Liberalizmus Jána Palárika v súvislosti s dnešnými výzvami zastupiteľskej demokracie | Marcel Martinkovič

Otázka, ako je liberálna demokracia schopná garantovať celú šírku občianskych a demokratických práv, býva dnes často artikulovaná v kontexte súčasného politického sporu národných a nadnárodných elít o podobu a rozsah európskej integrácie, resp. napríklad v súvislosti s nárastom extrémistických a radikálnych politických strán a hnutí v Európe. Pritom po roku 1989 väčšina obyvateľov Československa dúfala, že práve model liberálnej demokracie a integrácia do politických a hospodárskych štruktúr vtedajších európskych spoločenstiev prinesie širšie politické práva a slobody ako jednotlivcom, tak aj národným kolektivitám a zníži riziká radikalizácie spoločnosti. Dnes sa v tomto kontexte stáva súčasťou verejného diskurzu aj otázka, ako a či vôbec sa dajú uspokojivo riešiť spory medzi inštitúciami národných štátov a štruktúr Európskej únie a či nárast politického radikalizmu nie je odpoveďou na proces globalizácie a straty politickej orientácie časti jednotlivých skupín v daných spoločnostiach.

Obdobná otázka, ako zmysluplne riešiť vzťahy medzi politickým centrom a perifériou v čase modernizácie a spoločenskej liberalizácie sa pritom stala centrom verejnej diskusie už v minulosti. Napríklad v období po revolučných rokoch 1848/1849 a neskôr v čase transformácie Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-uhorskú monarchiu v druhej polovici 19. storočia. Už v tomto období sa aj predstavitelia z okruhu evanjelickej a katolíckej inteligencie zapájali do verejného diskurzu a pritom dokázali formulovať víziu novodobého demokratického poriadku a aj navrhnúť spôsob jeho realizácie. Pokúsime sa preto upriamiť pozornosť na skutočnosť, že aj pre súčasný diskurz ohľadom riešení krízy liberálnej demokracie a možností usporiadania vzťahov medzi politickým centrom a regiónmi periférie v Európskej únii môže byť prínosné inšpirovať riešením obdobných problémov minulosti. Už v druhej polovici 19. storočia sa v rámci navrhovaných modelov riešenia sporov medzi centrom a perifériami spomínala federalizácia ako vhodný model delenia kompetencii. Dané usporiadanie je pritom kompatibilné s princípmi liberálnej demokracie a zároveň umožňuje okrem garantovania politických práv a slobôd formovanie ústavného patriotizmu. Aby sme pochopili aktuálny presah niektorých vtedajších myšlienok k otázkam vzťahu centra a periférie, resp. kolektívnych a individuálnych práv, priblížime náhľad jedného z významných liberálne orientovaných vzdelancov, ktorý bol súčasne aj kňazom a verejne sa najmä prostredníctvom publicistiky angažoval v druhej  polovici 19. storočia. Máme na mysli ideového zakladateľa slovenského liberalizmu, Jána Palárika.

Jeho ideový vklad do politického diskurzu nebol príliš rozsiahly, avšak bol o to zásadnejší, keďže napomohol sformovať v slovenskom okruhu vzdelancov programovú politickú alternatívu k štúrovcom, tzv. Novú školu. Tá sa v uhorskom diskurze vymedzovala voči dovtedy dominujúcemu prístupu nastupujúcej generácie štúrovcov, ktorí stáli na platforme Memoranda národa slovenského. Tento zásadný programový dokument slovenských elít okrem iného požadoval najmä administratívne vyčlenenie hornouhorského slovenského okolia. Štúrovci považovali tento krok za nevyhnutný pre národnú a občiansku emancipáciu. Táto skupina vzdelancov sa v druhej polovici 19. storočia organizovala okolo Pešťbudínskych vedomostí (1860–1870). V Pešťbudínskych vedomostiach boli publicisticky aktívni napr. Ján Francisci, Štefan Marko Daxner a Andrej Radlinský, ale aj napr. Ján Palárik či Ján Mallý Dusarov. Poslední dvaja menovaní sa však pre kritický odstup od štúrovského presadzovania práv zhora a následnej ideovej polemike od roku 1868 podieľali na sformulovaní novej politickej stratégie v kontexte zabezpečenia národných a občianskych práv. Ich činnosť sa následne začala spájať s tzv. Bobulovými Slovenskými novinami (1868–1875). Cez ne sa ideovo formovali zástancovia užšej politickej spolupráce napr. s maďarskými liberálnymi predstaviteľmi, stúpencami radikálnej ľavice, politicky aktívnymi a emancipovanými vrstvami zemianstva, meštianstva a aristokracie, s ktorými ich spájala názorová zhoda o spôsobe transformácie spoločnosti. Integrujúcim prvkom sa stala snaha realizovať princíp národnej a občianskej rovnoprávnosti. Ich spoločným ideovým východiskom boli myšlienky politického liberalizmu, občianskej rovnosti a šírenie slobôd na základe politickej spolupráce bez národnostných predsudkov. V rámci minority slovenských vzdelancov politické myslenie Jána Palárika prispelo k obhajobe ideí konštitucionalizmu a k artikulácii liberálnej predstavy transformácie uhorskej spoločnosti. Jeho state publikované v Slovenských novinách sa týkali funkcií formovania politickej gramotnosti ľudu a občianskej a národnej identity. Palárikovo politické myslenie malo mnohé myšlienkové podobnosti napr. s myslením Karla Havlíčka Borovského. Ján Palárik sa ani netajil sympatiami k politickým postojom svojho českého kolegu, keďže aj on zdôrazňoval potrebu graduálnej stratégie a garantovania práv a slobôd v národotvornom procese, ktoré budú rešpektovať princípy kultúrnej individuálnosti v rámci federalizovanej monarchie. Obidvaja politickí myslitelia tak špecificky spojili romantické myslenie založené na národnom cite s osvietenskými ideami zdôrazňujúcimi praktický význam rozumu a slobody pri vzostupe individuálnych a kolektívnych práv. Ich liberalizmus, ktorý zdôrazňoval význam národnej a občianskej rovnoprávnosti, vzdelávania v rodnom jazyku či dôležitosť politickej aktivity vyvierajúcej zdola, tak predstavoval nový politicko­-filozofický impulz pri formovaní národnej inštitucionalizácie Čechov a Slovákov.

V porevolučnom období po roku 1848 sa dostáva do centra záujmu národotvorných elít v habsburskej monarchii aj myšlienky konštitucionalizmu. V rámci slovenského politického myslenia sa medzi propagátorov významu relevantnosti deľby moci v súvislosti s lepšími možnosťami garantovania práv a slobôd radí aj Ján Palárik. Vertikálna a horizontálna decentralizácia moci mala podľa jeho predstáv zabezpečiť maximálny prirodzený kultúrny vývoj jednotlivých národných spoločenstiev pri zachovaní integrity územia vtedajšej monarchie a pri rešpektovaní ústavou priznaných občianskych práv. Ján Palárik pri projektovaní, ako zahrnúť ľud do národného a občianskeho spoločenstva, vychádzal z obdobných racionálnych predpokladov týkajúcich sa politickej aktivity a jej cieľov podobne, ako Ľudovít Štúr vo svojom predrevolučnom období. Táto politická stratégia bola v Palárikovej interpretácii založená na kontinuálnom a systematickom rozvoji kultúrnej individuálnosti a občianskych zručností ľudu. Tie v istej fáze vývoja a politickej organizácie budú zárukou aktívneho zapojenia sa tejto, dovtedy neprivilegovanej, vrstvy do riešenia politických problémov monarchie. Palárik tak osobito prepojil romantické myslenie založené na cite, obhajobe ľudových špecifík či národnej individuálnosti s osvietenskými ideami zdôrazňujúcimi praktický význam rozumu pri realizovaní individuálnych práv a slobôd, deľby moci a federalizácie štátu za účelom jeho väčšej stability a rozvoja. Palárikovo úsilie o aktivizáciu a organizáciu politických a intelektuálnych elít a ľudu vychádzalo z praktického dosahu myšlienok konštitucionalizmu a slobody tlače pri modernizácii spoločenských pomerov.

Tie podľa neho vytvárali predpoklad legitimizácie politických práv jednotlivcov (napr. sloboda prejavu, združovania, myslenia, kultúrneho rozvoja atď.) a zároveň zakladali legitímny priestor pre verejnú aktivitu a osvojovanie si občianskych zručností. V tomto liberálno­-občianskom koncepte formovania spoločnosti sa za zásadný moment formovania a rozvoja politickej slobody považoval faktor vzdelanosti ľudu. Ten zahŕňal aj politickú gramotnosť a socializáciu, ktorá sa prejavovala v schopnosti prakticky realizovať formálne zákonom garantované práva. Pri jeho zvyšovaní v procese demokratizácie spoločnosti pre štátom limitovaný vzdelávací systém zohrávali zásadnú úlohu printové médiá. Tie sa v tejto fáze formovania národnej a občianskej identity na úrovni masy stali kľúčom k úspešnému zavŕšeniu nielen kultúrnej unifikácie ľudu, ale aj akcieschopnej politickej sily. Nevzdelanosť ľudu pritom väčšina kultúrnych elít považovala za prekážku spoločenskej liberalizácie a rozširovania práv a slobôd. Z tohto dôvodu Palárik zdôrazňuje (obdobne ako Ľ. Štúr, Ján Mallý, Daxner alebo K. Havlíček a ďalší) v rámci vertikálnej kultúrnej integrácie národa edukatívno­-politický význam dennej tlače. Jej dôležitosť reflektuje v kontexte hľadania efektívneho nástroja na šírenie prodemokratických postojov. Takáto forma socializácie mala prispieť nielen k vytvoreniu národného povedomia (vertikálna úroveň integrácie), ale aj k úspešnému zaangažovaniu širších ľudových vrstiev obyvateľstva do formovania liberálno­-demokratických politických štruktúr v rámci horizontálnej (resp. občianskej roviny) integrácie ľudu. V tomto kontexte akcentovania významu konštitucionalizmu pri riešení problematiky slobody jednotlivcov a rovnoprávnosti národov nachádzame ideový dôraz vychádzajúci z filozofického náhľadu osvietenstva. Konkrétne sa u Palárika jedná najmä o jeho odvolávanie sa na myšlienky Charlesa de Montesquieu. Aj preto Palárik formuluje tézu, že umiernený výkon moci a s nimi garanciu slobôd, skôr ako cez jednorazové úpravy zákonov, môžeme plnohodnotne realizovať cez zvyšovanie vzdelanostnej úrovne ľudu. Tento moment je o to dôležitejší, že modernizácia spoločenských pomerov so sebou súbežne prinášala potrebu osvojenia si širšieho politického prehľadu v spoločenskom dianí a s ním aj povedomie spoluzodpovednosti za politický vývoj. Iba cez dosiahnutie vyššej úrovne politickej socializácie jednotlivcov sa podľa neho mohla zvýšiť pravdepodobnosť, že sa formálna, zákonná sloboda stane reálnou slobodou. Palárik tak presadzuje myšlienku, že sloboda a využiteľnosť legálnych prostriedkov na prehlbovanie národného a občianskeho povedomia je priamo závislá, okrem iného, aj od úrovne individuálnej vzdelanosti. Tento návrat k prvotne osvietenskému rozmeru ľudskej existencie, ktorej základným atribútom je praktická rozumnosť človeka, bol však v tejto etape vývoja národotvorného myslenia slovanských národov v monarchii doplnený aj o romantické idey J. G. Herdera v súvislosti s dôrazom na rozvoj kultúrnych špecifík formujúcich sa národných spoločenstiev. Palárik však zdôrazňuje taký koncept osvety, v ktorom vzdelanie predstavuje nielen prostriedok k uvedomeniu si vlastných práv a slobôd, ale súčasne je aj nástrojom utvárania charakterovej zložky ľudskej existencie. Pri formovaní občianskeho étosu podobne ako pri liberalizácii spoločenských pomerov zdôrazňuje kontinuálny, a nie revolučný, skokový vývoj. Iba postupný rozmach občianskej angažovanosti bol podľa neho spôsob, ako zmysluplne rozvíjať aj proces kultúrnej individuálnosti pri zachovaní štátnej jednoty. Význam graduálnej občianskej emancipácie má základ v skutočnosti, že bez verejného angažovania a aktívnej kontroly občanov pri výkone moci príde k opätovnému návratu parciálnych elít k moci a k zníženiu zohľadňovania verejného záujmu a práv väčšiny.

Palárik sa zároveň vyslovuje za koncept rozvoja uhorského ústavného konštitucionalizmu. Ten by mal čerpať svoju legitimitu okrem vyššie spomenutých atribútov národnej a občianskej rovnoprávnosti aj z realizácie princípu federalizácie monarchie. V jeho aplikácii vidí najlepší spôsob, ako zabezpečiť kultúrne nároky jednotlivých národov a jednotlivcov v multietnickom štáte a pritom vyriešiť aj štátoprávny spor medzi tzv. „centralistami“ a „federalistami“. Ohľadom prerozdelenia kompetencii v monarchii sa vyjadruje v prospech procesov decentralizácie a federalizácie štátu, ktoré by mali rešpektovať princíp subsidiarity. Aj z tohto dôvodu sa vyjadroval v diskurze o spôsobe úpravy vzťahov medzi jednotlivými časťami monarchie v austroskeptickom duchu. Vyhranil sa tak aj voči mladším štúrovcom požadujúcich vyčlenenie administratívneho Okolia ako produktu silného centra a dostatočnú zábezpeku národného a občianskeho rozvoja Slovákov.

Myšlienka federatívneho usporiadania ríše je ďalším programovým prienikom, ktorý ho spája napr. aj s Karlom Havlíčkom. Vo forme federatívneho usporiadania obaja videli možnosť najlepšieho riešenia problému nerovnoprávnosti národných spoločenstiev v ríši pri zachovaní jej medzinárodného významu a integrity. V takejto forme decentralizácie videli predpoklady odstránenia rizík národnej hegemónie, ako aj možnosť formovania potrebného občianskeho patriotizmu. Palárikov federalizmus tak zdôrazňoval myšlienku rovnoprávnosti kultúrne definovaných národov a vychádzal z rovnakej reflexie zásad liberálnej politiky, aká je prítomná v základoch európskej integrácie. Jeho graduálna politická stratégia pri riešení vtedajších politických problémov tak zdôrazňovala význam občianskych práv a ich vplyv hlavne vtedy, keď si ľud osvojí praktické schopnosti k ich uskutočňovaniu. Z tohto dôvodu podobne vníma aj dôležitosť prostriedkov, akými sú najmä jazykové a politické práva. Tie sú podstatné pri formovaní úrovne vzdelania, národnej a občianskej identity. Bez nich nie je možná trvalejšia zmena politického povedomia jednotlivcov vedúca k slobode. V kontexte idey federalizácie monarchie Palárik tiež sformuloval a zdôvodnil význam liberálnej perspektívy slovanskej vzájomnosti. Práve vyvážene prerozdelené kompetencie medzi politické centrum a perifériu, kde žila väčšina slovanskej populácie, mohla podľa neho zabezpečiť stabilné politické prostredie a integritu štátu pri realizácii princípov národnej rovnoprávnosti a demokratizácie spoločnosti. Koncept federácie má však napr. u Havlíčka iné kontúry ako u Palárika. Zatiaľ čo Havlíčkova predstava smeruje k vytvoreniu viacčlennej (na národnej báze) sformovanej federálnej štruktúry pri zachovaní kultúrnej špecifickosti, Palárik považuje za dostatočné riešenie federalizáciu Rakúsko­-uhorskej monarchie. Po vzniku takejto dualistickej štruktúry štátu predpokladal vytvorenie širšieho priestoru pre tvorbu lepších podmienok kultúrnej samosprávy v jednotlivých regiónoch. Realizáciu vyššie deklarovaného cieľa federalizácie monarchie Palárik spájal aj s významom liberálneho obsahu idey slovanskej vzájomnosti ako slobodnej kooperácie slovanských národov na základe spoločných kultúrnych a politických cieľov. Dištancuje sa od takého vnímania idey slovanstva, ktoré by malo viesť k uniformnému politickému a kultúrnemu zjednoteniu Slovanov. Tým by podľa neho prišlo k popretiu národných, jazykových a kultúrnych špecifík jednotlivých národov. Palárik, ako aj iní myslitelia (napr. K. Havlíček), upozorňoval na nesprávnosť a politické dôsledky interpretácie slovanskej vzájomnosti ako politického panslavizmu, ktorý by smeroval k integrácii s cárskym Ruskom. V oblasti politického zápasu o občianske a kolektívne práva Slovanov však reálnu podporu či inšpiráciu (na rozdiel od konečnej mesianistickej vízie Ľ. Štúra) u predstaviteľov ruských politických elít nehľadal. Slovanská vzájomnosť tak v jeho chápaní rozširovala pôvodnú štúrovskú ideu jednoty odlišného, ktorá sa vzťahovala na kultúrnu sféru aj o politický rozmer slobodnej spolupráce s cieľom národnej a občianskej emancipácie.

Uvedené idey v politickom myslení Jána Palárika pri hľadaní najvhodnejšej formy štátneho usporiadania, reflexii významu občianskej participácie, tvorbe kolektívnej identity, charakterizovaní dôležitosti vzdelávania pri uskutočňovaní politických cieľov zdola či náhľade na úlohu myšlienky slobodnej spolupráce národov v rámci multietnického celku nás vedú k záveru, že jeho ideový odkaz môže byť inšpiratívny aj v rámci hľadania riešení dnešných politických výziev. Aj dnes sa ako najvhodnejší model usporiadania vzťahov medzi národnými štátmi a centrálnymi inštitúciami Európskej únie javí federalizácia. Ten na jednej strane najmä v otázkach zahraničnej politiky, bezpečnosti a hospodárstva zachovával význam Európskej únie ako významného hráča v procese riešenia globálnych problémov, ktorý poskytuje dostatočnú ochranu jednotlivým (najmä malým) členským štátom, a na druhej strane zachováva možnosti garantovania a rozvoja individuálnych a kultúrnych práv a slobôd v rámci autonómie rozhodovania slobodne zvolených reprezentácii členských štátov. Palárikov ideový odkaz má aktuálny význam aj v osvietenskom spôsobe myslenia a nazerania na vzťah jednotlivca a spoločnosti. V ňom bol dôraz kladený na úlohu jednotlivca a jeho slobodu či vzdelanie, čo je dôležité pri zohľadňovaní spoločných záujmov a cieľov jednotlivých národných kolektivít. Chápanie významu slobody pre jednotlivca a intenzita a úroveň jeho verejnej aktivity sa v tomto koncepte odvodzujú najmä od jeho politickej gramotnosti. Tá je totiž predpokladom osvojenia si občianskych zručností a zmysluplnej verejnej angažovanosti v prospech spoločných cieľov. A to je proces, ktorý sa ani v roku 2004 integráciou do Európskej únie pre väčšinu občanov neskončil. Byť občanom je totiž neustála činnosť formulovania vhodných návrhov a riešení jednotlivých problémov, pričom by sme mali byť schopní odôvodniť opodstatnenosť a výhody našich návrhov aj prostredníctvom dnes preferovaných komunikačných prostriedkov. V opačnom prípade bude verejný diskurz zahltený zmetenými, utilitárnymi stanoviskami alebo radikálnymi riešeniami stúpencov rôznych záujmových skupín, strán, hnutí či štátov, ktoré môžu negatívne determinovať verejnú mienku. Dôležitým aspektom dôveryhodnosti občianskych návrhov však nie je len angažovanosť, ale aj schopnosť zrozumiteľne na základe kritického myslenia vysvetliť a zdôvodniť výhody navrhovaných riešení. Lenže tento moment deliberatívnej demokracie predpokladá neustále vzdelávanie sa v kontexte rozvoja kritického myslenia za účelom lepšieho porozumenia súčasným politickým problémom, ich zdrojom i riešeniam.

Zápas o oslobodenie a pozdvihnutie celku (štátu, národa, spoločnosti) sa tak v Palárikovom náhľade úzko spája s rozvojom jednotlivca a s uvedomením si hodnoty jeho postavenia v spoločnosti, čo je dôraz charakteristický pre liberálne myslenie. Aj z tohto dôvodu je dnes akcent na formovanie občianskej identity v spoločnosti, z ktorej sa vytrácajú riziká a skúsenosť s totalitou či inou formou politického extrémizmu, aktuálny. Iba týmto procesom sa dá determinovať verejný diskurz v masovej spoločnosti, ktorého základným statusom je rovnoprávnosť s ostatnými členmi spoločnosti a cieľom by mala byť artikulácia a realizácia nielen vlastných, ale najmä spoločných cieľov. Osvojenie si občianskych cností ako pred 150 rokmi, tak aj dnes vytvára vo vývoji spoločnosti predpoklad zodpovednejšieho výkonu politickej moci zo strany zvolenej politickej reprezentácie, ako aj jej efektívnej kontroly a zachovanie sféry osobnej slobody a autonómie. Potrebu pochopenia komplexného významu občianskych práv by sme si mali pripomínať aj dnes, aby sme si uvedomili, že slobody akými dnes disponujeme v Európe, nie sú samozrejmosťou pre väčšinu svetovej populácie. Zároveň váha hlasu našich štátov resp. ich reprezentácii v rámci európskych štruktúr, ale aj nás ako jednotlivcov v rámci vnútropolitických otázok, je najväčšia, akou sme kedy disponovali. Aj preto otázka ďalšieho vývoja európskej integrácie, jej miery i rozsahu slobôd a ich garancie závisí od našich predstáv a aktivít v kontexte pochopenia podstaty občianskych cností a rozsahu spoločne zdieľaných hodnôt tak, ako to formuloval aj Ján Palárik.

Vytisknout