Druhý vatikánsky koncil : Obroda cirkvi a zjednotenie kresťanov (Štefan Šrobár)

Štefan Šrobár

V roku 1959 ohlásil pápež Ján XXIII. Druhý vatikánsky koncil. Druhý vatikánsky koncil sa konal od roku 1962 do roku 1965. Koncilu predchádzalo dlhé obdobie. Vzišiel z patristického, biblického, ekumenického, liturgického a sociálneho hnutia. Mnohé z týchto obrodných hnutí siahajú až k nouvelle théologie (nová teológia). Ekleziológia Y. Congara umožňuje hlbšie poznanie teológie Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev je „cirkev, ktorá zhromažďuje“, ale súčasne je to spoločenstvo veriacich, Boží ľud a teda „cirkev, ktorá je zhromaždená“. Katolícka cirkev má byť otvorená pre všetky kresťanské a ľudské hodnoty. Vzájomné poznávanie nezaujatým a nepolemickým spôsobom je prvým krokom na ekumenickej ceste. Cirkev si má vždy znovu a novým spôsobom brať za kritérium Bibliu a Ježišov zámer. Štruktúra cirkvi je dialogická v štvorakom zmysle: okrem vnútrocirkevného dialógu existuje dialóg katolíckej cirkvi s ostatnými kresťanmi, dialóg cirkvi so svetom a – na prvom mieste – dialóg Boha so svojím ľudom, so svojou cirkvou. Dôležitým činom v postoji katolíckej cirkvi k ekumenizmu bolo založenie Sekretariátu pre jednotu kresťanov pápežom, Jánom XXIII. (1960), ktorým bolo zahájené tiež prípravné obdobie pre zvolanie Druhého vatikánskeho koncilu. Sekretariát pre jednotu kresťanov má na starosti všetko, čo sa týka ekumenizmu, pokiaľ ide o styky s cirkvami evanjelickými a cirkvami pravoslávnymi. Z dielne Sekretariátu pre jednotu kresťanov vlastne vzišiel a bol po dlhých debatách na koncile prijatý dôležitý dekrét o ekumenizme „Unitatis redintegratio“. Text dekrétu je ohlasom ducha pápeža Jána XIII. On to bol, ktorý zvolal Druhý vatikánsky koncil, ktorého poslaním bolo obroda cirkvi a zjednotenie kresťanov. Pápež Ján XIII. Dal pozvať na koncil nekatolíckych pozorovateľov, ktorí boli všade prijímaní ako „drahí priatelia“. V úvode dekrétu o ekumenizme Otcovia snemu zdôrazňujú: „Obnovenie jednoty medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných zámerov druhého ekumenického vatikánskeho snemu“. Otcovia vidia v ekumenickom hnutí „vanutie Ducha svätého“. V prvej kapitole sa hovorí o katolíckych zásadách ekumenizmu. Katolícki veriaci uznávajú všetko dobré a opravdivo kresťanské, s čím sa stretávajú u svojich odlúčených bratov. V druhej kapitole sa hovorí o zásadách, ako ekumenizmus uskutočňovať. Zdôrazňuje sa tu, že opravdivý ekumenizmus nie je možný bez vnútorného obrátenia všetkých kresťanov. Hovorí sa tam podrobne aj o obrode cirkvi. Dôležité je vzájomné poznávanie kresťanov. A samozrejme je potrebná ekumenická výučba a spolupráca s odlúčenými bratmi. V tretej kapitole sa hovorí o cirkvách a kresťanských spoločnostiach, ktoré sú oddelené od Apoštolského stolca. Na prvom mieste je venovaná zvláštna pozornosť východným cirkvám a sú stanovené zásady náboženského komunikovania s nimi. V druhej časti tretej kapitoly dekrétu sa pojednáva o cirkvách a spoločnostiach odlúčených od Ríma na Západe. S tými spája katolícku cirkev spoločný krst a úprimná láska k Písmu svätému. Ekumenická činnosť musí byť plne a úprimne katolícka, to znamená verná pravde, ktorú sme všetci prijali od apoštolov a cirkevných Otcov.