Klient [Pavol Bargár]

orig. FORUSHANDE/THE SALESMAN, Irán/Francúzsko, 2016, 125´, réžia a scenár: Asghar Farhadi, kamera: Hossein Jafarian, hudba: Sattar Oraki, hrajú: Shabab Hosseini, Taraneh Alidoosti, Babak Karimi, Mina Sadati, Farid Sajjadi Hosseini, Sam Valipour

Premiéra v ČR: 11. 5. 2017

Hodnotenie: 65 %

Iránsky režisér a scenárista Asghar Farhadi sa výrazne zapísal do povedomia západného diváka predovšetkým svojím dielom Rozchod Nadera a Simin (2011), za ktorý si vyslúžil Oscara za najlepší zahraničný film. Na úspech tejto strhujúcej, no pritom citlivej drámy naviazal svojím najnovším opusom, v českej distribúcii prezentovaným nie úplne najpresnejšie ako Klient, ktorý mu vyniesol druhého Oscara v tej istej kategórii, ako aj ďalšie nominácie a ocenenia (napr. z filmového festivalu v Cannes).

Farhadi diváka opäť privádza do súčasného Iránu, keď rozpráva príbeh mladého manželského páru, Rany (T. Alidoosti) a Emada (S. Hosseini), ktorí sa amatérsky venujú divadlu. Popri nácviku hry Arthura Millera Smrť obchodného cestujúceho sú nútení hľadať si nové dočasné ubytovanie, pretože ich vlastný byt bol poškodený pri akýchsi bližšie nešpecifikovaných stavebných prácach. Pomocnú ruku im podá kolega herec Babak (B. Karimi), ktorý má zhodou okolností k dispozícii voľný byt. Atraktívne bývanie je však zaťažené bremenom v podobe pretrvávajúcej prítomnosti predchádzajúcej nájomníčky, podľa susedov „ženy nevalnej povesti,“ ktorá si do bytu vodila množstvo mužov. Udalosti čoskoro naberú rýchly spád, keď Ranu, ktorá je večer v byte sama, prekvapí zrejme jeden z týchto „klientov“ a spôsobí jej zranenia a traumu. Vydrží manželstvo Rany a Emada túto skúšku?

Klient je príbehom o odcudzení, o míňaní sa vo vzájomných očakávaniach a potrebách a o nesamozrejmosti medziľudských vzťahov. Film stojí na skvelom hereckom výkone ústredných postáv, ktorý je podčiarknutý výrazným scenárom a presvedčivou režisérskou prácou. Farhadimu sa po väčšinu filmu darí hutne gradovať napätie, keď výdatne využíva napríklad moment tajomna (kto je ona záhadná bývalá nájomníčka?) a viacerých možných interpretácií (čo sa Rane skutočne stalo v onen osudný večer?). Snímku prospieva i civilný výraz dosiahnutý prostredníctvom striedmej, až minimalistickej hudby, nevtieravej, no pritom citlivej kamery a scény spoliehajúcej sa na reálie z každodenného života iránskej spoločnosti.

V tejto súvislosti je nutné povedať, že Farhadi je skutočným majstrom vo vystihnutí sily okamihu v jeho jednoduchosti a až obyčajnosti. Skvelým príkladom je scéna, keď Rana, Emad a Sadra (S. Valipour), malý syn ich spoločnej priateľky, sedia pri spoločnej večeri. Jednoduché jedlo tu symbolizuje vzájomnosť, dôveru a lásku. Avšak vyústenie scény naznačuje krehkosť týchto hodnôt, keď Emad celú večeru vyhodí do odpadkov po tom, čo zistí, že Rana jedlo nakúpila (nevedomky) z peňazí, ktoré si v byte zabudol onen tajomný útočník.

Najsilnejší motív filmu však spočíva v tom, že Farhadimu sa na postave Ema da podarilo výborne ukázať, ako ľahko a rýchlo človek prepadne vlastnej túžbe po pomste namiesto toho, aby v prvom rade sledoval záujmy obetí a usiloval o obnovujúcu (restoratívnu) spravodlivosť. Zmätený a taktiež podráždený zo správania svojej traumatizovanej manželky, Emad sa až posadnuto púšťa do detektívnej práce na vlastnú päsť, zanedbávajúc pritom jej potreby. Je to práve Rana, kto Emadovi ukazuje, že jeho úsilie o „spravodlivosť“ bolo viac než čímkoľvek iným motivované snahou demonštrovať vlastnú morálnu nadradenosť. Finálne sekvencie síce naznačujú, že Emad si túto kritiku uvedomí a je ochotný zmeniť svoj postoj, avšak záver filmu z umeleckého hľadiska pôsobí až príliš umelo, doslovne a plocho.

Klient okrem toho so sebou prináša hneď niekoľko ďalších problematických aspektov. V prvom rade je potrebné zmieniť motív divadelnej hry vo filme. Zmieňovaná dráma z pera Arthura Millera mala slúžiť ako základný stavebný kameň i výkladový rámec celého filmu. V princípe ide o svieži a inšpiratívny prvok, ktorého praktické prevedenie však, žiaľ, úplne presvedčivo nefunguje. Emad, ktorý v hre stvárňuje postavu Willyho Lomana, mal byť v ideálnom prípade konfrontovaný „skutočným“ Willym v podobe útočníka z bytu. Problém spočíva v tom, že z tejto podnetnej paralely sa na plátno podarilo previesť nie viac než len ľahko prehliadnuteľné torzo bez hlbšieho významu. V konečnom dôsledku je tak jediným výrazným spojivom medzi divadelnou hrou a filmom formálna príbuznosť, nakoľko Klient sa vyznačuje nespochybniteľnými rysmi javiskovej štylizácie, ktorá sa naplno prejaví predovšetkým v záverečnej scéne.

Ďaleko k dokonalosti má aj detektívny aspekt diela. Nevierohodne podaný proces pátrania po páchateľovi, značná skratkovitosť a logické prechmaty, neuveriteľné vyústenie – to všetko prispieva k tomu, že Klient ako detektívny film zlyháva, pričom zostáva veľkou neznámou, prečo sa vôbec do polohy tohto žánru chce štylizovať. A napokon, otázky vzbudzuje aj obraz súčasnej iránskej spoločnosti, ktorý Farhadi vykresľuje. Snímok vďaka svojej civilnosti síce pôsobí realisticky, no divák sa môže oprávnene pozastaviť nad tým, či sa v Iráne v prípadoch napadnutia skutočne nevolá polícia. Aký Irán nám tu Asghar Farhadi predstavuje?

Môžeme diskutovať o tom, či Klient získal Oscara opodstatnene a či si zlatú sošku viac nezaslúžili napr. jeho konkurenti Toni Erdmann alebo Muž menom Ove. Napriek tomu však len ťažko spochybniť tvrdenie, že táto štúdia ľudskej krehkosti, zraniteľnosti a túžby po autentickom vzťahu patrí k tým zaujímavejším dielam, čo prichádzajú počas tejto jari do českých kín.

Pavol Bargár

Vytisknout