Ľubomír Batka: In memoriam Dr. h. c. prof. ThDr. Igor Kišš (1932–2018)

Dr. h. c. prof. ThDr. Igor Kišš bol človekom so širokou škálou odborných záujmov, no svojím úsilím sa vyprofiloval na uznávaného špecialistu Lutherovho učenia o dvoch ríšach a sociálnej etiky i za hranicami Slovenska.

Štúdium evanjelickej teológie začal v roku 1950. Kvôli politickým čistkám bol na dva roky vylúčený z fakulty. Úspešne ukončiť magisterské štúdium sa mu podarilo napokon až v roku 1956. K 1. septembru 1980 bol ministrom kultúry menovaný za docenta na SEBF. Už v tomto období prednášal predmety sociálna teológia a katechetika. V roku 1982 bol prijatý za člena európskej spoločnosti katolíckych, protestantských a filozofických etikov Societas ethica.

Možno je to len náhoda, že jeho druhé vylúčenie z fakulty, odňatie kanonickej misie i štátnej docentúry, udelenie zákazu publikovania a cestovania do zahraničia sa udialo ku dňu Pamiatky reformácie, presne 31. októbra 1987. Mnohí by rezignovali, no Igor Kišš nie! Príkorie premohol s Božou pomocou intenzívnym štúdiom a poctivou prácou. Kišš do slovenskej evanjelickej teológie vniesol kompetenciu študovať a spracovávať priamo Lutherove spisy, a nielen deskriptívu toho, čo o Lutherovi povedali iní.

Za ďalšiu charakteristickú črtu teológa Igora Kišša považujem jeho zmysel pre kreativitu, hľadanie nových odpovedí, humor a radosť z teológie. Na prednášky profesora Kišša sa chodilo s úsmevom a s úsmevom sa i odchádzalo. Radosť, ku ktorej viedol Kišš, nebola roztopašou, ale prejavovala sa v intenciách jeho habilitačnej práce, ktorú obhájil v roku 1991 s názvom“ Zodpovednosť kresťana za svet”.

Na fakultu sa smel vrátiť až 1. marca 1991, keď bola obnovená jeho kanonická misia. V júli toho roku (1. 7. 1991) obhájil titul“ docent” v odbore systematická teológia. V decembri roku 1997 bol menovaný profesorom. V rokoch 1991–1996 pôsobil ako vedúci Katedry systematickej teológie, v rokoch 1997–2003 ako dekan a po celý čas ako aktívny člen akademickej obce Univerzity Komenského, za čo mu patrí úprimná vďaka.

Udržiaval čulé kontakty s evanjelickou teologickou fakultou vo Viedni, predovšetkým s profesorom Karolom Schwarzom. Za jeho úsilie o rozvoj rakúsko-slovenskej spolupráce a rozvoj vedy mu bolo 15. apríla 2004 udelené vysoké štátne vyznamenanie prezidentom Rakúskej republiky Dr. Thomasom Klestilom: Das Österreichische Ehrenkreuz für Wissenschaft und Kunst I. Klasse.

Do dôchodku odišiel 31. augusta 2006, ale bolo to len formálne. Jeho usilovnosť, láska k teológii a svieži duch mu umožnili aktívnu teologickú tvorbu, pôsobenie ako oponenta a člena komisií do posledných rokov života.

Moje posledné stretnutie s ním bolo v novembri minulého roku pri príležitosti udeľovania čestného doktorátu UK profesorovi Robertovi Kolbovi v aule našej alma mater. Aj profesor Kišš si zaslúžil takéto ocenenie a teší ma, že sa ho dočkal: Titul Dr. h. c. mu za jeho celoživotné dielo bol udelený na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici dňa 20. júna 2013.

Z teológie Martina Luthera a z Komenského snáh o všenápravu je teologické uvažovanie Igora Kišša inšpirované ideou humanity a humanizmu spojenej s kristologickou paradigmou Krista-Logosa. Je to tiež Kiššov záujem o katolíckeho teológa Teilharda de Chardina s jeho víziou kristogenézy sveta, ktorý zapadá do Kiššovho teologického, no i kresťanského presvedčenia, že význam reformačného učenia o ospravedlnení nesmie zostať len v individuálnej rovine, ale sa musí pretaviť do procesu humanizácie sveta.

K tejto vízii patrí Kiššova vízia zblíženia luteránskych a reformovaných cirkví, ktorú predostrel už v roku 1960 v návrhu na založenie Svetového zväzu interkomúnie luteránskych a kalvínskych cirkví. Kiššove teologické premisy boli pozitívne prijaté a v súlade s Kiššom navrhnutými princípmi vznikla v roku 1973 tzv. Leuenbergská konkordia. Pre mnohých mohli Kiššove názory o teonómne autonómnej spoločnosti, ktorá sa snaží o presadzovanie Božej vôle na nebi i na zemi v duchu humanity a o paradeizáciu sveta, vyznievať liberálne. V riešení etických dilem, v ktorých dochádzalo ku kolízii medzi láskou k blížnemu a striktnému (deontologickému) dodržiavaniu prikázaní, sa Kišš vždy prikláňal k voľbe menšieho zla, pretože to viac napĺňa príkaz lásky k blížnemu. Učil, že treba rozlišovať medzi absolútnou etikou cirkvi a medzi etikou svetských zákonov, ktoré, vzhľadom na ľudskú hriešnosť, musia poskytovať možnosti riešenia zložitých životných situácií. Etik Kišš sa preto napríklad dokázal postaviť za podporu možnosti fertilizácie in vitro či terapeutického výskumu na embryách a zasadzoval sa za proces inkulturácie humánnej interpretácie interrupčného zákona či zákonov ľudského spolužitia.

Profesor Kišš nám zanechal úctyhodné množstvo publikácií. Jeho bibliografia sa približuje k 1000 článkom a štúdiám. Zostáva nám to ako vzácne dedičstvo. Je teraz na nás, ako s týmto darom naložíme. Je na nás aj to, či sa necháme inšpirovať východiskami Kiššovho plodného života: pracovitosťou, húževnatosťou, kreativitou, zmyslom pre humor a nebojácnosťou hľadať nové riešenia pre humánnejší život v Božom svete.

Ľubomír Batka

Dekan EBF UK v Bratislave

Vytisknout