debaty vo virtuálnom svete kladie obrovské nároky na kritickú schopnosť posúdiť, čo je kvalitné a čo je „brak“. Ak je pravdou, že človek by mal mať radar svojho kritického myslenia zapnutý vždy, keď prichádza do styku s názormi iných ľudí (či už v bežnej komunikácii alebo prostredníctvom čítania kníh, novín či časopisov), pri internetových diskusiách to platí ešte mnohonásobne viac. Ak totiž, napríklad, čítam knihu, ktorá chce byť fundovaným príspevkom do diskusie na určitú tému, do určitej miery sa môžem spoľahnúť na renomé vydavateľstva, ktoré danú knihu vydalo, a kritickú schopnosť jeho editorov, prípadne recenzentov, ktorí knihu čítali predo mnou a posúdili, že je skutočne hodnotným príspevkom do debaty. Vo svete internetu takáto výhoda často absentuje a rozpoznanie autentického a prínosného hlasu v dialógu zostáva len na samotnom účastníkovi diskusie a jeho kritickom myslení.

Po druhé, prostredie virtuálneho areopágu a jeho špecifiká sú veľkým testom osobnej integrity či, ak chceme, poctivosti každého jednotlivca. Vyššie spomínaná anonymita a z nej plynúca nezáväznosť v komunikácii totiž môžu predstavovať obrovské pokušenie vyjadrovať názory, ktoré by človek v bežnej, osobnej komunikácii neprezentoval. Účasť v dialógu na virtuálnom areopágu má preto aj svoj etický rozmer. Ak človek zapájajúci sa do takejto diskusie chce, aby bola kvalitná a autentická, mal by samotný vždy vystupovať v súlade so zásadami najvyššej osobnej integrity.

Tretím predpokladom, ktorý si na tomto mieste spomenieme, je dôvera. Ak do internetového dialógu vstupujeme s pevným odhodlaním, že v ňom budeme vystupovať čestne a úprimne, mali by sme to isté s dôverou očakávať aj od ostatných diskutujúcich. Apriorná nedôvera znemožňuje rozvinutie akéhokoľvek hlbšieho rozhovoru. Účasť v dialógu na virtuálnom areopágu tak predstavuje určitý skok viery. Nemá to však nikdy byť viera slepá – požiadavka dôvery musí byť neustále v tvorivom napätí a rovnováhe s prvým zmieňovaným predpokladom kritického myslenia.  

Na záver si uveďme konkrétny príklad toho, čo je možné považovať za autentický dialóg na virtuálnom areopágu. KR 6/2011 priniesla článok o praxi spoločného uvažovania nad Písmom (SUP) medzi Židmi, kresťanmi a moslimami. Cambridgeský medzináboženský program (
Cambridge Interfaith Programme – CIP) sa momentálne pokúša prvýkrát realizovať internetovú verziu tejto praxe. Online SUP má takmer všetky rysy dialógu na virtuálnom areopágu, ktoré sme si v tomto článku spomenuli: jednotliví účastníci predstavujú pestrú mozaiku obyvateľov globálnej dediny, v drvivej väčšine prípadov sa nikdy predtým nevideli a sú chránení závojom anonymity (ostatní účastníci o nich vedia len to, čo sa sami rozhodli zverejniť vo svojom profile účastníka). Dialóg prebieha počas časového obdobia niekoľkých týždňov a vyznačuje sa teda vyššie zmieňovanými charakteristickými rysmi ako napríklad zvláštna dynamika či virtuálna (ne)prítomnosť. Autor tohto článku však môže na základe osobnej skúsenosti dosvedčiť, že účasť v tomto internetovom SUP je hodnotná a prínosná. Rozhodujúcou mierou sa na tom podieľajú práve tri vyššie špecifikované predpoklady. Aj keď určitým garantom kvality diskusie je CIP ako organizácia a jej platforma, na ktorej dialóg prebieha, všetci participanti kriticky premýšľajú to, čo v diskusii zaznelo, a nič neberú za samozrejmé a dané. Samotná prax SUP vlastne spočíva v kladení kritických a nesamozrejmých otázok. Jednotliví účastníci sa snažia jednať úprimne a otvorene. Napokon, je v ich vlastnom záujme, aby dialóg prebiehal v autentickej atmosfére, pretože iba tak sa môžu dozvedieť niečo o iných, ale aj o sebe samých. Z toho dôvodu sa predsa SUP zúčastňujú. Nevyhnutným predpokladom pre rozvinutie otvoreného dialógu je nefalšovaná dôvera. A dialóg je zase, ako sme už uviedli vyššie, predpokladom pre vytváranie skutočného medziľudského vzťahu – či už na virtuálnom areopágu alebo vo fyzickom svete.

Autor je teolog, člen redakční rady Křesťanské revue
Vytisknout