Imigrácia ako zrkadlo kvality štátu a hodnôt v spoločnosti (Marcel Martinkovič)
Marcel Martinkovič
Vývoj súčasnej
spoločenskej situácie v rámci krajín Európskej únie je
viditeľne determinovaný pokračujúcim prílevom utečencov. Ak
odhliadneme od špecifík jednotlivých krajín, ktoré sa rôznia
v postoji politických reprezentácii k riešeniu tohto
problému, môžeme si všimnúť podobné stanoviská vládnych
reprezentantov krajín Vyšehradskej štvorky, ktorí odmietajú
riešenie vzniknutej situácie prijatím povinných kvót a sú
za prijatie opatrení, ktoré obmedzia možnosti prístupu imigrantov
do priestoru EÚ. Z tohto dôvodu je súčasné stanovisko vlád
Českej republiky, Slovenskej republiky, Maďarska a Poľskej
republiky veľmi podobné.
V tejto súvislosti je potrebné
poznamenať, že tento postoj korešponduje s názorom väčšej
časti verejnosti týchto krajín. Verejná mienka vo všeobecnosti
zdieľa obavy siahajúce od bezpečnostných rizík, cez znepokojenie
v kontexte chápania zložitosti procesu integrácie imigrantov
pochádzajúcich z odlišného kultúrneho prostredia až
po obavy
z poklesu sociálneho štandardu väčšinovej časti populácie.
Zmienené úzkosti sa dajú reflektovať z rôznych pohľadov.
My sa zameriame na tri základné momenty, ktoré súčasná vlna
migrácie odkryla. Prvý môžeme zaradiť medzi inštitucionálne.
Druhý, ktorý naň nadväzuje,
sa týka úrovne politického
diskurzu a kompetencii politických elít. Tretí sa vzťahuje
k individuálnemu reflektovaniu daného stavu a možností
jeho riešenia zdola, t.j. zo strany občianskej spoločnosti a
jednotlivcov.
Súčasný stav,
ktorý býva často označovaný žurnalistickým termínom ako
imigračná kríza vypovedá niečo dôležité o stave našej
spoločnosti. Základným poznatkom je, že štátne inštitúcie
a ich riadenie v krátkodobom horizonte nie sú schopné
identifikovať vznikajúce problémy, ktoré spoločenský vývoj
prináša, a následne formulovať stratégie riešenia
vzniknutých problémov. Výsledkom tejto skutočnosti je následná
absencia efektívnej komunikácie zo strany štátnych inštitúcii
smerom k verejnosti. Tá je následne slabo informovaná
v kontexte možných riešení daného problému napr. v oblasti
priblíženia možných nákladov na jednotlivé riešenia imigrácie
a odhadov konečných dopadov týchto potenciálnych rozhodnutí
vlády. Výsledkom neexistencie účinnej osvety vo verejnom diskurze
zo strany najmä štátnych inštitúcii je šírenie množstva
dezinformácii. Tie nepomáhajú pochopiť príčiny a následne
definovať možné riešenia imigrácie v súvislosti napr.
s možnosťami úpravy azylového procesu,
integrácie atď.,
ale šíria atmosféru nedôvery a obáv z možného vývoja
napr. v súvislosti so stretom odlišných náboženských
kultúr.
Vzniknutá situácia, kedy ani po dvoch rokoch rôznych
rokovaní reprezentanti zodpovedných politických inštitúcií
neboli schopní prijať vhodnú stratégiu a realizovať
opatrenia riešiace nárast počtu utečencov, ako ani spôsob ich
systematickej registrácie, či plynulý priebeh azylovej procedúry,
poukazuje na inštitucionálnu krízu nielen štruktúr EÚ, ale aj
národných štátov. Tá sa následne prejavuje stratou dôvery
časti občanov smerom k politickým inštitúciám a ich
predstaviteľom. Tento fakt, že doteraz neexistuje účinná
stratégia riešenia imigračnej vlny, a to ani na úrovni
európskych inštitúcii a národných vlád, naznačuje
štrukturálnu krízu demokratických inštitúcii v Európe.
V rámci nej súčasne odkrýva aj obraz o stave politických
elít na jednotlivých úrovniach vládnutia. Tie pri snahe
definovať možné prostriedky a samozrejme aj náklady na
riešenie migrácie zväčša rezignovali na systematickú a aktívnu
osvetovú politiku smerujúcu ku komplexnému informovaniu
vlastných občanov, napríklad aj o možných prínosoch
zvládnutia imigračnej vlny. Stali sa pasívnymi pozorovateľmi
spoločenských nálad a ich
pozornými a nekritickými
prijímateľmi. Zo strany relevantných politických subjektov najmä
v krajinách Vyšehradskej skupiny sa tak proces hľadania
zmysluplného riešenia zmenil pod tlakom verejnej mienky na jej
kopírovanie v snahe zabezpečiť si legitimitu pri výkone
moci. Médiá neustále informujú o vývoji nezvládnutej
situácie s príchodom množstva imigrantov, čím znásobujú
prirodzené obavy na strane občanov, ktorí reflektujú daný stav
iba cez útržkovité správy médií. Výnimku tvorí časť
mediálnych zdrojov a aktivít kultúrnych, politických,
akademických či náboženských elít podporovaných časťou
nevládnych organizácií, ktoré poukazujú aj na možné prínosy
začlenenia imigrantov do našej spoločnosti. Ich humanistický
apel, ktorý býva doplnený aj ekonomickými analýzami o pozitívach
zvládnutia imigrácie, je však často prekrytý množstvom stále
sa opakujúcich negatívnych správ o vývoji na jednotlivých
hraniciach štátov EÚ. Tento stav tak poukazuje na úzku
previazanosť inštitucionálnej krízy demokratických inštitúcii
s úrovňou politickej kultúry volených reprezentantov,
ktorých vystupovanie rezignovalo na úsilie sformulovať víziu a
jasné programovo realizovateľné opatrenia v súvislosti s ich
mandátom. Skôr sme svedkami ako sa
v mene ochrany verejného
dobra systematicky rozširuje atmosféra strachu, pričom absencia
reálnych politických riešení v otázke organizačného
zvládnutia narastajúcej imigračnej vlny je prekrývaná snahou
nekriticky reflektovať zmeny nálad vo verejnej mienke. Z kultúry
politických elít
sa tak vytráca jeden z podstatných
prvkov zodpovednej politiky, a to je schopnosť na základe
dostatočného množstva informácií a organizačných kapacít
verejnej správy predstaviť relevantnú víziu riešenia daného
problému, zrozumiteľne ju komunikovať verejnosti a následne
ju uskutočniť. A keďže kvalita konkrétneho politického
rozhodnutia sa skôr či neskôr prejaví v spoločenskej praxi,
neželaným výsledkom súčasného stavu, kedy sa politici
zameriavajú najmä na sledovanie vlastnej podpory, je okrem odkrytia
krízy účinnosti a efektívneho fungovania štátneho aparátu
aj vzrastajúca nedôvera občanov v schopnosti politikov riešiť
v ich mene množstvo problémov. Strata dôveryhodnosti štátneho
aparátu je tak jedným zo základných a čitateľných
dôsledkov nezvládnutia riešenia imigrácie. Táto skutočnosť
následne zväčšuje znepokojenie a obavy verejnosti, ktorej
väčšia časť z hľadiska sociálno-ekonomického statusu
nedosahuje štatisticky priemerný príjem v národnom
hospodárstve jednotlivých krajín. Zväčšujúca sa úzkosť
v segmentoch väčšinovej verejnosti tak pramení z pochopenia
daného stavu, že ak sme teraz svedkami zlyhávania zodpovedných
politických elít a príslušných štátnych úradov, tak nádej,
že budú spôsobilé zvládnuť dlhodobý proces integrácie
imigrantov v budúcnosti je malá, keďže ten okrem
ekonomických prináša aj množstvo vnútropolitických rizík a
výziev.
Ako je však vôbec možné, že jeden z politicky a ekonomicky
najrozvinutejších kontinentov sa obáva vzniknutej imigračnej
vlny? Veď migranti boli súčasťou modernej európskej histórie
a jednotlivé európske štáty majú aj konkrétne skúsenosti
s aplikovateľnosťou jednotlivých integračných modelov do
praxe, ako aj s ich nedostatkami. Variabilita prístupov
k neeurópskym prisťahovalcom pritom zahŕňa od kultúrnej
a jazykovej asimilácie (francúzsky prístup), cez hierarchický
kultúrny pluralizmus (britský spôsob integrácie) až po
permanentnú diferencovanú inkorporáciu (nemecký prístup)
a umožňuje aj na základe praktických nedostatkov
jednotlivých modelov integrácie zvoliť primerane vhodnejšie
prostriedky na zabezpečenie najmä politickej a následne
ekonomickej integrácie. Aký faktor však ešte intenzívne limituje
riešenie vzniknutej situácie? Podľa nás je to kultúrny aspekt
súvisiaci napríklad aj s mierou zvnútornenia náboženských
hodnôt, ktoré boli a sú súčasťou európskej kresťanskej
tradície. Ak si zoberieme štatistický prehľad o väčšinovej
náboženskej identifikácií jednotlivcov v krajinách
Vyšehradskej štvorky (s výnimkou Českej republiky), je
zarážajúce, ako sa táto skutočnosť neodráža v súčasných
prieskumoch verejnej mienky, v ktorej dominuje xenofóbna optika.
Napriek tomu, že reflektujeme a nespochybňujeme svetský
charakter štátu, je zarážajúca úroveň hodnotovej disonancie
medzi mierou populácie, ktorá sa hlási k základným hodnotám
kresťanstva, kam patrí láska k blížnemu, pomoc slabším,
hladným atď. v kontexte ďalších prejavov ľudskej
solidarity, a náladami, ktoré reprezentujú názor väčšinovej
spoločnosti k problematike imigrantov. Ako je možné, že v
spoločnostiach, ktoré patria medzi ekonomicky najvyspelejšie štáty
sveta je väčšina jednotlivcov neschopná elementárnej ľudskej
empatie, ktorá sa prejavuje v ochote pomôcť ľuďom v núdzi
bez ohľadu na etnicitu, rasu, alebo náboženskú identitu? Príčin
tohto stavu je samozrejme viac, ale majú jeden spoločný menovateľ,
a tým je strach. Strach o stratu sociálnych istôt,
bezpečnosti, strach z nárastu nezamestnanosti, strach z výzvy,
ktorú prináša kultúrna a náboženská inakosť v kontexte
vytvárania priestoru slobody a zodpovednosti. Tento pocit je
následne posilňovaný neschopnosťou politických reprezentantov a
štátneho aparátu riešiť vzniknutú situáciu.
S tým sa však vynára základná otázka na úrovni
jednotlivca. Kam v mojom živote zaraďujem význam kresťanských
hodnôt lásky, nezištnej pomoci druhým a ochoty podeliť
sa z druhými o zdroje na zabezpečenie ich minimálnych
existenčných potrieb? Ako chápeme v dnešnej situácii napr.
kresťanské posolstvo vychádzajúce z Kázania na hore? Nie je
mojou snahou v tejto súvislosti redukovať jeho odkaz na
základe diferenciácie imigrantov na tých, ktorí prichádzajú
z ekonomických dôvodov, a tých, ktorí sú reálne
vystavení dôsledkom občianskej vojny či štátneho teroru. To je
úlohou štátneho aparátu a zodpovedných verejných
činiteľov, aby dokázali realizovať súčasné zmluvy v tejto
oblasti akými sú Dublinský protokol a Schengenská zmluva.
V osobnej rovine však napriek tomu zostane stále otvorená
otázka ako som ja ako jednotlivec, ktorý sa hlási ku kresťanskej
tradícií a jej hodnotám, ochotný pomôcť slabšiemu, resp.
človeku v núdzi. Sú tieto hodnoty vyprázdnenou floskulou,
ktorá slúži len na legitimizáciu izolacionistických požiadaviek?
Alebo sú to hodnoty, ktorých význam dokladám vlastným príkladom.
Každý z nás si samozrejme musí na ňu odpovedať sám a
nastaviť si zrkadlo, aké svedectvo vydáva o hodnotách, ku
ktorým sa hlási. Nechcem byť a nie som pri pozorovaní vývoja
danej situácie pesimistický, keďže aj dnešná realita prináša
doklad o tom, že nezanedbateľné množstvo dobrovoľníkov,
nadácií, občianskych združení, cirkví, ale aj laikov sa
snaží nezištne prispieť k zvládnutiu vzniknutej utečeneckej
krízy. Ich činnosť zastrešená prostredníctvom organizačnej a
hmotnej pomoci je potvrdením, že dokážu v spoločenskej
praxi transformovať elementárne humanistické hodnoty kresťanstva
do prejavov a skutkov milosrdenstva. Na druhej strane nežijem
v informačnej izolácii. Z tohto dôvodu sa nezaraďujem
ani k idealistom, ktorí si nepripúšťajú skutočnosť, že
tieto prejavy nezištnej ľudskej pomoci v kontexte vízie
integrácie prisťahovalcov nie sú dostatočné, keďže jej rámec
a podmienky určuje štát. V tejto súvislosti je tiež
potrebné zohľadniť nemožnosť používať stratégiu Spojených
štátov v otázke imigrantov v Európe.
Jedným
z hlavných dôvodov sú odlišné historické skúsenosti v 20.
storočí, ktoré nie sú kompatibilné s chápaním rozsahu
individuálnej slobody a osobnej zodpovednosti za svoju existenciu
podľa amerického vzoru. Naopak európsky spoločenský vývoj
viedol k sformovaniu modelu sociálneho neokorporativizmu, ktorý
má za úlohu cez vybrané inštitúcie štátu prerozdeľovať
verejné zdroje práve z dôvodu zabránenia
ekonomicko-sociálnej polarizácii ako jednej z príčin nástupu
nedemokratických hnutí.
Z tohto dôvodu je zavedenie jasných
podmienok sociálnej podpory a integrácie zo strany politických
elít východiskovou podmienkou umožňujúcou začať z pohľadu
štátnych inštitúcii systematicky riešiť utečeneckú krízu
a následne integráciu aj za pomoci nevládneho sektora. Jedine
od tohto momentu je možné systematicky riešiť utečeneckú krízu
v Európe, ktorej cieľom by malo byť udelenie plnohodnotných
občianskych práv pre tých imigrantov, ktorí budú akceptovať
hodnoty otvorenej, liberálno-demokratickej spoločnosti a
kultúrno-civilizačných kresťanských tradícií, z ktorých
vzišla. Z tohto dôvodu by som súčasný stav radšej ako
krízu reflektoval ako výzvu. Výzvu pre každého občana, aby
pochopil, že fungovanie štátu má možnosť zlepšiť
a ovplyvňovať aj on. Prisťahovalectvo nám však prináša
nielen zrkadlo a možnosť pochopenia stavu našej spoločnosti.
Prináša najmä výzvu pre našu spoločnosť dostáť kresťanskej
tradícii a princípom otvorenej a občiansky rovnoprávnej
spoločnosti. Len prostredníctvom tejto výzvy môžeme dokázať
prelomiť železnú oponu v nás a upriamiť pozornosť
širokej verejnosti na význam kresťanských hodnôt pre dnešnú
spoločnosť, cez ktoré sme schopní vytvárať podmienky pre lepší
a spravodlivejší svet.
Autor je politolog a působí na
Katedře politologie Filosofické fakulty Trnavské univerzity.