Kultúrna polovzdelanosť podľa TGM | Tomáš Jahelka

Kultúrna polovzdelanosť podľa TGM | Tomáš Jahelka

Reakce na text M. Sedláčkové Polovzdělanost a beznábožnost – problémy moderní doby dle TGM (KR 4/2017)

Autorka Markéta Sedláčková sa vo svojom článku venuje pohľadu T. G. Masaryka na náboženstvo a modernú dobu a v tomto kontexte vzťahu vzdelanosti a náboženstva. Som presvedčený, že ide o zaujímavú tému, ktorá je aktuálna aj v súčasnosti, čo dokladá aj sama autorka. Moja reakcia by skôr ako kritikou predmetného článku mala byť jeho doplnením a upresnením viacerých zjednodušujúcich tvrdení.

Dr. Sedláčková sa odvoláva na rané Masarykove diela Sebevražda hromadným jevem společenským moderní osvěty (1881) a Moderní člověk a náboženství. Prvá práca vychádza z pôvodného Masarykovho habilitačného spisu predloženého v roku 1878 a druhé dielo vychádzalo od roku 1896 do roku 1898 na pokračovanie v Naší době. (Knižne vyšlo až v roku 1934). Tieto Masarykove rané diela sú pre štúdium jeho myslenia rozhodne relevantné a nepostrádateľné. Avšak nie je možné budovať náboženskú otázku u Masaryka len z nich. Masaryk sa venoval problematike náboženstva celý život a môžeme dokonca povedať, že je to jeho hlavná téma. Všetky problémy, všetky otázky, ktorým sa venoval, skúmal aj z pohľadu náboženského. Masarykov vzťah k náboženským otázkam sa vyvíjal a preto je potrebné pri získaní komplexného obrazu brať do úvahy celé jeho dielo.

Autorka správne poukazuje, že problémom modernej spoločnosti je podľa Masaryka polovzdelanosť. Doplňme presnejšie kulturní polovzdělanost, resp. kulturní polovičatost, ako to Masaryk nazýva. Rozchádzam sa však s ňou v interpretácii, čo máme pod týmto pojmom chápať. Som presvedčený, že Masarykovi nejde ani tak o skutočnosť, že ľudia by sa učili fakty, ktoré nedokážu aplikovať, a ich vzdelávanie je odtrhnuté od života (Masaryk sa napr. v jednej prednáške venovanej učiteľom sťažuje, že je banálne hovoriť o tom, že škola by mala učiť pre život, a bol by rád, keby škola podávala najmä odborné vedomosti), ani že naše vedenie je obmedzené na vedenie rozumové – problém podľa mňa spočíva inde.

Príčinou kulturní polovzdělanosti, o ktorej Masaryk hovorí, je rozpor medzi vedou a náboženstvom. Presnejšie povedané, rozpor medzi vedou a teológiou, medzi vedou a zjaveným náboženstvom; teda tým, čo nám cirkvi predkladajú, aby sme verili. Prebieha tu totiž boj dvoch názorov: starého – hotového verzus nového – ešte nehotového. To znamená, že človek je oboznámený s modernými názormi vedy a filozofie a osvojuje si ich. Problém je však v tom, že nevie opustiť staré teologické predstavy, ktorú sú s modernými názormi v rozpore. To je tá polovičatosť, tá polovzdelanosť, ktorá prináša so sebou mravný relativizmus, skepsu, pesimizmus, stratu zmyslu života, až odpor k nemu a z toho vyplývajúcu samovražednosť ako fenomén modernej doby.

Náboženstvo Masaryk chápe v prvom rade ako životnú prax. Je to pre neho nielen pomer človeka k Bohu, ale aj človeka k človeku. Náboženstvo má byť podľa Masaryka presvedčením, nielen obyčajným verením, ale zároveň musí rešpektovať racionalitu. Masaryk v tomto kontexte odmieta prežívať náboženstvo ako mýtus. Chce oslobodiť náboženstvo od teológie, ktorú pokladá za mytológiu. Mytologické myslenie je však prekonané, je v rozpore s filozofiou a vedeckým poznaním. Hlavným problémom moderného človeka je teda podľa Masaryka boj v jeho duši, ktorý vzniká rozporom vedeckého poznania a predstavami, ktoré mu predkladajú cirkvi. To je tá kultúrna polovičatosť.

Tento rozpor vzniká už na základnej škole. Masaryk je presvedčený, že základom náboženskej krízy je spôsob vyučovania náboženstva na základných a stredných školách, ktorý privádza mysliaceho mladého človeka ku kríze ústiacej až do nihilizmu, a človek sa stáva odcudzeným nielen vo vzťahu k cirkvi, ale dokonca k náboženstvu ako takému. Základný problém spočíva v tom, že „na školách katechetové žákům dávají určitá naučení dogmatická, dávají je závazně; žák nesmí o náboženských dogmatech filozofovat, že rozumí to tak, to jinak, nýbrž musí jim rozumět, jen tak‘!“Avšak ten, „kdo chce mluvit úpřimně a myslit poctivě, musí se rozhodnout, že náboženství církevní a věda jsou neslučitelny.“ To znamená, že kultúrna polovzdelanosť, ktorá je tragédiou moderného človeka, začína už na základnej škole, kedy sa človek dostáva do sporu medzi tým, čo sa na základe vedeckých poznatkov učí na jednotlivých predmetoch, a tým, čo sa mu servíruje ako pravda, o ktorej sa nediskutuje, na hodinách náboženstva. Z toho potom pramení zmätok v duši mladého človeka vedúci v niektorých prípadoch až k nihilizmu či samovražednosti.

Masaryk mal svojské chápanie náboženstva a vytvoril si svoje vlastné. Odmietal náboženstvo zjavené, mytologické, teda náboženstvo, ktoré je podľa neho v jasnom rozpore s vedou a filozofiou. Mnohokrát však vyznáva, že je teistom, ktorý verí v osobného Boha aj v nesmrteľnosť duše. Náboženstvo je podľa neho pre život nevyhnutné a nie je nahraditeľné vedou. Napr. v Amerických přednáškách (1929), inak veľmi kritických voči cirkevnému náboženstvu, Masaryk argumentuje, že veda náboženstvo nemôže nahradiť, a to z dôvodu, že „náboženství je žitý, procítěný poměr každého individua k tomu, čemu říkáme Bůh, nebo k celému světu. Náboženství není theorie, nýbrž praxe.“ Sám Masaryk prežíval náboženskú otázku veľmi intenzívne, bojoval v ňom Platón s Comtom, teda platonizmus s pozitivizmom, a rovnako na neho vplývali aj Hume so svojou skepsou a Kant s kritikou. Výsledkom je akési kresťanstvo bez soteriológie, ak sa teda v prísnom zmysle slova Masarykovo náboženstvo dá kresťanstvom nazvať. Ale analýza tohto fenoménu by už prekračovala tému aj rozsah tohto príspevku.

Tvrdenie autorky, že „vzdělání, věda, pokrok nestojí proti náboženství, naopak mohou otvírat oči pro naše náboženské potřeby“, sa teda v kontexte Masarykovho chápania konfliktu modernej vedy a filozofie so zjaveným náboženstvom stávajú diskutabilným a všetko záleží na tom, čo si pod náboženstvom predstavujeme. Určite však môžeme súhlasiť s jej záverečným tvrdením, že podľa Masaryka by mohol byť riešením harmonický svetový názor, teda taký, v ktorom veda aj náboženstvo nie sú v rozpore, ale vytvárajú zmysluplný celok. Či a ako to je možné, to si musí každý zodpovedať sám.