Kresťanstvo v dospelom svete [Štefan Šrobár]

Súčasné kresťanstvo sa v bežnom živote stretáva so situáciami prekračujúcimi rámec tradičných zvyklostí a hodnôt. Ale aj tieto „znamenia doby“ treba rozpoznávať, reflektovať a hľadať na netradičné otázky netradičné odpovede. Kto si dnes kladie otázku náboženstva, musí si uvedomiť, že silné sústredenie na človeka v modernej dobe podstatne zmenilo záujem o náboženstvo. V popredí je dnes praktický záujem, funkcia, ktorú plní náboženstvo v konkrétnom živote jednotlivca alebo spoločnosti, a služby, ktoré pre nich vykonáva. V tomto kontexte vystupuje v súčasnosti veľmi výrazne do popredia základný problém všetkých veľkých kresťanských cirkví v Európe. Je to istá bezradnosť nad tým, akým spôsobom dnes hlásať kresťanské posolstvo tak, aby mu ľudia porozumeli a prijali ho ako oslobodzujúcu skutočnosť, ktorá dáva ich životu zmysel. Ako teda majú cirkvi v modernej spoločnosti plniť svoje poslanie?

Koniec náboženstva nie je koncom kresťanstva

Novoveký človek sa vzbúril proti Bohu teológov neskorého stredoveku, ktorý všetko určuje ako orientálny despota. Vymanil sa z područia tejto modly. Vzal život do vlastných rúk a pustil sa do sveta, v niečom podobný mladšiemu synovi Ježišovho podobenstva o dvoch synoch (Lk 15,11n). V euroamerickej kultúre tým vznikla zamotaná situácia, z ktorej sa nevieme vymaniť. Boh opustil kultové miesta, lebo zbožní ľudia na nich vzývajú modlu nebožského boha a pestujú infantilnú zbožnosť. Ale opustil ich aj novoveký človek, pretože nechce žiť ani v područí modly, ani ako nedospelý. Naopak chce žiť ako dospelý, sebaurčujúci človek bez útlaku autority. Do takejto situácie vyústila naša novoveká cesta, kde sa zrodil človek, ktorý sa stal dospelým, ale tak, že niečo podstatné stratil. Uprázdnené miesto nezaplnil, pretože na to jednoducho nemá (K. Nandrásky). Čoraz častejšie dnes možno pozorovať, že sa ľudia odvracajú od svojho náboženstva ako organizácie, ale neodmietajú religiozitu. Nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer hovorí o nenáboženskom kresťanstve vo svete, ktorý sa stal dospelým. Dospelým nazýva svet, v ktorom žijeme aj preto, že v ňom došlo k vyústeniu dejinnej emancipácie od Boha. Ide o to žiť vo svete nie s hypotézou Boha, ale s hypotézou, že Boha niet. „Žiť pred Bohom a s Bohom, bez Boha“, a teda žiť pred Bohom zjavenia a s Bohom Ježiša Krista, bez „Boha“ náboženstva. Boh náboženstva je všemohúci a utláča človeka, čím sa dostáva do kolízie s dosiahnutou autonómiou človeka. Prognóza konca náboženstva nie je pre Bonhoeffera totožná s koncom kresťanstva. Skôr naopak. Oslobodenie kresťanstva od náboženstva má pomôcť očistiť kresťanstvo od dobovo podmieneného obalu.

Inovácia pojmu Boh

Stredoveký statický obraz sveta sa zrútil a vrátiť sa doň nedá. Jeho pádom sa rozbil aj obraz boha včerajška. V dobe mikroprocesov sa stal minulosťou. Dominantou pre novovekého človeka sa stala veda. Tá rozbila statický obraz sveta a s ním aj priestorový dualizmus neba a zeme. Pod vplyvom vedeckého prístupu k svetu sa ľuďom súčasnosti Boh vytratil z ich horizontu. Julian Huxley píše, že hypotéza Boha stratila svoju vysvetľujúcu hodnotu, intelektuálne i eticky zaťažuje myslenie a rozchod s ňou prináša pocit úľavy. Psychoterapeuti hovoria, že taký pocit má človek po úniku zo zotročenia. Mnohí ho zakúsia pri strate tradovanej viery. Keď niekto potrebuje pre svoj duchovný život trvale, alebo v niektorej jeho fáze, myslieť na Boha, vyznávať ho, ctiť a milovať, môže to urobiť. Samo toto zameranie nie je rozhodujúce. Podstatné je, ako túto vieru človek prežíva. Môže ho, keď sa upne na určité ponímanie, ktoré mu nahradí skutočnosť, na duchovnej ceste zdržiavať. Môže mu opačne pomáhať, keď Boh nie je bohom za kulisami, ale skôr skutočnosť našej skutočnosti (T. Halík). Keď je pochopený ako bezodný, otvorený a priestupný, ako celkom voľný, ako priestor slobodnej tvorby. Potom nie je indivíduom medzi ostatným a nad ostatnými, ale je biblicky povedané, všetko vo všetkom. Oddanosť takému Bohu môže byť oslobodzujúca, môže chrániť pred planými nádejami a planým strachom, a môže pomáhať na ceste k duchovnému cieľu (I. Štampach). Oživenie náboženstva v modernej spoločnosti a jeho vstup do verejného života nemusí byť vždy len pozitívnou skutočnosťou. Môže sa stať, že Boh je degradovaný na politický argument určitých straníckych skupín a vtedy sa z neho stáva „silný“ Boh bez lásky. Taký Boh, keďže nemiluje, nespája. Straší, rozdeľuje a posiela ľudí do zatratenia (Dorota Maslowská). Je výtvorom radikálov a fanatikov, ktorým sa treba postaviť na odpor, aby nemohli demontovať demokratické štruktúry spoločnosti. Svet súčasnosti je svetom procesov, transformácií. Pretože žijeme v procesuálnom svete, dotkne sa nás len literatúra, ktorá nie je fixovaná na pevné dogmy, či cirkevné, alebo politické. „V dynamickom obraze sveta aj slovo Boh sa musíme naučiť vyjadrovať tak, že nebude vylučovať, ale zahrňovať dynamické a procesové.“ Iba tak môže reč o Bohu nájsť vnímanie u ľudí dynamického obrazu sveta (K. Nandrásky). Svet nie je hotový, všetko je v pohybe, v procese. Stvorenie pokračuje. Teda ani človek ešte nie je celkom tu, pracuje sa na ňom (M. Balabán). Ale aj božský Boh má dynamický, dejový, udalostný charakter. Ako semper actuosus (stále činný) má do činenia s nehotovým svetom, s nehotovými ľuďmi. Pracuje s možným, čo ešte nie je, ale má byť. Svet je laboratóriom, v ktorom je stále činný. Keď sa nevydaríme, vráti nás ako hrnčiar späť do masy hliny. Róbert Musil v románe Človek bez vlastností píše o svete ako o laboratóriu, v ktorom sa skúša zrod ľudského človeka. O to v našich časoch ide. Len samým chlebom však človek nebude v nás žiť. Naopak, bude v nás umierať a rozkladať sa. Neprítomnosť Boha v našej kultúre volá po jeho prítomnosti, po jeho príchode tak, ako suchom popraskané polia volajú po daždi. Je možný jeho návrat? Boh má do činenia s nehotovým svetom. Literatúra, ktorá sa nedotýka prorockej sféry, zlyháva v poslaní. Proroci, na rozdiel od konzervujúcej činnosti kňazov, sa angažovali ako skúšači kovov, ako kritici kultu a politiky. Neuznávali delenie sveta na sakrálnu a profánnu oblasť. Nieslo ich slovo Boha, ktorý vchádza do sveta. Stáva sa prítomným v profánnom, tam, kde ho pokladajú za neprítomného, pretože žiadny svetonázor nemôže zabrániť tomu, aby človek nezbožštil seba, alebo z Boha neurobil modlu. Práve preto ani v našej dobe oddeľujúca hranica nevedie medzi sakrálnym a profánnym, medzi náboženským a sekulárnym, ba ani medzi teizmom a ateizmom, ale prebieha „medzi Bohom a modlami, medzi rozbíjaním obrazov a zbožňovaním modiel“, konštatuje biblista Nandrásky.

Viera pre dnešný svet

Náboženstvá sa vyrovnávajú so svojou vlastnou, nečakane intenzívnou postmodernou globálnou koexistenciou, a ďalej s ponukou spoločnej účasti na utváraní sekulárnej spoločnosti. Sekularita je odvodená od latinského slova seculum, ktoré označuje vek, časový úsek, ale aj všeobecne svet. „Sekularizácia“, „sekularizovanie“ a „sekularizmus“, spoločne kladú dôraz na „svetský svet“, vysvetľuje nemecký teológ J. B. Metz. V procese sekularizácie nejde ani tak o všeobecný úpadok a už vôbec nie o zázrak, ale primárne o premenu funkcie náboženstva. Náboženstvo v postmodernej paradigme nepotrebuje reštauráciu, ale transformáciu, otvorenú do budúcnosti, religiozitu v sekularite. V takej novej paradigme sa iste nezachovajú všetky doterajšie funkcie tradičného náboženstva, ale zachovajú sa jeho ústredné funkcie, ku ktorým patrí sprostredkovanie zmyslu, zdôvodňovanie noriem, utváranie spoločnosti. Skratka zachová sa podstata. Ukazuje sa totiž stále zreteľnejšie, že moderné spoločnosti produkujú potrebu zmyslu a vytvárajú isté vákuum, ktoré sama sekulárna kultúra nedokáže naplniť. Pretože ľudia potrebujú obsiahly výklad zmyslu skutočnosti, v ktorej žijú, aby mohli zakusovať vlastný život ako zmysluplný, vyvoláva proces sekularizácie živé prebudenie viery. Odpoveď kresťanskej viery na pýtanie dnešného človeka na zmysel ukazuje ako terapeutický „zlatý stred“, ktorý prekonáva ako havelizmus, tak aj kult výkonnosti, a zároveň uchováva aspekty pravdy obsiahnuté v oboch týchto dnes rozšírených extrémnych prístupoch k životu. Plne totiž uznáva nenahraditeľnú hodnotu práce a výkonov človeka pri hľadaní zmyslu života, ale zároveň sa stavia proti nebezpečnej tendencii stotožňovať zmysel života daného človeka s bilanciou jeho činov, čo tiež môže znamenať s bilanciou jeho zločinov. Upozorňuje naopak na závažnosť ľudskej nádeje vôbec, ktorá sa v tomto pozemskom živote nemôže celkom naplniť. Preto sa ako najstručnejšie vyjadrenie teologickej odpovede na otázku zmyslu ponúka „nedeliteľná jednota lásky k Bohu a lásky k blížnemu, jednota nachádzajúca životný základ v láske k sebe samému“ (K. Koch). Kresťanská viera má vstupovať do sveta politiky, avšak nie ako ideológia a nástroj moci. Vo svete tragicky poznamenanom nábožensky zdôvodňovanými zločinmi, politickým a ideologickým zneužívaním náboženstva, má kresťanstvo ukázať inú podobu a inú úlohu náboženstva, totiž – podľa Tomáša Halíka – terapeutickú silu viery. Podľa významného súčasného nemeckého teológa Eugena Bisera Ježiš spôsobil inováciu pojmu Boh, ktorá spočíva v tom, že ambivalentného Boha židovskej tradície priviedol k spásnej jednoznačnosti. „Vedený takou skúsenosťou Boha, oblažujúcou, vybojovanou a pretrpenou, stal sa najväčším revolucionárom náboženských dejín, ktorému sa podarilo odstrániť z tradičného obrazu Boha tieň vzbudzujúci úzkosť a strach, a ukázať tvár bez výhrad milujúceho Otca. Tým vyrazil z ruky politickým fanatikom svojej éry a všetkých nasledujúcich čias náboženskú zámienku na boj a z ľudských sŕdc sňal kliatbu, ktorá vyvoláva najväčšiu úzkosť, úzkosť z Boha.“

Vytisknout