Komu patrí Biblia? | Štefan Šrobár

V jednom zo starých vtipov o rabínovi idú pastor a farár spolu do baru a tri ženy využívajú svoje hodiny voľna, aby v čase obeda navštívili kníhkupectvo. Jedna z nich je židovka, druhé dve sú kresťanky – jedna katolíckeho náboženstva a tá druhá protestantka. Je čas paschy a predveľkonočný čas, všetky tri chcú svojim dcéram kúpiť Bibliu.

Celá Biblia

Každá z nich potrebuje inú Bibliu. Preto by sa ich každý trochu vzdelaný predavač mal individuálne opýtať: „Akú Bibliu si prajete?“ Kupujúci má právo na „Bibliucelú Bibliu a nič len Bibliu“. Ale obsah rôznych Biblií oficiálne nazývaný kánon (čo znamená norma, meradlo) sa v rôznych vydaniach Biblie podstatne líši. Najväčší rozdiel je medzi židovskou Bibliou a všetkými kresťanskými Bibliami: neobsahuje Nový zákon. Židovský kupujúci by preto mal žiadať „nič len Bibliu“, zvlášť, keď si na svojej poslednej služobnej ceste prezrel v hotelovej izbe Gideonovu Bibliu, ktorá Nový zákon zahrňuje. Protestantská Biblia je tiež dosť odlišná od rímskokatolíckej Biblie: nemá Apokryfy, takže katolícky zákazník by sa právom mohol pýtať: „Je to celá Biblia?“ Niekedy sa tvrdí, že tieto odlišnosti „postrehnú len znalci“ (W. Manchester), ale niekoľko minút sústredeného nakupovania by malo stačiť na to, aby každý zistil, že sa líšia. Dva termíny, jeden právny, druhý z lekárstva, ktoré sa často používajú v spojení s Bibliou, môžu názorne ilustrovať dôležitosť „Biblie, celej Biblie a nič len Biblie“ pre každého, kto ju považuje za autoritatívny zákon alebo predpis. Často sa pohrávame s názvami ako „Starý zákon“ a „Nový zákon“, a ani nás nenapadne, že ich pôvodný význam pochádza z legálneho termínu „posledná vôľa a závet “, čo je záväzný odkaz mrtvého živému. Ako zostavovateľ, tak aj dediči sa právom spoliehajú na to, že tento úradný dokument predstavuje „celý závet a nič iné len závet“ toho, kto ho urobil, a kto určil jeho podmienky. Podobne, keď lekár vystaví recept, je logické, že obaja, lekár aj pacient, očakávajú, že lekárnik akceptuje „autorský úmysel“ v dokumente, a poskytne „predpísané a nič len točo bolo predpísané“. Ako závet, tak aj lekársky predpis, môžu byť otázkou života a smrti, a to isté platí aj o Biblii, lebo v oboch prípadoch hovoríme o „spáse“, čo môže byť zdravie alebo to – „čo nám Božie slovo prikazuje“, vysvetľuje Jaroslav Pelikan. Ide mu o to, aby ukázal, v čom sa všetky tie rôzne Biblie zhodujú, a tiež v čom a prečo sa líšia. Nielen obsahom, ale aj tým, ako boli „v premenách stáročí“ čítané a chápané, a aby vysvetlil, prečo je to stále ešte dôležité.

Zmena paradigiem vo vzťahu k Starému zákonu

V najstaršom zaznamenanom kresťansko–židovskom dialógu, napísanom okolo polovice druhého storočia po Kr. (bez ohľadu na to, či sa naozaj uskutočnil), sa kresťanský hovorca pýta židovského potom, ako citoval text zo Žalmov a Prorokov: „Vieš o nich niečo? Vyskytujú sa vo vašom Písme. Vlastne nie vo vašom, ale v našom Písme. Pretože my v nich veríme. Vy ich síce čítate, ale to duchovné, čo v nich je, vám uniká“ (Justin Mučeník, Dialóg s Tryfonom, 29). V tomto argumente sa nápadne odráža kresťanské presvedčenie, ktoré prechádza celým Novým zákonom a väčšinou neskoršej kresťanskej histórie, že na základe naplneného proroctva je teraz židovské Písmo kresťanským Písmom, a že to tak bolo od počiatku mienené. Prvý kresťanský historik Eusebios raz povedal, že považovať Abraháma za kresťana nevyžaduje žiadnu veľkú predstavivosť (Eusebios z Kaisareje, Cirkevné dejiny, 1,4–14). Kresťania vyznávajú svoju vieru tak, že sa nazývajú „pravý Izrael“, nie len „nový Izrael“, a z Tanachu (židovské Písmo) sa v tejto súvislosti stáva Starý zákon (J. Pelikan). Otázka aký je vzťah oboch zákonov v jednej kresťanskej Biblii sa chápala (alebo potláčala) (okrem prvých dvoch storočí cirkvi, kedy bol problém ako otázka kontinuity, prípadne diskontinuity so židovstvom nevyhnutný) až dodnes, ako vnútorný problém kresťanov. Dnes sa nám kladie ako kresťansko–židovský problém najvyššej dôležitosti v súvislosti s vedomím následkov nesprávnych vzťahov v minulosti, ale ešte viac v súvislosti s vážnym úsilím o obnovenie vzťahu cirkvi k židovstvu. „Po Osvienčime“ už nemôžeme a nesmieme prehliadať, že takzvaný Starý zákon je v prvom rade židovskou Bibliou. „Po Osvienčime“ už nemôžeme prehliadať teologickú pravdu: židovský národ dodnes žije – a prežil – napriek všetkým (aj „kresťansky“ motivovaným) pokusom o vyhladenie – vďaka životodarnej sile týchto svojich posvätných spisov a rabínskej tradícii, ktorá ich vykladá. Táto pravda skutočne vyžaduje zmenu paradigiem v teologickom názore cirkvi na jej vzťah k tejto prvej časti Biblie, zdôrazňuje biblista Erich Zenger. Podľa tohto autora k perspektívam, ktoré má tento problém vo vnútri kresťanstva, pristupujú nové, dôležitejšie otázky: Čo pre cirkev znamená, že sa Židia v tejto svojej Biblii stretávajú so svojím Bohom zmluvy, nezávisle na vyznaní o Ježišovi ako o Kristovi? Čo znamená, že Židov a kresťanov tieto „posvätné spisy“ rozdeľujú? Čítajú vlastne to isté „Písmo“? Jestvuje vôbec rýdzo kresťanské stanovisko k takzvanému Starému zákonu, ktoré by ho rešpektovalo ako židovskú Bibliu a zároveň by ho ako kresťanské Písmo sväté kládlo do stredu kresťanského života? Nový zákon si nemožno predstaviť bez „Starého“. Podľa Zengera práve to je problémom, ktorý sa dodnes potláča a je nejasný: Aký je vzájomný vzťah oboch týchto častí Biblie? Ako máme porozumieť prvej časti ako kresťania? Je azda táto časť, ako sa opäť často prehlasuje „predkresťanská“, teda vlastne „nekresťanská“? Alebo bola a navždy je natoľko „kresťanská“, že ju správne chápu len kresťania, ako povedal napríklad významný teológ Karl Rahner. Starý zákon je sám o sebe Božím slovom. Nie je slovom dočasným, ani predbežným, ale plnohodnotným; slovom, ktoré zamýšľa to, čo hovorí – ktorému je treba načúvať. Nechce byť posudzované podľa toho, čo nehovorí, ale chce konfrontovať s tým, čo hovorí – svojimi rozmanitými slovami a obrazmi, otázkami a požiadavkami. Tým vyzýva k rozhodnutiu: pre Boha, ktorý je darcom života. Ako taký nie je Starý zákon ani „pred–kresťanský“, ani „pod–kresťanský“, ani „ne-kresťanský“. „Starozákonné“ slovo je jednoducho „kresťanské“, keď mu kresťania načúvajú ako časti svojej Biblie, a neprestáva zároveň byť „židovské“ – podľa svojho pôvodu. „Starozákonný“ text sa ani nemusí „ospravedlňovať “ vzhľadom k Novému zákonu, ani nemusí byť najprv kresťansky „pokrstený“, aby sa tak stal „Božím slovom“ pre kresťanov, vysvetľuje Zenger.

Bibliu si nemožno privlastniť

Židovské a kresťanské spoločenstvá viery vždy prehlasovali, že Biblia je Božia kniha, Božie slovo, a preto nemôžu patriť nikomu z nás. Kedykoľvek sa veriaci jednotlivo alebo kolektívne pokúsili v dejinách judaizmu alebo kresťanstva si Bibliu privlastniť, ako keby mali na to zvrchované právo, absolútna Božia moc nad nimi, aj nad Bibliou sa nakoniec prejavila, niekedy veľmi dramatickým spôsobom, čo opakovane demonštrujú slová izraelských prorokov alebo kresťanských reformátorov. Podobne tomu, čo hovorí Edmund Burke o tradícii, vo vzťahu k Biblii sme v najlepšom prípade „nie skutočnými pánmiale len dočasnými vlastníkmi a celoživotnými nájomcami“. Tento stav „dočasných vlastníkov a celoživotných nájomcov“ dnes Židia a kresťania zdieľajú s celým ľudstvom, zdôrazňuje Pelikan. Stalo sa tak čiastočne vďaka nesmierne rozsiahlemu rozšíreniu Biblie v devätnástom a dvadsiatom storočí, takže dnes už prakticky niet jazyka, alebo knižnice, kde by nemali Tanach (židovskú Bibliu) alebo Nový zákon. Je to nielen kvantitatívna, ale aj kvalitatívna zmena, ktorej korene siahajú ďaleko do minulosti, do čias Septuaginty, kedy bol Tanach (židovská Biblia) počas storočí bezprostredne pred naším letopočtom preložený do gréčtiny. Najťažší bol prvý krok, a potom už „národy“ (ktorými sa myslia nežidia alebo gojim) mohli a začali čítať Bibliu, aj keď ju vždy neprijímali s vierou, a robia to tak doteraz. Obdiv k biblii, ktorá je oceňovaná ako literárne dielo, a to, že vnímame jej literárne druhy je dôsledkom vplyvu nového, všestranného okruhu čitateľov. Získala ho na ceste k tým, ktorí sa jednoducho chcú o nej len niečo dozvedieť. Židia aj kresťania, každý svojím spôsobom, sa budú musieť naučiť žiť s oveľa liberálnejšími čitateľmi Biblie, ktorú predtým považovali výhradne za svoju, konštatuje Pelikan. Keď nás história židovského a kresťanského Písma niečomu naučila, je to vedomie, že ani jedno z týchto spoločenstiev by bez neho neobstálo. „Písmo je závislé na komunitách, aby jeho text nielen uchovali a odovzdávali ďalej, (…), ale aby ho tiež interpretovali a reinterpretovali znovu a znovu, a aby to robili vždy starostlivejšie, svedomitejšie a spoločne. Tanach a Nový zákon súhlasí v tom, že ‚Čo Boh spojil, (nechčlovek nerozlučuje‘,“ vysvetľuje Pelikan.

Jaroslav Pelikan (1923–2006) byl americký teolog a historik, profesor Yaleovy univerzity. Věnoval se hlavně dějinám křesťanské tradice a křesťanských církví. Pocházel ze slovenské rodiny luterských farářů, vystudoval teologii a roku 1946 promoval na University of Chicago. V letech 1949–1953 přednášel na univerzitě v Indianě, od roku 1953 v Chicagu a od roku 1962 na Yaleově univerzitě. V letech 1973–1978 byl děkan historické fakulty. Roku 1998 konvertoval k Americké pravoslavné církvi a v dopise svému sboru vysvětlil, že je to přirozené vyústění jeho celoživotní práce a zájmu o křesťanské tradice.

Pelikan se podílel na vydávání patristických spisů (Jan Zlatoústý, Aurelius Augustinus), spisů Erasma Rotterdamského, na novém překladu spisů Martina Luthera (55 svazků, 1955–1971) a byl redaktor náboženské části Encyclopaedia Britannica.

Jako historik se zabýval křesťanskou tradicí a kladl důraz na její souvislost. Jeho první kniha, Od Luthera po Kierkegaarda, byla věnována vývoji protestantismu. V letech 1971–1989 vydal monumentální pětisvazkové dílo Křesťanská tradice. Dějiny a vývoj učení – moderní protějšek k Dějinám dogmatu německého historika Adolfa Harnacka, který byl jeho vědecký vzor. Od Harnacka se však Pelikan lišil tím, že vycházel z předpokladu, že křesťanské učení vzniká z modlitby a bohoslužby, a ne naopak. Tím byl daleko bližší východní, pravoslavné tradici, které také připisoval mnohem větší význam. Zatímco Harnack vysvětloval vývoj učení hlavně filosofickými a politickými vlivy, Pelikan zdůrazňoval význam výkladu Bible. Věnoval se také posvátným knihám jiných náboženství – Koránu, Rgvédu a Dhammapadě. Jeho dílo bylo důsledně ekumenické a oceňovali je nejen protestanti, ale také katolíci (například papež Benedikt XVI.) a pravoslavní. Druhý svazek jeho Křesťanské tradice je považován za nejobsáhlejší dějiny východního křesťanství.

Vytisknout