Každý sa môže zmeniť | Štefan Šrobár

Veľa sa dnes na rozličných fórach hovorí o potrebe skvalitnenia človeka tak po stránke intelektuálnej ako pracovnej, umeleckej, športovej a podobne. Ešte častejšie sa však skloňuje výraz „mravná obroda“. Ktovie, čo všetko pod tým rozumejú široké vrstvy vzdelaných i menej vzdelaných ľudí. V jednom sa však pravdepodobne veriaci i neveriaci, vyznávači toho, alebo onoho svetonázoru, či náboženstva zhodnú : človek sa má ustavične usilovať o to, aby sa menil k lepšiemu. Pre všetkých platí evanjeliová výzva : „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). Čo je pri tejto „zmene k lepšiemu“ podstatné a hlavné? Nielen vonkajšie, všetkými vnímané správanie, ale najmä vnútorná premena človeka – jeho úsudky, zmýšľanie, citové reakcie a stavy.

K zmene dobrom

Človek nie je od prirodzenosti zlý, skrz naskrz skazený. Každý normálny ľudský tvor sa teda môže zmeniť. V každom ľudskom srdci sa nájde aspoň kúsok dobra. To dobro však treba objaviť a prebudiť k životu. Keď ide o zmenu – prirodzene o zmenu k dobrému, lebo k zlému sa človek akosi prirodzene kloní – , nezačína sa nikdy od nuly. Preto sú všetci ľudia rehabilitovateľní. Nevyhnutní sú však učitelia, ako to tvrdil už Sokrates. Keď sa osvietenému učiteľovi podarí v srdci mladšieho alebo aj staršieho človeka prebudiť túžbu po dobre a urobiť s ním prvé vedomé kroky k nemu, realizuje sa čosi priam neuveriteľné. Dobro začne priťahovať a v niektorých, i keď veľmi vzácnych prípadoch až fascinovať, najmä ak sa človek nedal odradiť pri prvých neúspechoch. Na začiatku procesu „zacvičovania sa“ v dobre je „učiteľ“ bezpodmienečne nevyhnutný. Keď sa ukážu prvé plody, v podobe spätných pozitívnych účinkov dobrého skutku na vnútro i vonkajšok človeka, narastá vlastná, na učiteľovi nezávislá motivácia k dobru. Zmena, tá skutočná mravná zmena sa však začne až vtedy, keď sa človek nezastaví a pokračuje v konaní dobra, nech by bolo akokoľvek nepatrné. Čím hustejšia je následnosť takýchto krokov, či činov, čím rozmanitejšie je vykonávané dobro a čím väčšmi sa jednotlivé činy premieňajú na ustálený životný štýl, tým hlbšia a trvalejšia je zmena. Tento poznatok je veľmi dôležitý. Lebo pretváranie človeka, do ktorého prenikla zloba každého druhu nenastáva vtedy, keď sa napríklad pod stálym represívnym dozorom nedopúšťa kriminálnych činov. Preto sa ľudia vo väzniciach tak ťažko menia.Celá ich „nápravná“ väzba spočíva v tom, že im dozorcovia prekazia robiť zlo v jeho trestných rozmeroch. Také niečo ešte nikoho nezmenilo, nepolepšilo. Ak niekto nerobí nič zlé, to ešte neznamená, že robí niečo dobré, a ešte menej, že je dobrý. Čosi podobné možno povedať aj o rodinách, internátoch a školách, kde celá výchovná činnosť spočíva v zakazovaní zla a v trestoch, ktoré si deti jeho páchaním pritiahnu. Časom sa však ukáže, že sa dosiahlo nanajvýš vytvorenie niekoľkých zvykov, viažucich sa na dané životné okolnosti. Len čo sa tieto zmenia, je koniec „výchove“ a začína sa bezuzdnosť. Teda nie každý, kto nerobí nič nápadne zlé, je dobrý, ale iba ten, kto robí, hoc aj nenápadne, niečo dobré a aj sa za to angažuje. Cesta k dobru ako aj k zlu má tri etapy: čin – myšlienka – zmýšľanie. Ale aj tu je stále možné stupňovanie. Lebo dobro treba robiť dobre. Nedokonalé konanie a či nedobre vykonané dobro, môže byť z určitého hľadiska aj zlom. Ak sa odbornou rehabilitáciou dosahujú neporovnateľne rýchlejšie a trvalejšie zdravotné výsledky, tak je to aj s formami, či spôsobmi konania dobra pod vedením „vnútorného učiteľa“ (sv. Augustín). Keďže ten však zasahuje mimoriadne iba u ľudí s mimoriadnym poslaním, potrebuje človek vonkajšieho učiteľa, či majstra. Takto človek priam modelovo realizuje dobré činy, ktoré svojou spätnou väzbou vytvárajú ľudské modely dobra, ľudí blížiacich sa k etickej dokonalosti (A. Hlinka).

Pozvanie k peknej ľudskosti

Už dlhší čas narastá v diskusiách na etické témy hlboká potreba prinavrátenia náležitých práv slovu tvorenie. Ide o to, aby sa dodal výraz elementárnej skúsenosti, že ľudský étos je vo svojej najfascinujúcejšej modifikácii étosom tvorivým a nie reprodukovaným. Ozajstný etický čin je ako čin umelca objavom a tvorbou. Túto pravdu naznačuje filozof Henri Bergson, ktorý rozlišuje dva druhy mravnosti : mravnosť uzavretú a mravnosť otvorenú. Uzavretá mravnosť slúži spoločenskému organizmu, aby sa nerozpadol vplyvom egoizmu jednotlivcov a následkom tlaku nepriateľských vonkajších síl. Uzavretá mravnosť má defenzívny charakter. Stojí v obrane integrálnosti spoločenskej skupiny, ktorá ju vytvorila. Inak je to s mravnosťou otvorenou. Tá objavuje nové hodnoty, tvorí čosi, čo tu ešte nebolo. Neraz musí odignorovať tradičné zákony, väčšmi než rozumom sa riadi intuíciou, ktorá vidí to, čo sa vymyká schémam rozumu. Priznáva právo každého činu na to, aby sa sám odôvodnil svojou kvalitou, bez odvolávania sa na rozum a vonkajšie pravidlá. Človek potrebuje obe mravnosti. Ide však o to, aby ich navzájom zosúladil do múdrej harmónie. Etika sa zvyčajne obracia k človeku s nejakým viac či menej výrazným apelom, ktorý ukazuje, čo človek musí robiť a čo robiť nemusí. Ľudovo hovoríme, že etika chce „riadiť naše správanie“. Ale takéto konštatovanie nie je úplné. Neznamená to, že „konania“ sú pre etiku čímsi ľahostajným, ale že etika chce apelovať hlbšie, k prameňom, z ktorých pochádzajú naše činy. Etika svojím apelom idúcim do hĺbky človeka, chce zmeniť ľudské spôsoby existencie. Vyzýva ho, aby odhalil, čo je jeho étosom a aby to, čo odhalil, učinil vlastným spôsobom existencie. Objaviť svoj étos znamená v istej miere prestať rozmnožovať stereotypy. A prestať množiť stereotypy znamená v istej miere sa zmôcť na nejakú tvorbu. Človek, ktorý je oddaný etickému zákonu praxis, sa stará predovšetkým o to, aby spôsob jeho existencie podliehal étosu konkrétneho dobra, keď mu rozum a bezprostredná intuícia hovorí, že je tu „nedostatok príslušného dobra“. (J. Tischner).

Čo je humanizmus

Iniciátorom povahy humanizmu a jeho ponímania humanity človeka (homo humanus) je Platón a potom výslovne stoicizmus, a jeho obsahom je humanita človeka – animal rationale. V priebehu stáročí sa však humanizmus výrazne pokresťančil. Platónov princíp všeobecného vzdelania (paideia) tým však nezanikol, ale zostal v rôzne modifikovaných podobách prostriedkom na prekonanie cesty od „skutočného“ človeka k „pravému“ človeku alebo k idei dokonalého človeka. Avšak na miesto anonymnej idei vstúpila osoba Ježiša Krista, ktorá mala stelesňovať prekonanie tohto protikladu oboch ľudských podôb. Úlohou humanizmu je odkrytie a transformovanie nášho prežívania ľudského alebo obrazne povedané – dorastanie k možnostiam, ktoré toto ľudské ponúka. Emanuel Lévinas túto úlohu popisuje heslom „vyjadriť to ľudské v človeku“, alebo ešte výstižnejšie „vyjadriť to ľudské“. Tým nie je myslená výzva pre náš intelekt, ale pre každodenné „vyjadrovanie ľudského“, ľudského konania, ktoré je pre Lévinasa synonymom etického. Jacques Maritain hovorí, že humanizmus smeruje svojou podstatou k tomu, aby urobil človeka skutočne ľudským a ukázal jeho pôvodnú veľkosť. Poskytuje mu účasť na všetkom, čo ho môže obohatiť v prírode a v dejinách. Žiada zároveň, aby človek rozvíjal možnosti obsiahnuté v sebe, svoje tvorivé sily, rozumový život a aby sa usiloval urobiť si zo síl fyzického sveta nástroje svojej slobody. Človek konca 20. storočia sa stal bohatším, ale šťastnejším sa nestal on, ani ostatní. Dnešný človek, technologický človek, sa naučil vládnuť objektom, ale zabudol na jestvovanie. Východisko z tejto situácie treba hľadať vo filozofii a etike. Masové uplatňovanie vedy a techniky, stále väčšie požiadavky efektívnosti v praxi, stále väčší stupeň organizovanosti spoločenského života, akoby vytváralo stále viac ľudí vysoko špecializovaných v obore, ale aj odcudzených všetkému ostatnému, a bezcitných v najbežnejších ľudských vzťahoch. Je preto povinnosťou etiky vymaniť spoločnosť z „etického vákua“ a vymedziť novú mravnú maximu ľudstva v duchu rešpektovania ľudskej dôstojnosti a humanity.

Vytisknout