Ľubomír German: Nepokradneš. Čo?

Nepokradneš. Čo?

Ľubomír German

Písať o tomto Božom prikázaní so sebou prináša riziko jeho (nevedomého) prestúpenia... Posledné z troch najkratších, najznámejších a najexplicitnejších prikázaní síce vyzerá na prvý pohľad jednoducho, jasne a zreteľne – nemáme kradnúť! A samozrejme ani čórkovať, prípadne niečo šlohnúť, čmajznúť, potiahnuť, premiestniť, požičať si, odcudziť, ulúpiť, sprivatizovať, optimalizovať či vytunelovať. Synonymický slovník ponúka množstvo variantov a Krátky slovník slovenského jazyka zase definuje krádež ako „neoprávnené privlastnenie cudzieho majetku“. Čo ale znamená neoprávnené? A privlastnenie? Čo je cudzie? A čo je majetok?

Ne/oprávnené

Uplatňovať si dnes „právo“ na čokoľvek je také moderné. Úplne triviálna poučka o tom, kde moje práva a sloboda končia a kde začína entita niekoho iného, ďalšie sprofanované heslá o povinnostiach, ktoré vyplývajú z práv – všetci to poznáme. Všetci. Čiže každý sa na to pozerá zo svojej perspektívy. Svojej. Vlastnej.

Človek je tvor spoločenský, sociálny. Správa sa pri krádeži asociálne? Ak zoon politikon nekoná sociálne, je podľa Aristotela buď divé zviera, alebo boh. Zvieratá opomenieme, pri krádežiach sa aj tak dostatočne prejavujú animálne črty ľudskej bezcharakternosti. A boh? Ten Boh, ktorý je pôvodcom všetkého, teda aj majetku a z neho vyplývajúcich práv? Nie, Toho sem zatiaľ vôbec nemusíme zaťahovať.

Demonštrujme si neoprávnené privlastňovanie na príklade kriminality bielych golierov, ktoré autori Helmkamp, Ball a Townsend definujú ako ilegálne alebo neetické činy, pri ktorých je zneužitá zverená zodpovednosť alebo dôvera. Môžu byť páchané jednotlivcom, skupinou alebo organizáciou, zvyčajne s cieľom osobného alebo inštitucionálneho zisku. Väčšinou majú (podľa J. S. Albanesa) tieto základné charakteristiky:

  1. páchateľ má vyšší sociálny status (kriminalita stredných vrstiev), nie je (ekonomicky, fyzicky, mentálne) nútený neoprávnene si privlastňovať cudzí majetok, nepotrebuje saturovať primárne potreby a nedostatok či chudoba teda nie sú primárnym dôvodom konania (žiadostivosť);
  2. tieto činy sú väčšinou spojené s výkonom povolania, t. j. došlo k odcudzeniu sa od zverenej práce, pozície a organizácie (preferencia vlastného záujmu);
  3. dochádza k zneužitiu právomoci, dôvery alebo postavenia (politického, ekonomického, spoločenského) a nastáva stret záujmov (preferencia súkromných a pôsobenie proti verejnému záujmu);
  4. je potrebná príprava, plánovanie a organizácia – čin teda nie je spontánny („príležitosť ne/robí zlodeja“), ale premyslený a zorganizovaný;
  5. nevyhnutné je klamstvo, podvádzanie, zneužitie alebo lesť.


Pri absencii vyššej autority jednotlivec aj inštitúcia ľahko podliehajú pokušeniu (prirodzená tendencia ľudstva konať zlo, dedičný hriech), najmä ak riziko odhalenia je nízke a potenciálne zisky z nelegálnej transakcie výrazne prevyšujú riziká a stanovené tresty. V prostredí s nízkou vymožiteľnosťou práva teda nepomôže akákoľvek rigidná právna úprava, je nutná prítomnosť nadradenej autority, nezávislého a externého arbitra. Teraz už môžeme „zatiahnuť“ Najvyššieho – pozná niekto v takýchto podmienkach lepšie riešenie, než vieru v Stvoriteľa všetkého a dodržiavanie Jeho prikázaní? A nielen v takýchto podmienkach, i v prostredí s fungujúcim systémom kontroly dodržiavania zákonov.

Privlastnenie

V časoch vyššie spomenutého filozofa to bolo iné. Majetok mal zväčša hmotný charakter, a preto bolo jednoduchšie určiť jeho vlastníka. S hromadením majetku a jeho vznikajúcim nadbytkom, blahobytom však niektorí páni už nemali od dobroty čo robiť, nemuseli honobiť hmotné statky, mohli hromadiť myšlienky. Radi sa o ne delili so svojimi žiakmi a nasledovateľmi, prostredníctvom svojich diel dokonca aj s nami. Vznikal tak nehmotný majetok, duševné vlastníctvo a s ním sa čoskoro objavili nelojálni jedinci, ktorí začali vydávať cudzie myšlienky za svoje. Nehľadiac na pozitívne efekty šírenia rozvoja a pokroku, nebolo to fér. Dnes už viac dbáme na zachovávanie duševného vlastníctva. Máme úrady, inštitúcie a zákony (napr. Zákon o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom č. 618/2003 Z.z.), ktoré ho majú chrániť, autorské pirátstvo trestáme a plagiátorov verejne pranierujeme.

Z povahy akéhokoľvek vlastníctva však prirodzene vyplýva možnosť jeho komercializácie, teda zhodnotenia. Veď na čo by som vlastnil čokoľvek (byt, traktor, melódiu, vzorec), ak by mi to neprinášalo úžitok alebo radosť? Materiálne i duševné vlastníctvo teda možno predávať/kupovať alebo s ním inak nakladať. A tu sa dostávame minimálne k dvom problémom – čo ak niekto iný dokáže môj majetok využiť lepšie, efektívnejšie, prospešnejšie? Som povinný ho poskytnúť? A druhý problém – akú má majetok hodnotu?

Znalci dokážu oceniť hmotný tovar a jeho úžitkovú hodnotu. Ako však oceníme niečo nehmotné a prípadný prínos toho, čo ešte nepoznáme a nevieme aký má potenciál? Ako zaradíme nový objav a jeho možný kumulatívny efekt? Aká je hodnota myšlienky, diela, zážitku, vzťahu? Veď aj cena obyčajného portrétu ženy nejakého obchodníka Giocondu, ktorý poznáme už pol tisícročia, je vraj nevyčísliteľná.

A kto rozhoduje o tom, čo je efektívne využitie majetku? A prospešnejšie pre koho? Môže štát vyvlastniť majetok? Môže si firma nárokovať na výtvory a nápady svojich zamestnancov? Ako vlastne nadobúdame majetok? Nie je to len náš sémantický konštrukt, potreba popisovať a kategorizovať svet okolo nás? Veď nie je všetko od Boha, teda Božie a my sme len dočasnými nájomcami, užívateľmi (1Kor 6, 19)?

Cudzie vs. vlastné

Podobne ako s privlastňovaním, ani tu nenachádzam jednoznačnú odpoveď. Môžeme na niečom pracovať spoločne, môžem použiť niečí majetok alebo myšlienku/nápad – a rozvinúť, modifikovať alebo nájsť pre ne nové uplatnenie. Ako teda určíme vlastníka, kto je autor, majiteľ, čo je cudzie a čo je moje, čo je spoločné, čo verejné, kto má právo užívať (si úžitok)?

Zopakujem, jedine Boh, ktorý je pôvodcom všetkého (Jn 1, 1-5; Rím 11, 36). A medzi nami sa všetko má konať v Láske (1 Kor 16, 14)! A bolo by po problémoch, nielen s týmto prikázaním...

Záleží vlastne na tom, či užívaný majetok vlastním? Je vlastníctvo (resp. jeho deklarácia) nutné pre naplnenie účelu veci? Napríklad v prenajatom byte si človiečik prečíta požičanú knihu (skvelý zahraničný autor, ešte skvelejší prekladateľ) a takto inšpirovaný počas tónov českej cover-verzie švédskeho hitu spolu so svojou spolubývajúcou diskutujú o závažnej téme... Vždy ma fascinuje, keď vidím na paneláku množstvo parabolických antén. Nestačil by jeden satelit, multi-konektor a dostatok káblov? A taký vysávač by tiež nemusel byť v každej domácnosti, veď ho nepoužívame každodenne. Spomeňme si ešte na predaj pozemkov na Mesiaci (alebo aj na morskom dne, tam sa dostaneme skôr). V ideálnom svete...

Ľudia dostali pri stvorení možnosť spravovať svet (Gn 1, 28), naša odvaha privlastniť si Božie stvorenie a narábať s ním podľa svojej vôle však prináša mnohé negatívne následky. Príčinou je aj snaha o vlastníctvo majetku alebo z neho vyplývajúcich úžitkov. Čo však prospeje človeku, keby aj celý svet získal a duši by si uškodil (Lk 9, 25)?

Sedmička, to je biblické číslo plnosti. Mám pocit, že podstatu siedmeho (podľa katolíckeho/luteránskeho číslovania) prikázania „Nepokradneš!“ nachádzame aj vo všetkých ostatných. Či už nemáme kradnúť úctu Hospodinovi klaňaním sa iným bohom, kradnúť Jeho pozornosť alebo úctu, ochudobňovať svojich rodičov alebo blížnych o česť, život, majetok, lásku alebo pravdu. Neviem, či niekto už s touto myšlienkou prišiel, ja som sa s ňou ešte nestretol, takže neuvádzam citáciu. Každopádne, nechcem kradnúť ani z nevedomosti, aj preto ten perex.

Majetok

Už sme sa nad tým zamýšľali v predchádzajúcich odsekoch, všetko pochádza od Boha. Krádež definuje napr. aj právny rámec (napr. § 212 Trestného zákona), ale pre nás je to zbytočne konkretizujúce. Bolo popísaných mnoho spôsobov neoprávneného privlastňovania cudzieho majetku a ďalšie budú ešte pribúdať, homo asocialis je v tomto až priveľmi kreatívny. Krádež, lúpež, podvod, sprenevera, vydieranie, kriminalita bielych golierov, korupcia a klientelizmus, pirátstvo námorné, hudobné i softvérové, úplatky, defraudácia, zneužitie informácií alebo právomocí, falšovanie, phishing a pharming, daňové podvody, atď.

Rozoznať napr. úplatok od slušného a úprimného poďakovania nemusí byť jednoduché. Dôležitá je motivácia, ktorá musí byť správne dekódovaná nielen oboma stranami (darcom i obdarovaným), ale i okolím, aby nedošlo k nesprávnej interpretácii a nepriamemu navádzaniu na nekalé konanie.

Väčšina z nás by iste v štandardnej životnej situácii neukradla nič konkrétnemu človeku, z obchodu by sme neodniesli niečo, za čo sme nezaplatili. Ako sa ale zachováme, keď nám pri pokladni zle vydajú – v náš prospech? Alebo keď nájdeme niečo cenné a sme pri tom sami? „Optimalizácia“ daní, nákup bez účtovného dokladu a šetrenie na DPH, telefonovanie zo služobného telefónu, tlač a kopírovanie súkromných materiálov v zamestnaní, sťahovanie hudby a filmov z internetu, nezaslanie dvoch vyplnených tlačív „Hromadnej licenčnej zmluvy“ ochrannému zväzu autorskému aspoň 30 dní pred verejným podujatím (SOZA), cesta služobným autom alebo prostriedkom verejnej dopravy bez platenia, vybavenie u lekára alebo na úrade „po známosti“ – to všetko nevyzerá ako krádež. Získavame však (osobný) prospech, zvyčajne na úkor niekoho iného. Aj keď tým „niekým iným“ nie je nikto konkrétny, alebo naopak, je to konkrétna neosobná korporácia, inštitúcia alebo štát, nemôžeme poprieť, že určitá škoda nastane, hoci sa v porovnaní s celkovým objemom všetkých realizovaných transakcií danej okradnutej entity môže zdať ako zanedbateľná, až nezmerateľná. Navyše, najmä pri konfrontácii nášho konania s hospodárením inštitúcií, najmä štátnych, vzhľadom na vysokú mieru korupcie a neefektivitu vo verejnom obstarávaní, snaha o poctivé plnenie svojich povinností sa môže zdať naozaj ako zbytočná a kontraproduktívna – nechceme predsa podporovať „zberbu“. Nebudem nikomu vstupovať do svedomia, sám s tým často bojujem. Súdiť bude Boh. Prichádza mi však na myseľ aj verš o tom, čo patrí cisárovi a čo Bohu (Synoptici: Mt 22, 21; Mk 12, 17; Lk 20, 25).

Žijeme v prostredí s mentálnymi reziduami minulosti, kde všetko malo byť spoločné a teda nikomu nič nechýbalo, akurát že to nebolo („ňe že by ňebulo, aľe ňit“). Heslá ako „čo je doma, to sa počíta“ a „kto nekradne, okráda vlastnú rodinu“ poznamenali niekoľko generácií a dodnes sa prejavujú priamo i nepriamo, napr. vo vzťahu k verejnému majetku a nižšej miere participácie na veciach verejných, ochote prevziať zodpovednosť do vlastných rúk a na základe princípu subsidiarity sa postarať o seba a svojich blížnych. Nehovoriac už o využívaní darovaných talentov a zhodnotení zverených hrivien (Mt 25, 14-30; Lk 19, 12-27).

Snažme sa teda, s Božou pomocou, zhromažďovať poklady tam, kde nám ich nikto nemôže ukradnúť (Mt 6, 19-21)! To, čo nám ukradnúť môžu, nie je dôležité. Povedané spoločne s Martinom Lutherom:
„Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom; nebesá nám zostanú!“

Autor je sociolog.

Vytisknout