Druhý vatikánsky koncil : Obroda cirkvi a zjednotenie kresťanov (Štefan Šrobár)
Štefan
ŠrobárV roku
1959 ohlásil pápež Ján XXIII. Druhý vatikánsky koncil. Druhý
vatikánsky koncil sa konal od roku 1962 do roku 1965. Koncilu
predchádzalo dlhé obdobie. Vzišiel z patristického,
biblického, ekumenického, liturgického a sociálneho hnutia.
Mnohé z týchto obrodných hnutí siahajú až k
nouvelle
théologie
(nová teológia).
Ekleziológia
Y.
Congara umožňuje hlbšie poznanie
teológie
Druhého vatikánskeho koncilu. Cirkev je „
cirkev,
ktorá zhromažďuje“,
ale súčasne je to spoločenstvo veriacich, Boží ľud a teda
„cirk
ev,
ktorá je zhromaždená“.
Katolícka cirkev má byť otvorená pre všetky kresťanské
a ľudské hodnoty. Vzájomné poznávanie nezaujatým
a nepolemickým spôsobom je prvým krokom na
ekumenickej
ceste.
Cirkev si má vždy znovu a novým spôsobom brať za kritérium
Bibliu
a
Ježišov
zámer.
Štruktúra cirkvi je
dialogická
v štvorakom zmysle: okrem vnútrocirkevného dialógu existuje
dialóg katolíckej cirkvi s ostatnými kresťanmi, dialóg
cirkvi so svetom a – na prvom mieste – dialóg Boha so svojím
ľudom, so svojou cirkvou. Dôležitým činom v postoji
katolíckej cirkvi k ekumenizmu bolo
založenie
Sekretariátu pre jednotu kresťanov
pápežom, Jánom XXIII. (1960), ktorým bolo zahájené tiež
prípravné obdobie pre zvolanie Druhého vatikánskeho koncilu.
Sekretariát pre jednotu kresťanov má na starosti všetko, čo sa
týka ekumenizmu, pokiaľ ide o styky s cirkvami
evanjelickými a cirkvami pravoslávnymi. Z dielne
Sekretariátu pre jednotu kresťanov vlastne vzišiel a bol po
dlhých debatách na koncile prijatý dôležitý dekrét
o ekumenizme „
Unitatis
redintegratio“.
Text dekrétu je ohlasom ducha pápeža Jána XIII. On to bol, ktorý
zvolal Druhý vatikánsky koncil, ktorého poslaním bolo
obroda
cirkvi a zjednotenie kresťanov.
Pápež Ján XIII. Dal pozvať na koncil nekatolíckych
pozorovateľov, ktorí boli všade prijímaní ako „drahí
priatelia“. V úvode dekrétu o ekumenizme Otcovia snemu
zdôrazňujú: „
Obnovenie
jednoty medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných
zámerov druhého ekumenického vatikánskeho snemu“.
Otcovia vidia v ekumenickom hnutí „vanutie Ducha svätého“.
V prvej kapitole sa hovorí o
katolíckych
zásadách ekumenizmu.
Katolícki veriaci uznávajú všetko dobré a opravdivo
kresťanské, s čím sa stretávajú u svojich odlúčených
bratov. V druhej kapitole sa hovorí
o zásadách,
ako ekumenizmus uskutočňovať. Zdôrazňuje sa tu, že opravdivý
ekumenizmus nie je možný bez
vnútorného
obrátenia
všetkých kresťanov. Hovorí sa tam podrobne aj o obrode
cirkvi. Dôležité je vzájomné
poznávanie
kresťanov. A samozrejme je potrebná ekumenická výučba
a spolupráca s odlúčenými bratmi. V tretej
kapitole sa hovorí o cirkvách a kresťanských
spoločnostiach, ktoré sú
oddelené
od Apoštolského stolca. Na prvom mieste je venovaná zvláštna
pozornosť
východným
cirkvám
a sú stanovené zásady náboženského komunikovania s nimi.
V druhej časti tretej kapitoly dekrétu sa pojednáva
o cirkvách a spoločnostiach odlúčených od Ríma
na
Západe.
S tými spája katolícku cirkev spoločný
krst
a úprimná láska k
Písmu
svätému.
Ekumenická činnosť musí byť plne a úprimne
katolícka,
to znamená verná
pravde,
ktorú sme všetci prijali od apoštolov a cirkevných Otcov.