Imigrácia ako zrkadlo kvality štátu a hodnôt v spoločnosti (Marcel Martinkovič)

Vývoj súčasnej spoločenskej situácie v rámci krajín Európskej únie je viditeľne determinovaný pokračujúcim prílevom utečencov. Ak odhliadneme od špecifík jednotlivých krajín, ktoré sa rôznia v postoji politických reprezentácii k riešeniu tohto problému, môžeme si všimnúť podobné stanoviská vládnych reprezentantov krajín Vyšehradskej štvorky, ktorí odmietajú riešenie vzniknutej situácie prijatím povinných kvót a sú za prijatie opatrení, ktoré obmedzia možnosti prístupu imigrantov do priestoru EÚ. Z tohto dôvodu je súčasné stanovisko vlád Českej republiky, Slovenskej republiky, Maďarska a Poľskej republiky veľmi podobné. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že tento postoj korešponduje s názorom väčšej časti verejnosti týchto krajín. Verejná mienka vo všeobecnosti zdieľa obavy siahajúce od bezpečnostných rizík, cez znepokojenie v kontexte chápania zložitosti procesu integrácie imigrantov pochádzajúcich z odlišného kultúrneho prostredia až po obavy z poklesu sociálneho štandardu väčšinovej časti populácie. Zmienené úzkosti sa dajú reflektovať z rôznych pohľadov. My sa zameriame na tri základné momenty, ktoré súčasná vlna migrácie odkryla. Prvý môžeme zaradiť medzi inštitucionálne. Druhý, ktorý naň nadväzuje, sa týka úrovne politického diskurzu a kompetencii politických elít. Tretí sa vzťahuje k individuálnemu reflektovaniu daného stavu a možností jeho riešenia zdola, t.j. zo strany občianskej spoločnosti a jednotlivcov.

Súčasný stav, ktorý býva často označovaný žurnalistickým termínom ako imigračná kríza vypovedá niečo dôležité o stave našej spoločnosti. Základným poznatkom je, že štátne inštitúcie a ich riadenie v krátkodobom horizonte nie sú schopné identifikovať vznikajúce problémy, ktoré spoločenský vývoj prináša, a následne formulovať stratégie riešenia vzniknutých problémov. Výsledkom tejto skutočnosti je následná absencia efektívnej komunikácie zo strany štátnych inštitúcii smerom k verejnosti. Tá je následne slabo informovaná v kontexte možných riešení daného problému napr. v oblasti priblíženia možných nákladov na jednotlivé riešenia imigrácie a odhadov konečných dopadov týchto potenciálnych rozhodnutí vlády. Výsledkom neexistencie účinnej osvety vo verejnom diskurze zo strany najmä štátnych inštitúcii je šírenie množstva dezinformácii. Tie nepomáhajú pochopiť príčiny a následne definovať možné riešenia imigrácie v súvislosti napr. s možnosťami úpravy azylového procesu, integrácie atď., ale šíria atmosféru nedôvery a obáv z možného vývoja napr. v súvislosti so stretom odlišných náboženských kultúr. Vzniknutá situácia, kedy ani po dvoch rokoch rôznych rokovaní reprezentanti zodpovedných politických inštitúcií neboli schopní prijať vhodnú stratégiu a realizovať opatrenia riešiace nárast počtu utečencov, ako ani spôsob ich systematickej registrácie, či plynulý priebeh azylovej procedúry, poukazuje na inštitucionálnu krízu nielen štruktúr EÚ, ale aj národných štátov. Tá sa následne prejavuje stratou dôvery časti občanov smerom k politickým inštitúciám a ich predstaviteľom. Tento fakt, že doteraz neexistuje účinná stratégia riešenia imigračnej vlny, a to ani na úrovni európskych inštitúcii a národných vlád, naznačuje štrukturálnu krízu demokratických inštitúcii v Európe. V rámci nej súčasne odkrýva aj obraz o stave politických elít na jednotlivých úrovniach vládnutia. Tie pri snahe definovať možné prostriedky a samozrejme aj náklady na riešenie migrácie zväčša rezignovali na systematickú a aktívnu osvetovú politiku smerujúcu ku komplexnému  informovaniu vlastných občanov, napríklad aj o možných prínosoch zvládnutia imigračnej vlny. Stali sa pasívnymi pozorovateľmi spoločenských nálad a ich pozornými a nekritickými prijímateľmi. Zo strany relevantných politických subjektov najmä v krajinách Vyšehradskej skupiny sa tak proces hľadania zmysluplného riešenia zmenil pod tlakom verejnej mienky na jej kopírovanie v snahe zabezpečiť si legitimitu pri výkone moci. Médiá neustále informujú o vývoji nezvládnutej situácie s príchodom množstva imigrantov, čím znásobujú prirodzené obavy na strane občanov, ktorí reflektujú daný stav iba cez útržkovité správy médií. Výnimku tvorí časť mediálnych zdrojov a aktivít kultúrnych, politických, akademických či náboženských elít podporovaných časťou nevládnych organizácií, ktoré poukazujú aj na možné prínosy začlenenia imigrantov do našej spoločnosti. Ich humanistický apel, ktorý býva doplnený aj ekonomickými analýzami o pozitívach zvládnutia imigrácie, je však často prekrytý množstvom stále sa opakujúcich negatívnych správ o vývoji na jednotlivých hraniciach štátov EÚ. Tento stav tak poukazuje na úzku previazanosť inštitucionálnej krízy demokratických inštitúcii s úrovňou politickej kultúry volených reprezentantov, ktorých vystupovanie rezignovalo na úsilie sformulovať víziu a jasné programovo realizovateľné opatrenia v súvislosti s ich mandátom. Skôr sme svedkami ako sa v mene ochrany verejného dobra systematicky rozširuje atmosféra strachu, pričom absencia reálnych politických riešení v otázke organizačného zvládnutia narastajúcej imigračnej vlny je prekrývaná snahou nekriticky reflektovať zmeny nálad vo verejnej mienke. Z kultúry  politických elít sa tak vytráca jeden z podstatných prvkov zodpovednej politiky, a to je schopnosť na základe dostatočného množstva informácií a organizačných kapacít verejnej správy predstaviť relevantnú víziu riešenia daného problému, zrozumiteľne ju komunikovať verejnosti a následne ju uskutočniť. A keďže kvalita konkrétneho politického rozhodnutia sa skôr či neskôr prejaví v spoločenskej praxi, neželaným výsledkom súčasného stavu, kedy sa politici zameriavajú najmä na sledovanie vlastnej podpory, je okrem odkrytia krízy účinnosti a efektívneho fungovania štátneho aparátu aj vzrastajúca nedôvera občanov v schopnosti politikov riešiť v ich mene množstvo problémov. Strata dôveryhodnosti štátneho aparátu je tak jedným zo základných a čitateľných dôsledkov nezvládnutia riešenia imigrácie. Táto skutočnosť následne zväčšuje znepokojenie a obavy verejnosti, ktorej väčšia časť z hľadiska sociálno-ekonomického statusu nedosahuje štatisticky priemerný príjem v národnom hospodárstve jednotlivých krajín. Zväčšujúca sa úzkosť v segmentoch väčšinovej verejnosti tak pramení z pochopenia daného stavu, že ak sme teraz svedkami zlyhávania zodpovedných politických elít a príslušných štátnych úradov, tak nádej, že budú spôsobilé zvládnuť dlhodobý proces integrácie imigrantov v budúcnosti je malá, keďže ten okrem ekonomických prináša aj množstvo vnútropolitických rizík a výziev.

Ako je však vôbec možné, že jeden z politicky a ekonomicky najrozvinutejších kontinentov sa obáva vzniknutej imigračnej vlny? Veď migranti boli súčasťou modernej európskej histórie a jednotlivé európske štáty majú aj konkrétne skúsenosti s aplikovateľnosťou jednotlivých integračných modelov do praxe, ako aj s ich nedostatkami. Variabilita prístupov k neeurópskym prisťahovalcom pritom zahŕňa od kultúrnej a jazykovej asimilácie (francúzsky prístup), cez hierarchický kultúrny pluralizmus (britský spôsob integrácie) až po permanentnú diferencovanú inkorporáciu (nemecký prístup) a umožňuje aj na základe praktických nedostatkov jednotlivých modelov integrácie zvoliť primerane vhodnejšie prostriedky na zabezpečenie najmä politickej a následne ekonomickej integrácie. Aký faktor však ešte intenzívne limituje riešenie vzniknutej situácie? Podľa nás je to kultúrny aspekt súvisiaci napríklad aj s mierou zvnútornenia náboženských hodnôt, ktoré boli a sú súčasťou európskej kresťanskej tradície. Ak si zoberieme štatistický prehľad o väčšinovej náboženskej identifikácií jednotlivcov v krajinách Vyšehradskej štvorky (s výnimkou Českej republiky), je zarážajúce, ako sa táto skutočnosť neodráža v súčasných prieskumoch verejnej mienky, v ktorej dominuje xenofóbna optika. Napriek tomu, že reflektujeme a nespochybňujeme svetský charakter štátu, je zarážajúca úroveň hodnotovej disonancie medzi mierou populácie, ktorá sa hlási k základným hodnotám kresťanstva, kam patrí láska k blížnemu, pomoc slabším, hladným atď. v kontexte ďalších prejavov ľudskej solidarity, a náladami, ktoré reprezentujú názor väčšinovej spoločnosti k problematike imigrantov. Ako je možné, že v spoločnostiach, ktoré patria medzi ekonomicky najvyspelejšie štáty sveta je väčšina jednotlivcov neschopná elementárnej ľudskej empatie, ktorá sa prejavuje v ochote pomôcť ľuďom v núdzi bez ohľadu na etnicitu, rasu, alebo náboženskú identitu? Príčin tohto stavu je samozrejme viac, ale majú jeden spoločný menovateľ, a tým je strach. Strach o stratu sociálnych istôt, bezpečnosti, strach z nárastu nezamestnanosti, strach z výzvy, ktorú prináša kultúrna a náboženská inakosť v kontexte vytvárania priestoru slobody a zodpovednosti. Tento pocit je následne posilňovaný neschopnosťou politických reprezentantov a štátneho aparátu riešiť vzniknutú situáciu.

S tým sa však vynára základná otázka na úrovni jednotlivca. Kam v mojom živote zaraďujem význam kresťanských hodnôt lásky, nezištnej pomoci druhým a ochoty podeliť sa z druhými o zdroje na zabezpečenie ich minimálnych existenčných potrieb? Ako chápeme v dnešnej situácii napr. kresťanské posolstvo vychádzajúce z Kázania na hore? Nie je mojou snahou v tejto súvislosti redukovať jeho odkaz na základe diferenciácie imigrantov na tých, ktorí prichádzajú z ekonomických dôvodov, a tých, ktorí sú reálne vystavení dôsledkom občianskej vojny či štátneho teroru. To je úlohou štátneho aparátu a zodpovedných verejných činiteľov, aby dokázali realizovať súčasné zmluvy v tejto oblasti akými sú Dublinský protokol a Schengenská zmluva. V osobnej rovine však napriek tomu zostane stále otvorená otázka ako som ja ako jednotlivec, ktorý sa hlási ku kresťanskej tradícií a jej hodnotám, ochotný pomôcť slabšiemu, resp. človeku v núdzi. Sú tieto hodnoty vyprázdnenou floskulou, ktorá slúži len na legitimizáciu izolacionistických požiadaviek? Alebo sú to hodnoty, ktorých význam dokladám vlastným príkladom. Každý z nás si samozrejme musí na ňu odpovedať sám a nastaviť si zrkadlo, aké svedectvo vydáva o hodnotách, ku ktorým sa hlási. Nechcem byť a nie som pri pozorovaní vývoja danej situácie pesimistický, keďže aj dnešná realita prináša doklad o tom, že nezanedbateľné množstvo dobrovoľníkov, nadácií, občianskych združení, cirkví, ale aj laikov sa snaží nezištne prispieť k zvládnutiu vzniknutej utečeneckej krízy. Ich činnosť zastrešená prostredníctvom organizačnej a hmotnej pomoci je potvrdením, že dokážu v spoločenskej praxi transformovať elementárne humanistické hodnoty kresťanstva do prejavov a skutkov milosrdenstva. Na druhej strane nežijem v informačnej izolácii. Z tohto dôvodu sa nezaraďujem ani k idealistom, ktorí si nepripúšťajú skutočnosť, že tieto prejavy nezištnej ľudskej pomoci v kontexte vízie integrácie prisťahovalcov nie sú dostatočné, keďže jej rámec a podmienky určuje štát. V tejto súvislosti je tiež potrebné zohľadniť nemožnosť používať stratégiu Spojených štátov v otázke imigrantov v Európe. Jedným z hlavných dôvodov sú odlišné historické skúsenosti v 20. storočí, ktoré nie sú kompatibilné s chápaním rozsahu individuálnej slobody a osobnej zodpovednosti za svoju existenciu podľa amerického vzoru. Naopak európsky spoločenský vývoj viedol k sformovaniu modelu sociálneho neokorporativizmu, ktorý má za úlohu cez vybrané inštitúcie štátu prerozdeľovať verejné zdroje práve z dôvodu zabránenia ekonomicko-sociálnej polarizácii ako jednej z príčin nástupu nedemokratických hnutí. Z tohto dôvodu je zavedenie jasných podmienok sociálnej podpory a integrácie zo strany politických elít východiskovou podmienkou umožňujúcou začať z pohľadu štátnych inštitúcii systematicky riešiť utečeneckú krízu a následne integráciu aj za pomoci nevládneho sektora. Jedine od tohto momentu je možné systematicky riešiť utečeneckú krízu v Európe, ktorej cieľom by malo byť udelenie plnohodnotných občianskych práv pre tých imigrantov, ktorí budú akceptovať hodnoty otvorenej, liberálno-demokratickej spoločnosti a kultúrno-civilizačných kresťanských tradícií, z ktorých vzišla. Z tohto dôvodu by som súčasný stav radšej ako krízu reflektoval ako výzvu. Výzvu pre každého občana, aby pochopil, že fungovanie štátu má možnosť zlepšiť a ovplyvňovať aj on. Prisťahovalectvo nám však prináša nielen zrkadlo a možnosť pochopenia stavu našej spoločnosti. Prináša najmä výzvu pre našu spoločnosť dostáť kresťanskej tradícii a princípom otvorenej a občiansky rovnoprávnej spoločnosti. Len prostredníctvom tejto výzvy môžeme dokázať prelomiť železnú oponu v nás a upriamiť pozornosť širokej verejnosti na význam kresťanských hodnôt pre dnešnú spoločnosť, cez ktoré sme schopní vytvárať podmienky pre lepší a spravodlivejší svet.

Autor je politolog a působí na Katedře politologie Filosofické fakulty Trnavské univerzity.