Michal Havran Zvlčené diery histórie

Slovensko je krajinou, ktorej dejiny existovali doposiaľ iba v kontexte dejín iných. Pokusy o vytvorenie ahistorickej postavy starého Slováka, o ktoré sa pokúšali režimistickí historici Ficovej vlády, skončili neúspechom. Aj menej pozorný občan vie, že v súvislosti s obyvateľmi Karpatskej kotliny v 8. storočí nemôžeme hovoriť o nijakej národnej emancipácii. Feudálny univerzalizmus takéto kategórie nepoznal a nepotreboval. Čo však ale môžu slovenskí historici venujúci sa starším dejinám závidieť svojim českým kolegom je fakt, že česká rodová šľachta dokázala vytvoriť vlastný feudálny štát, ktorého tradície, ako dodnes vidieť vo Václavskom sále na Pražskom hrade, ešte aj dnes významne definujú filozofiu českých dejín. Staroslovanská šľachta z dnešných slovenských území takýto krok z rozmanitých príčin neurobila a stala sa asimilovanou skupinou maďarskej aristokracie, ktorá svoju štátnosť vybudovala a udržala počas jedného tisícročia.

Náš vzťah k českým dejinám je vzťahom zakríknutého dieťaťa z detského domova, ktoré sa stretáva v škole s kamarátmi z plnohodnotných rodín. Do veľkej miery bol poznačený aj závisťou, no tá dnes našťastie upadla a premenila sa na pokojné vzťahy. Toto sú javy a fenomény, s ktorými sme sa stretávali ešte nedávno, no ktoré len namáhavo zakrývali skutočnú príčinu známeho slovenského komplexu. Je ňou nevyvrátiteľný pocit úplnosti a celistvosti českých dejín, ktorý sa objavuje vždy, keď sa stretávame so systematickou prácou historikov, so spôsobom, ako živo pristupujú k histórii českí spisovatelia a filmári. Posledne spomenutí sú v súčasnosti najlepším príkladom toho, ako rýchlo, aj keď nie vždy presne a s čistými úmyslami, dokáže česká kinematografia kriticky reflektovať aj našu spoločnú minulosť. Český film spracoval aj pre nás obdobie okupácie z roku ̓68, časy normalizácie a veľmi odvážne sa pustil do tém inšpirovaných odsunom sudetských Nemcov alebo deportáciami židovského obyvateľstva. Slovenská kinematografia nebola za 22 rokov schopná spracovať ani jednu z týchto tém a najvýznamnejšia dejinná udalosť, ktorá konštituovala politickú odvahu krajiny, Slovenské národné povstanie, ostáva nespracovaná. Rovnako neexistuje žiadna nádej, že by sme sa ešte dočkali filmovej reflexie príbehu deportovaných a popravených farárov z okolia Banskej Bystrice a Zvolena, ktorí cez 2. svetovú vojnu zachraňovali židovské deti.

Neznamená to, že by Česi boli, podľa väčšinovej aj osvietenej slovenskej verejnej mienky, udatnejší. Slovenská národná mytológia si vždy zakladala na tom, že sme sa dokázali, aj keď až na záver existencie fašistického štátu, postaviť vojensky nacizmu, zatiaľ čo Pražské povstanie bolo, pri všetkej úcte k padlým, považované už na základných školách za takú typickú českú „vychcalosť,“ ktorá mala Čechov vždy v histórii nútiť vyčkávať až do poslednej chvíle, aby sa pridali na správnu stranu.

Graham Greene spomína, že sa pár krát stretol v Aténach s najslávnejším moderným gréckym spisovateľom Nikosom Kazantzakisom. Greene sa sťažoval, že európska civilizácia je v zlom stave a blíži sa k svojmu koncu. Kazantzakis mu odpovedal: “ To hovoríte mne? My, Gréci, sme skrachovali už pred dvetisíc rokmi.“ Dramatickým spôsobom tak vyjadril pocit, ako sa môže dejinná celistvosť premeniť na historickú uzavretosť, z ktorej vedie únikový tunel iba do ahistorického času. Slováci sa takéhoto stavu neboja, považujú sa za predátorov dejín, ktorí prežili v lesoch Liptova a Oravy apokalyptické nájazdy Tatárov, umierali s panovníkom Belom na riečke Slaná, sťaby účastní eschatologického zápasu o Uhorské kráľovstvo, padali proti Turkom, milovali sa s nimi, plodili deti a zakúsili politické a administratívne delenie Osmanskej ríše vo Fiľakovskom a Levickom sandžaku. Boli sme v samotnom srdci európskych dejín, bez toho, aby sme v nich hrali inú úlohu, ako pozorovateľov a, ako radi hovoríme, obetí. Na rozdiel od Čechov, pri všetkej búrlivosti ich historického času, sa Slováci premenili na pirátov vlastných dejín a stáročia museli bojovať o každý náklad identity a udalostí, aby sa ich zmocnili a rozdelili.

Úplnosť dejín a ich prorocký rozmer s jasnou perspektívou, akú mali stredoveké Čechy v časoch husitských vojen, má totiž niekoľko nástrah. Okrem vyčerpanosti, ktorú naliehavo pociťoval v gréckom prostredí Kazantzakis, vedie aj k zákerným formám oddávania sa čoraz pomalšiemu času až k jeho úplnému zastaveniu. Tento životný pocit poznajú generácie dospievajúce po 68. roku, v ktorom sa ukázalo, že dosiahnutie vrcholov môže končiť aj smrteľným pádom.

Očakávanie naplnenia zmyslu dejín je disciplína, ktorú v minulosti pestovali aristokratické modely historického času. Je cenou za premenu cyklického času protomagických civilizácií na čas lineárny v spoločenstvách očakávajúcich jeho Koniec a premenu na večnosť. Stredovek a stredoveké kresťanstvo narábalo s časom ako s nástrojom na meranie dejín spásy. Takýmto spôsobom reformoval stredovek kalendár. Rozhodnutie anglikánskych princov neprijať roky zmenu kalendára z obáv z toho, či nejde o pápeženecké sprisahanie, ktoré môže viesť k neočakávanej akcelerácii dejín spásy, nie je v tomto zmysle až tak anekdotické. Snaha ovládnuť čas liturgiou alebo kalendármi, túžba spájať pohyby nebeských telies s našou budúcnosťou, boli súčasťou toho, ako hlboko si aj renesančný človek uvedomoval svoje miesto v dejinách.

Ak dnes hovoríme o dejinnej katalepsii, ktorú sme poznali počas normalizácie, alebo naopak o objavení sa divokého, neskroteného času, ktorý sme poznali v 90. rokoch režimu kleptokapitalizmu, musíme mať na pamäti, akým spôsobom chceme naše dejiny uchopiť. Keby sa ma niekto v televíznom kvíze opýtal, aby som jednou vetou povedal, ako vnímam našich českých bratov – pomenovanie, ktoré myslím úprimne – odpovedal by som, že ako krajinu, ktorá sa chce vrátiť za každú a akúkoľvek cenu do dejín, odkiaľ bola vytlačená nemeckým živlom, neschopnosťou spolu so Slovákmi bojovať za spoločnú republiku – v ̓38, v ̓48, v ̓68 a v ̓92. Tieto snahy majú často krát patetický charakter. Keď vidím, že Daniel Landa vyráža na Vozová Hradba tour, keď počujem českých politikov, ako sa hlásia k husitstvu neuvedomujúc si, že jeho požiadavky mali za cieľ spoločnosť radikálne transcendovať a nie ju konzervovať, tak mám z toho rovnaké rozpaky, ako pri filmoch o Bátoryčke a Lietajúcom Cypriánovi, ktoré programovo pestujú hysterický mysticizmus našich dejín.

Ak sme niečo očakávali od Čechov, tak to bolo spôsobené našou nenásytnou túžbou stať sa súčasťou dejín. Nie hornouhorských ani rakúskych alebo panslávskych, nechceli sme existovať ako blednúce fresky v gemerských kostoloch, ani ako horali balansujúci medzi euforickými stavmi z kanonizovaného gýču prírody a bojmi proti únave a melanchólii vďaka makovým odvarom. Bola v tom aj istá viera v rovnosť, viera, že sa naplnia búrlivé, bohémske blúznenia štúrovcov o tom, ako sa staneme súčasťou vznešených českých dejín. Takmer sa to podarilo, keby sme spoločne nezlyhali v konštituovaní spoločnej republiky a v našej neschopnosti obrániť ju, aj keď druhé je priamym dôsledkom toho prvého.

Slováci si radi o sebe myslia, že sú adrenalínom sveta, že všetko robia rýchlo a zbesilo, že si s každým vybavia veci osobne, bez prostredníkov, riadne, na ostro, plní testosterónu. Máme tvrdý rap aj tvrdých zločincov a našimi hrdinami sú vojaci a lúpežníci. Stáročia sme budovali sparťanskú spoločnosť naruby, drsná krajina a počasie prispeli k tomu, že dodnes jeme rýchlo, pijeme veľa a veľa času trávime v pološere noci začínajúcej v zime už poobede.

Tí, čo nás poznajú, nás považujú za takých regionálnych Škótov, ľudí rozmarných, ktorí všetko rozdajú a rozspievajú, ktorí idú s Hitlerom na Ruský front a so Štefánikom na Sibír, ktorí nemajú poriadnu armádu, no bijú sa od severného Talianska cez Normandiu až po Strečno. Zastavujú vlaky plné histórie, sú posielaní Nemcami na východ, zbavia sa svojich židovských dejín, pošlú ich na hranicu v Poľsku, ako Česi vydali Majstra Jána Husa. My, Slováci, bojujeme o Londýn, o Tobruk, stále s vami, Čechmi, len nám to nikdy neuznáte. V Sverákovom filme o československých letcoch hráme mechanikov, Slovák je v úlohe affirmation act, vďačný za vedľajšiu úlohu vo Veľkých dejinách, dostane aj repliku a má východoslovenský prízvuk, lebo to je také exotickejšie. Aj Masaryk to mal rád.

Na stránkach Respektu sa hádate o tom, že Gabčík nebol vlastne ani Slovák. Pre nás to je menej dôležité, ako si myslíte, vážime si ho rovnako ako našich generálov Viesta a Goliana, ktorí rozkazom poslali slovenskú armádu do Povstania, verní sebe, svorne napred. Akoby sme sa vám chceli ukázať – mali ste Žižku z Trocnova, neprehral ani jednu zo svojich bitiek, my sme mali Viesta, ktorý nám zachránil česť, vďaka nemu môže chodiť slovenský prezident každý rok do Normandie a stáť na strane Spojencov, tam ležia aj naši chlapci, pri Dunkerque a aj vo Vogézach. Náš vzťah k vašim dejinám je bezhlavejší a bezočivejší.

Nemáme v sebe Majestát, ktorý tak pekne stelesnil Werich, v kuruckých vojskách sme boli ako divá zver, vypaľovali sme katolícke dediny len tak, aby sme videli, ako vyzerajú pekelné ohne, husitské vojny sa nám javia také férovejšie, sú celkom rozprávkové, akoby v nich nikto neumieral, lebo po boji všetci vstali z mŕtvych, ako keď sa robia víkendy historického šermu. Aj na Červenom Kameni, aj na Bielej hore.

Jedna vec je ale zaujímavá. Všimol som si ju pri českých trampských pesničkách, ktoré počuť často v slovenských kopcoch. Vyjadrujú túžbu byť niekde inde; pocit, čo poznajú aj Angličania, keď hovoria o „adventure“. Českou kultúrou sa však vinie aj túžba byť niekým iným – snáď žiadna iná krajina na svete nemá toľko cover verzií, ako česká pop-music. Keď som bol malý a nepoznal som ešte Elvisa a Joan Baez, tak som si myslel, že všetky tie nádherne skladby spieval Gott a Zich a Olympic a dokonca som chvíľu veril, že ich zahraničné kapely od nich preberali. Túžba byť Američanom, mať americký radar, spočítať to Rusovi, ale nejako oblúkom, cez Poliaka a Američana, no báť sa Francúza, archetypálneho zradcu z Mníchova – nevadí, že sme kapitulovali sami – archetypálneho socialistu, pre ktorého sú dejiny iba sledom kráľovrážd a lúpeží majetku. A zabudnúť na kolaboráciu s nacistami tak, ako Slovensko dodnes nie je schopné vysporiadať sa s občianskou vojnou, keď stálo na najhoršej možnej strane histórie.

Je veľmi zložité skĺbiť podobné túžby, ktoré sa v minulosti prejavovali, ako sa na dobu patrilo – veľkolepejšie, zbožnou výpravou do Regensburgu za krstom, spanilými jazdami do Poľska a Uhorska a snahou stať sa nejakou prijateľnou formou nemeckej kultúry. Možno preto si Česi tak rýchlo osvojili výraz Čechoslovák. Opäť mohli unikať až pod Mukačevské hradby, žiť dobrodružstvo divočiny vo svojej vlasti – na Slovensku, ktoré inšpirovalo Karlovu Zemanovu Cestu do Praveku, a v Podkarpatskej Rusi, ktorá dávala Republike jednu baletnú špičku nohy do dverí ruského sveta.

České dejiny sú pre nás záhadou. Majú všetko, čo sme nemali, majú starých hrdinov, o ktorých sa nemusíte s Nemcami alebo Rakúšanmi hádať či boli naozaj z českých krajín, stáročia majú hlavné mesto Prahu, zatiaľ čo naše hlavné mestá sa menili za ostatných sto rokov štyrikrát. Majú veci, ktoré sa nám na dejinách páčia – veľké lásky, veľké zrady, intrigy, dramatické postavy, choromyseľné postavy – sú ako veľkovýpravný film. A stali sa aj našimi dejinami. Podieľali sme sa na ich interpretácii, na ich zobrazovaní, na ich budovaní. Sú pre nás motivujúcim aj odstrašujúcim príkladom úplnosti, takmer vyliečeným pacientom z Freudovho divánu, niekde pri viedenskom mäsiarstve Kohoutek, ktorý zistil, že bez neuróz a tajomstiev nie je zaujímavý ani len pre seba samého.

Pocit sýtosti, závrat z prejedenia sa vlastných dejín vám nebudeme nikdy môcť závidieť. No vždy na vás budeme pozerať ako na hrdinov, ktorí sa presekali vlastnou históriou a neuspokojili sa iba s prežitím, ale zo všetkých síl sa snažili o jej kultiváciu. Spoločný štát nedostal, žiaľ, príležitosť, aby sme poznali tento druh dobrodružstva spoločne. No stále vás budeme pozorovať a držať vám palce vo viere, že sa nikdy nevydáte cestou politického mesianizmu, ktorý zničil Poľsko, Rusko a Spojené štáty, ale budete, ako pražskí renesanční umelci, prežívať historický čas v každej jeho sekunde.


Autor je teolog a publicista, šéfredaktor portálu jetotak.sk

Vytisknout