Dekalóg 9. Nebudeš žiarliť na neverného partnera! | Daniel Pastirčák

Nevera nie je problém, prečítal som si na titulnej strane istého mienkotvorného denníku. Anonymná autorka, pani Hana, v rubrike „Zdravie“ tvrdenie z titulnej strany podoprela osobnou skúsenosťou. Na vlastnom manželstve si overila, že lásku nie je potrebné spájať s vernosťou v intímnom živote. „My sme sa s manželom vopred dohodli. Nevera nie je problém. Milencov si navzájom bez problémov tolerujeme. Veď skutočná láska nie je o sexe.“ Haninu spoveď redakcia doplnila krátkym komentárom: „Hana tak trochu popiera mýty, ktoré sú o ženách v našej spoločnosti stále zažité.“

Nuž, je pred nami deviate prikázanie Dekalógu; i vďaka nemu sa azda tie mýty v našej spoločnosti dodnes udržali. Dekalóg sa totiž k téme vracia: Nepožiadaš manželku blížneho svojho. V pôvodnej mojžišovskej verzii je deviate prikázanie jedným dychom vyslovené spolu s desiatym: Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho, ani nezatúžiš po dome svojho blížneho, ani po jeho poli, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu. Osou, ktorá vetu spája je sloveso patrí, čo očividne odkazuje k nedotknuteľnosti vlastníckeho práva. Manželka sa ocitla medzi inventárom, v súpise majetku, preto ju treba chrániť zákonom pred zlodejmi a násilníkmi. Uvedenie ženy medzi položkami patriarchovho imania nás, ak nie z rozhorčenia, tak aspoň z ostychu, pobáda, aby sme toto prikázanie dali do zátvorky.

Ten tretí

Keď som si pozrel Kieslowského film, rozhodol som sa zátvorku odstrániť. Zo všetkých filmových podobenstiev toto na mňa zapôsobilo najsilnejšie. Deviate prikázanie je totiž možné čítať i z inej perspektívy. Otvára pred nami tému túžby prerastajúcej do vášne, vkladá ju do kontextu citlivých intímnych medziľudských vzťahov, a tak podozrivému imperatívu vracia existenciálnu závažnosť. A je tu ešte čosi pozoruhodnejšie – pri rýchlom čítaní onoho prikázania nám to môže ľahko uniknúť – poukaz na toho tretieho. V klbku nevery je prítomný ten tretí, medzi telá milencov padá jeho tieň. Ten tretí je blížny. Každým dotykom sa milenec na tele ženy dotýka toho tretieho. Tam, kde milencovi dotyk spôsobuje rozkoš, tomu tretiemu spôsobuje muky. Takéto slastné trýznenie nevyhnutne nastoľuje spletité etické dilemy. Ten tretí je prítomný na oboch stranách milovanej ženy. Pre milenca je to manžel, pre manžela je to milenec. Pre oboch je ten tretí anonymný – iba živý tieň – on. No tam, kde je pre mňa iný človek iba „on“, ešte som sa k nemu nepriznal ako k blížnemu. V Kieslowského príbehu sa manžel a milenec nikdy nestretnú. Vždy sa iba pozorujú, ba sledujú navzájom, ako zálesák v prérii. Skúmajú stopy zanechané tým druhým v životnom priestore milovanej ženy: zošit v priečinku palubnej dosky auta, pohľadnica s pápežom… Alebo i naopak – od milenca k manželovi – telefonát do bytu, kde sa namiesto milej ozve hlas jej manžela. Nikdy spolu neprehovoria. Iba v jedinej scéne na začiatku dôjde k čomusi, čo vzdialene pripomína rozhovor. Manžel Roman, začína tušiť, že jeho žena Hana sa stýka s milencom. Najprv nájde zošit a v ňom milencove meno Márius, potom objaví telefónne číslo. Chce si ho overiť. Zdvihne Máriusova mama. Roman si podozrivého chlapca nechá zavolať k telefónu. „Haló, haló,“ ozve sa Márius. Roman neodpovedá. „Halooó, halooó,“ zaťahuje Márius komediantsky. Roman zloží: „Halooó, halooó,“ opakuje si posmešne sám pre seba. To bolo všetko, čo si tí dvaja vo filme povedali. Nuž deviate prikázanie nie je iba o smilstve v zmysle uvoľnenej sexuality. Je o trojuholníku, o bolestivom uzlíku, v ktorom sa tri životy spletajú v žeravom uzlíku lásky a vášne a spôsobujú si pri tom kruté utrpenie.

Sľub vernosti

Keď sa budú písať dejiny našej doby, napíšeme: Smilnili sme a čítali sme noviny. Túto ironickú poznámku napísal Albert Camus v prvej polovici minulého storočia. Čo by napísal dnes? Odvážil by sa ešte použiť ono archaické slovo – smilnili? Milenecký trojuholník je typickou podobou nevery. V tom nadväzuje na šieste prikázanie. Smilstvo je stará morálna kategória označujúca nemorálny sexuálny akt. Lenže aký akt je dnes, pre nás, potomkov sexuálnej revolúcie ešte nemorálny? Na Facebooku kolovalo vtipné video: problém sexuálnej etiky bol v ňom objasnený na jednoduchom príklade so šálkou kávy. Ak niekomu ponúkneš šálku kávy a on má na šálku kávy chuť, je to v poriadku, vypijete si spolu kávu. Ak chceš mať sex s niekým, kto chce mať sex s tebou, je to v poriadku, žiadne iné podmienky sa tu nevyžadujú. Ak však nútiš k sexu niekoho, kto nechce mať sex s tebou, prekročil si hranice. Jednoduché a ľahko sa to pamätá – jediným kritériom sexuálnej etiky je dobrovoľnosť. Jediným zlom je násilie. Nehovorme o nevere, hovorme iba o znásilnení. Nuž, aké potom „nepožiadaš“?

Ako sa blíži leto, takmer každú sobotu si obliekam bielu albu a vždy pred iným párom prednášam slová manželského sľubu: Vyvoľuješ si tu prítomnú, ako jedinú spomedzi žien. Dávaš jej sám seba, ako dar lásky. Zaväzuješ sa milovať ju vždy a milovať ju celú, nie len jej slávu, ale aj jej biedu. Nie svoju predstavu, ale skutočného človeka. V zdraví i v chorobe, v šťastí i v nešťastí… Vyvoľuješ si tú prítomného ako jediného spomedzi mužov… Muž a žena sľub potvrdzujú svojim: „áno“. Čo to robíme? Kto sa odváži vziať na seba také jarmo? Veď žena a muž sa svojim „áno“ zaväzujú k celoživotnej vernosti. Načo je taký záväzok dobrý? Prichádzajú, lebo láska sama v nich chce vysloviť toto vyznanie. Veď láska, ak je prítomná, chce byť úplná, celkom sa dať a toho druhého celkom prijať – navždy. Nuž, láska si sama kladie požiadavku vernosti. Svadba je iba iniciačným rituálom, ktorý tým, čo sa milujú, umožňuje verejne vysloviť svoje trúfalé vyznanie: V zdraví i chorobe, v šťastí i nešťastí… Veľké a silné slová. Ale čo so sľubom, keď choroba naozaj príde? Telo, ktoré si dvaja zaľúbenci vo vyznaní navždy darovali, je neschopné fyzicky opätovať lásku. Mladá žena je uväznená vo svojom sľube. Paralyzovaného muža zasa mučí vedomie, že jeho impotentné telo je pre milovanú ženu prekážkou k naplneniu života.

Potrebuješ milenca

Práve do takej dilemy nás uvádza Kieslowského film. Rozpor sa pred nami otvorí hneď v úvodnej scéne: Striedajú sa tu krátke prestrihy: V tom istom čase sme na dvoch rôznych miestach. Najprv v dome Haninej mamy. Hana sa prebúdza v cudzej posteli. Zašepká: Romek. Už v prvom obraze cítime napätie, tušíme tieň zatajeného milenca. Roman zatiaľ sedí v ambulancii krakovskej nemocnice. Oproti nemu kolega, lekár Mikolaj, s úprimnou, trochu cynickou tvárou: „Čo chceš vedieť?“ Pýta sa. „Pravdu.“ Odpovie. „Koľko dievčat si mal, myslím celkovo v živote?“ vyzvedá huncútsky lekár. Roman nie je žiadny puritán. Nevie si spomenúť: „Osem, deväť, možno pätnásť.“ „Stačí ti to?“ podpichuje Mikolaj kamarátsky. „Desať rokov som ženatý…“ odpovie Roman vážne. „To ti musí stačiť.“ Prehlási Mikolaj definitívne. Dostal sa k tomu, čo bolo treba povedať: „Už nikdy nebudeš mať žiadnu ženu. Výsledky sú jasné, symptómy jednoznačné.“ Lekár hľadí na pacienta priamo, akoby chcel neústupnosťou pohľadu, potvrdiť nezvratnosť diagnózy: „Aká je tá tvoja žena?“ Dodá, aby zmiernil ťaživé napätie. „Skvelá.“ Romanov hlas je zafarbený citom. Má Hanu rád. „Rozveď sa“. Poradí mu Mikolaj priamočiaro. Roman mlčí, je bledý, hľadí do prázdna ako do priepasti. 

Prší! Roman za volantom. Vracia sa do Varšavy. Vrazí do značky pri ceste. Brzdy škrípu, auto sa šmýka po mokrej ceste. Bol natoľko zahĺbený do seba, že stratil potrebnú pozornosť, alebo podvedome pokúša smrť? Okolo auta, ktoré zastalo na okraji cesty prechádza cyklista s prívesným vozíkom: Dobrácka nemá tvár – symbol prozreteľnosti. Zjavuje sa v každom Kieslowského Dekalógu, vždy tá istá tvár okoloidúceho, prítomná v rozhodujúcej chvíli. Takto sa pred nami vo filme po prvý krát vynorí téma smrti.

Hana opúšťa matkin byt, vracia sa domov. Pred bytovkou Roman vybalí batožinu. Stojí na daždi. Zdráha sa vstúpiť. Hana ho pozoruje v zhasnutom okne, zbehne dolu a privádza ho domov.

„Povedz mi všetko, nech sa nemusím báť.“ Šepká Hana. Vo svetle nočnej lampy pohliadne do očí manželovi, ktorý leží mĺkvy a bledý vedľa nej v posteli. „Povedal mi to na rovinu. Nemám šancu.“ Roman sa na Hanu nepozrie, hľadí do tmy kdesi za oknom. „Ani teraz, ani potom, ani nikdy.“ „Tomu neverím!“ Akoby ho chcela vytrhnúť z tej strašnej osamotenosti. „Také sú fakty,“ povie Roman tvrdo. Hana sa nadvihne, skloní tvár k Romanovej tvári: „Miluješ ma, alebo nie?“ Roman odvracia zrak. „Bojíš sa povedať, že ma miluješ, hoci ma miluješ. Láska nie je iba vzdychanie v posteli päť minút do týždňa.“ Hana je zrazu plná oduševnenia. „To tiež patrí k láske,“ odbije ju Roman. „Je to iba biológia.“ Hana sa nedá odbiť: „Pravá láska je v srdci, a nie medzi nohami. Záleží mi viac na tom, čo máme, než na tom, čo nemáme.“ Hanine krásne oči sú teraz plné vrúcnosti. „Si mladá,“ povie Roman unavene. „Vyrovnám sa s tým,“ namieta Hana, no v pohľade sa jej mihne tieň. „Musíš si nájsť milenca, ak ešte nejakého nemáš.“ Roman to povie rozhodne, akoby pod tou rozhodnosťou chcel ukryť nepriznanú bolesť. „Nemám,“ šepne Hana, ale potom rázne dodá: „Také veci sa nemajú hovoriť.“ „Majú,“ odvrkne Roman. Hana upiera veľké oči plné nehy do Romanových: „Bol si ku mne úprimný – povedal si mi, že sa už nikdy nebudeme môcť milovať, a ja ti zas hovorím, že napriek tomu chcem byť s tebou. Milujem ťa.“

Medzi hlavou a pohlavím

Nuž Mikolajova rada bola zbytočná. Rozvod sa nekoná. Manželia v ťažkej situácii obstáli. Roman je veľkorysý; sníma z milovanej ženy ťarchu záväzku, aby si bez výčitiek svedomia mohla s milencom dopĺňať to, čo jej on už dať nedokáže. Ako lekár vie oddeliť biologické potreby od ľudských vzťahov. A Hana? Tá ho vrúcne miluje: „Chcem byť s tebou. Milujem ťa.“ Čo krajšie mohol od nej počuť? „Láska nie je medzi nohami, ale v srdci“. Čo múdrejšie mu v tej ťažkej chvíli mohla povedať?

Bolo by to krásne, keby to nebolo inak. Vo chvíli, keď Hana svoje slová vyriekne, klame. Má milenca, no tají to. „Potrebuješ si nájsť milenca,“ Roman Hane podáva pomocnú ruku. Prečo ju Hana neprijala, prečo mu nepovedala: „Netreba, už mám. Milý chlapec, páčil by sa ti. Býva vo vedľajšom vchode. Mentálne je síce takmer decko, ale inak je bystrý – fyzikár. Ak chceš, zoznámim ťa s ním. Volá sa Márius.“ Prečo sa Hana neodváži povedať Romanovi pravdu? Veď i podľa jej mienky lásku možno od sexu bez problémov oddeliť. A predsa, keď sa má priznať, zľakne sa. Bojí sa azda, že odhalená nevera láske zasadí smrteľnú ranu? Zamotala sa v klbku zmätkov. Klame i hovorí pravdu. A Roman? Ten sa ocitne v ešte hlbšom zmätku. Pokiaľ ide o rozum, všetko je mu jasné. Čo sa týka srdca, nevie o sebe takmer nič. Hane radí, aby si našla milenca, no netuší, čo sa s ním stane vo chvíli, keď narazí na jeho prvú stopu. Rozum je jasnozrivý, kým hľadí vonku; o tom, čo sa deje vo vnútri, však rozum nič nevie. Čistý rozum sa pohybuje vo svete myšlienkových abstrakcií, bez kontaktu s realitou existencie. Kým človek nepozná priepasť svojho srdca; temné ohne túžby, ktoré v ňom planú, nevie nič o sebe, o svete, o iných ľuďoch, no hlavne – nevie nič o láske.

Jednou z drám súčasného človeka je to, že stratil srdce. Medzi hlavou a pohlavím je prázdno. Napísal Jean–Yves Leloup: Často prechádzame od chladných analýz k tým najneuváženejším pudovým výkyvom. Človek sa ocitá čoraz väčšmi v stave schizofrénie, pretože prišiel o integrujúce a „personalizujúce“ centrum svojho bytia, srdce.

Kdesi tam, k tajomstvu srdca, smeruje dráma, ktorú pred nami Kieslowský rozohráva. Uvádza nás na to neznáme pomedzie medzi hlavou a pohlavím – do tajomného stredu – do srdca, v ktorom sa utvára naše citlivé vedomie „ja som“. Človek predsa nie je čírim pudom – biologickým strojom, ani čírou racionalitou – neosobným počítačom. Človek je individualita. Racionálne a pudové sa stretá v srdci – mentálne a telesné je zjednotené v emócií. Emócia telo spája s mysľou, tvorí moju osobu – moje myšlienky, moje telo. Kým nenájdem cestu k tajomstvu vlastných emócii, môj rozum zostane iba bezmocným pozorovateľom stavov, do ktorých ma strhávajú nepochopiteľné emócie.

V kritickej chvíli sa k tajomstvu srdca obracia aj biblický kráľ Dávid. Strhnutý vášňou ku krásnej Batšebe vykonal rad zločinov a teraz na jeho svedomie doľahlo vedomie viny: „Stvor mi čisté srdce, ó Bože.“ Modlí sa. „Obnov vo mne pevného ducha.“ Človek, ktorý stratil prístup k srdcu, sa rozpadá, nič pevného v ňom niet. Aké srdce je však čistým srdcom? „Ty si praješ pravdu vo vnútri,“ povie Dávid Bohu v onej modlitbe. Čistota srdca sa zakladá vo vnútornej pravdivosti. A prvá pravda vnútra je toto: Viem, že moje bytie nepochádza zo mňa. Všetko, kým som, je mi dané z absolútneho bytia, ktoré ma presahuje. Ten dar je výzvou k zodpovednej slobode. Prvým klamom srdca je klam seba privlastnenia: Sám sebe som vecou na použitie, telo si beriem ako nástroj na sebauspokojenie. Čisté srdce však vie: Svoje telo nevlastním, jeho erotická výbava nie je iba aparatúrou určenou k sebanaplneniu. Je prostriedkom sebadarovania, nástrojom existenciálnej komunikácie, a smeruje k jednote lásky. Veď práve bránou sexuálneho spojenia k nám prichádza zázrak života. Cez spojenie jednej ženy s jedným mužom vstupujú do bytia ľudské bytosti. Jednota lásky, ku ktorej sa muž a žena v svadobnom sľube zaväzujú, je jednotou tela: „Tí dvaja budú jedno telo“. To nie je iba metafora, je to fakt zadaný bytím samým. Tak sa môj otec a moja matka stali vo mne jedným telom. Som jedným telom z ich dvoch tiel. Niet vo mne inej hmoty iba trošku hmoty z mojej matky, trošku hmoty z môjho otca. To je fakt manželskej jednoty, všetko ostatné je zodpovednosť lásky za ten fakt. Deti čakajú na prahu spojenia, aby prišli ako pocestní do domu nášho tela. Tu sa učia dôverovať láske. Bránou sexu sme sem prišli, bránou sexu sem prišli naše deti, tajomstvo erotického zjednotenia a tajomstvo zrodenia života sú od seba neoddeliteľné.

Nechceli sme deti

Noc plynie. Počuť vodu ako kvapká do umývadla. Roman nespí, ako by mohol. „Haňo, spíš?“ opýta sa. „Nie,“ odpovedá ona. „Nikdy sme nechceli mať deti,“ uvažuje Roman nahlas. „Nechceli,“ potvrdzuje Hana. „Keby boli, možno by nám teraz bolo ľahšie,“ vzdychne Roman. „Možno,“ opakuje Hana ako ozvena. Do krízy tiel navždy oddelených chorobou padá tieň odmietnutých detí. V smutnej nočnej chvíli sa skľúčeným manželom zjavujú deti ako čosi, čo nemali vynechať, čosi, čo ich láske chýba, čosi, o čo by sa teraz mohla ich láska oprieť, čosi, v čom by ich telá i napriek Romanovej nemohúcnosti zostávali naďalej spojené v jedno.

V druhom pláne filmu sa odohráva iný príbeh. Príbeh mladého dievčaťa so slabým srdcom a krásnym hlasom. Roman má dievča operovať, no váha. Operácia je riskantná, nie je však nevyhnutná. Na operácii trvá matka dievčaťa. Chce, aby svojim hlasom jej dcéra urobila kariéru. Kvôli slabému srdcu ju však do školy neprijmú. „Matka chce, aby som mala všetko, no ja potrebujem iba celkom málo,“ vysvetľuje dievča Romanovi. Spieva mu úryvok z krásnej piesne. „Škoda, že nechcete spievať,“ poznamená Roman očarený jej hlasom. „O čom ste snívali v mojom veku?“ spýta sa dievča. „Chcel som byť chirurgom.“ „Nikdy ste nesnívali o dome, rodine, o deťoch?“ pokračuje dievča. „Na to som nepomyslel.“ Do nalomeného života sa Romanovi vkráda téma, na ktorú zabudol.

Dnes, v dobe rozvinutej antikoncepcie, sa na deti ľahko zabúda. Sexualita sa stala pohodlnou, nezaťažuje ju už hrozba z možného života. Dieťa sa odkladá. Stáva sa projektom, jednou z vecí, ktoré môžeme mať, ak si to budeme môcť dovoliť. Ako často, potom, keď odrazu chceme mať to, čo sme nechceli, zistíme, že dieťa pre nás už nie je možné. Prichádza kalvária krkolomných pokusov na klinikách s umelým oplodnením. Sexualita je viac než extáza vášne, viac než príjemné uvoľnenie, dokonca viac než dar, ktorý si môžu darovať tí, čo sa milujú. Je životom, ktorý nás spája na celý život zodpovednosťou lásky.

Plamene žiarlivosti

Polož si ma ako pečať na svoje srdce, ako pečatný prsteň na svoje rameno, lebo láska je silná ako smrť, tvrdá ako peklo je žiarlivosť. Jej žiara je ohnivá ako mohutný plameň. Tak básnik vo Veľpiesni ospevuje lásku: Lásku nemôže uhasiť ani množstvo vody, ani rieky ju nedokážu odplaviť. Záväzok vernosti básnik zdôvodňuje odkazom na smrť a žiarlivosť. Láska ako smrť? Láska ako peklo žiarlivosti? Do tej smrti a do tých plameňov nás unáša dej Kieslowského filmu. Roman, rozvážny inteligentný lekár, sa pred našimi očami mení na poľutovaniahodného úbožiaka. Len čo objaví prvé stopy milenca, zachváti ho žiarlivosť: odpočúva telefóny, nechá si vyhotoviť náhradné kľúče od bytu Haninej matky; tuší, že práve tam sa milenci schádzajú. Už neklame iba Hana, klame i on ju. Zatiaľ čo sa Hana miluje s mladým fyzikárom, Roman sedí na schodoch pred dverami bytu, mučený strašnou bolesťou načúva vzdialeným zvukom. Je nám ho ľúto, no nevieme celkom potlačiť pohŕdanie. Žiarlivosť je predsa opovrhnutia hodná karikatúra lásky. Chce toho druhého vlastniť, mať ho iba pre seba? Taký egoizmus je predsa opakom lásky. Láska je slobodná – slobodne dáva, slobodne prijíma, iba za podmienok slobody možno hovoriť o láske. Uctievame slobodu lásky, odsudzujeme zotročenie žiarlivosťou. Dnes by azda bolo treba ono staré prikázanie popraviť: Nebudeš žiarliť na neverného partnera! Buďme však k Romanovi spravodliví: svoju ženu nechce vlastniť, chce jej dať slobodu. Jeho žiarlivosť nepramení z egoistického privlastnenia, pramení z múk zranenej lásky. Vodou rozumu sa snaží uhasiť plamene poranenej lásky. Lenže ani rieky chladnej racionality ten oheň nedokážu uhasiť. Ak by sa mu to i podarilo, zostala by v ňom azda potom ešte nejaká láska? Nezostala by tu už iba tupá ľahostajnosť? Nuž, nie každá žiarlivosť je hodná opovrhnutie. Sú situácie, keď láske nezostáva nič iné iba ten pekelný plameň. Mám pred sebou tváre, mužov a žien, ktorých láska zradila. Tváre zmučené ohňom bezmocnej žiarlivosti. Vidím slzy muža, ktorý nedokázal večer čo večer čakať na ženu vracajúcu sa z milencovej postele. Odsťahoval sa od nej práve preto, že ju miloval. Tak je to s Romanom, spaľujú ho pekelné muky, nie preto, že v ňom niet lásky, ale preto, že svoju ženu miluje. Je to však paralyzovaná láska. Keď ho chce Hana doma, večer toho istého dňa objať, Roman sa strasie odporom. „Nedotýkaj sa ma!“ precedí cez zuby a odtisne ju.

Tiene smrti

Láska je silná ako smrť. Smrť. Práve tam Romana jeho láska ženie. Sadá si na bicykel, rúti sa po rozbitej ceste, v tváre číre zúfalstvo. Akoby si chcel čosi vopred vyskúšať, vopred si overiť svoje sily. Na čo myslí? Myslí na smrť. Rúti sa po betónových tvárniciach do vôd rieky. Opláchne si tvár a vráti sa domov.

Láska je silná ako smrť. V krátkej vete sa ozýva toľko znepokojujúcich významov. Milovať znamená celkom sa dať a celkom prijať toho druhého. Láska podstupuje strašné riziko, vzdala sa hradieb zabezpečujúcich zvrchovanosť môjho ja. V láske som zložil zbrane, zostal som celkom bezbranný. Možno o tom hovoriť vzletne a poeticky ako Béla Hamvas: V každom svojom čine, myšlienke a v každej pohnútke svojho života viem zachovať sám seba. V láske nie. Sám seba sa neviem vzdať len tak, bez čohokoľvek ďalšieho. Ten, koho dostanem späť, už nie je tým, kým som bol. Ten je už bohatší, jednoduchší, čistejší, božskejší. Toto je tajomstvo lásky. Musím sa stratiť a zaniknúť. Bez váhania, rozmyslenia, výhrady, opatrnosti – dokonale zaniknúť. V mystériu môžu byť zbožštené len dve do seba zaniknuté bytosti. No so smrťou v láske to môže byť i omnoho temnejšie. Roman miluje, nevie z Haninho života odísť; ak by odišiel, nezostalo by tu z neho nič. Zostať nemôže, lebo jeho zmučená láska bude pre Hanu prekážkou, nechce pred ňu stavať vrak svojho úbohého života. Nuž, čo tu láske zostáva? Nič iné iba smrť?

Čo zostáva láske?

Atmosféra sa zahusťuje, napätie stúpa. Hana tuší, že Roman narazil na stopu. Musí vzťah ukončiť skôr, kým Roman na všetko príde. Dohodne si schôdzku s milencom v matkinom byte. Roman si jej telefonát vypočul. Skôr než do bytu vstúpi, Roman je už ukrytý v matkinej skrini. Škárou v nedovretých dverách milencov pozoruje. Hana oznámi svoje rozhodnutie. „Milujem ťa!“ vyhŕkne z Máriusa. I on sa zaplietol do mučivej siete lásky. „Nikdy sme o tom nehovorili…“ Nalieha. „Ani nebudeme,“ preruší ho Hana chladne. „Dozvedel sa o tom?“ Na Máriusov život padol tieň toho tretieho. Netuší, že jeho blížny je tak blízko, v tme za dverami skrine. „Ani o tom nebudeme…“ povie Hana ticho, akoby tušila, že ten tretí ich počúva. „Nedozvedel sa, a ani sa to nikdy nedozvie,“ zmätený a urazený Márius opúšťa byt. Hana zhasne lampu, chystá sa odísť, v tom pootvorenými dverami uzrie Romanovú tvár v skrini. „Vyjdi von,“ povie. „Vyjdi von!“ kričí. Roman nevychádza. „Prečo si to urobil? Chcel si vidieť ako sa s ním váľam v posteli? Mal si tu byť minulý týždeň, videl by si všetko.“ „Bol som tu,“ povie Roman ticho, akoby si spomínal na zlý sen. „Sedel som na schodoch a počúval.“ Zazvoní zvonček. „Otvor,“ povie Roman unavene. Hana otvára. Vo dverách stojí Márius. „Chcem, aby si si ma zobrala. Rozviedla sa a vydala sa za mňa.“ Až teraz, po všetkom tom ukrývaní, Márius požiada ženu svojho blížneho? Hana pred ním zabuchne dvere. Skriňa je prázdna. Hany sa zmocní nepokoj. Pristúpi k otvorenému oknu. Tuší, že na ich osud siaha smrť. Romana nájde v kúpeľni, sedí s hlavou v umývadle. Dvíha ho, je bezvládny, ruky sa mu kníšu ako atrape. Hana je plná vrúcnosti. Nehnevá sa na jeho žiarlivosť, nevraští tvár nad jeho voyerizmom. „Objím ma. Objím. Prosím.“ Po líci jej steká slza. No Roman je ako bez života. „Nedokážeš mi odpustiť, že som spala s tým… Myslela som si, že ťa poznám, netušila som, že by ťa to mohlo tak zraniť.“ „Nemám právo byť žiarlivý,“ mrmle Roman, „nemám žiadny nárok.“ „Máš! Máš právo byť žiarlivý.“ Hana miluje preto Romanovej bolesti rozumie. „Mal si pravdu, musíme si všetko hovoriť na rovinu. Už nikdy ti nebudem klamať, aby si sa nemusel skrývať v skrini. Mal si pravdu. Mali sme mať dieťa, mohli by sme si adoptovať nejaké.“ „Musíme si od seba oddýchnuť,“ vzdychne si Roman.

Hana odchádza na lyžovačku do Zakopaného. Skôr než odíde, podnikne potrebné kroky, aby dohodli adopciu. Roman ju odprevádza k vlaku. „Mám ti každý večer zavolať?“ Hana sa vykláňa z vlaku a drží Romana za ruku. „Nie, nie… Nevolaj mi,“ odmieta Roman „Veríš mi.“ Roman sa zadumane usmieva, sotva badateľne prikývne.

Krehký náznak obnovenej vzájomnosti však čaká strašná skúška. Roman sa vracia domov. Pred vedľajším vchodom vidí Máriusa ako balí lyže, štartuje auto a odchádza. Overí si, že odcestoval do Zakopaného. Rozjarený milenec Hanu prekvapí v rade na vlek. Hana nie je iba prekvapená, je zdesená. Tak ako je, v lyžiarkach a kombinéze, odbieha, volá z búdky do nemocnice. Dozvie sa že Roman do práce neprišiel. Volá domov. Roman má už všetko premyslené, dopísal list na rozlúčku zastrčil ho za číselník telefónu a odchádza. Vo dverách ho zastaví telefón. Chvíľu váha, no potom nechá telefón márne vyzváňať v prázdnej izbe. Uháňa na bicykli, k rozostavenému mostu. V tvári má zúfalstvo i rozhodnosť. Blíži sa k okraju mosta, pridáva. Bicykel aj s jazdcom padá z mostu dolu. Jediným svedkom tragédie je onen okoloidúci, nemá tvár prozreteľnosti, muž na bicykli s prívesným vozíkom.

Spomínam si na zvláštny obraz zo supermarketu: Postarší muž tlačí na invalidnom vozíku svoju o niečo mladšiu ženu. Ona zas tlačí nákupný vozík so skromným nákupom. Smejú sa, živo gestikulujú. Žena vyberá tovar, muž ho vkladá do košíka. Ich nálada kontrastuje s ponurou náladou naokolo. Sú ako zjavenie z iného sveta. Sveta, kde si ľudia nemenia životných partnerov ako počítač, mobil či šaty, kde človek človeku nie je iba tovarom na voľnom trhu. Napriek ťažkému životnému údelu ich láska dozrela do krásneho plodu. Čo museli pochopiť, akú múdrosť objaviť, akú pokoru nadobudnúť. Čo zostane láske, keď ju rozdelí odumreté telo, keď sa jej dotkne smrť, keď ju spália plamene?

Hana tak, ako odbehla v lyžiarkach a kombinéze, docestuje domov. Byt je prázdny, za číselníkom telefónu nájde list od Romana. Číta. Zadúša sa plačom. Na operačnej sále sa prebúdza Roman v sadrovej kazajke. „Vaša žena nie je v Zakopanom. Vrátila sa do Varšavy,“ oznamuje sestra pacientovi. Roman diktuje číslo, sestra vytáča. Hana dvíha telefón. „Haňo,“ ozve sa v slúchadle. „Ty si…“ zašepká Hana, „Bože dobrý, ty si… „Som,“ usmieva sa Roman. Ty si! Som! Milujem, teda; chcem, aby si bol. Napísal Augustín, a vystihol tým to podstatné, čo zostáva láske. Film skončil. Čo bude ďalej? Ako vyzerá láska tam, kde prišla o všetky ilúzie, tam, kde jej namiesto toho, čo mala, zostáva len to, čo chýba? Láska, ak zostala verná sama sebe, napokon vždy doputuje na tie prázdne pusté miesta. Už ju neuživí extáza očarenia, ani vzrušenie nežných dotykov. Láska tu vie, že nemohla inak, iba dať sa druhému v zraniteľnej vernosti. Pozná temnoty smrti i spaľujúce plamene. Vie, že to, čo sľúbila, si nevie dať sama zo seba, že jej to chýba. Tu sa láska vracia k svojmu prameňu, vyschnuté koryto ľudského milovania sa otvára Bohu. Indický básnik Thákur o tom napísal krásnu báseň:

Milá moja, srdce mi vo dne v noci túži

po stretnutí s tebou – po stretnutí,

čo je ako všetko ničiaca smrť.

Zmeť ma ako búrka:

vezmi si všetko, čo mám;

Otvor môj spánok a vyplieň i sny.

Olúp ma o môj svet.

V tom spustošení,

v tej úplnej nahote ducha

buďme zajedno v kráse.

Beda, je to márna túžba!

Kde možno dúfať v také splynutie

okrem teba, Bože môj?

Nuž, to, čo láske chýba, ju otvára Bohu. Tam, kde sa dve bytosti súžené radosťou i bolesťou lásky dotknú dna vo vlastnom srdci, pocítia ťarchu túžby po úplnosti, a zveria to, čo ľudsky nemožno mať, Bohu, poznajú, že tá prázdnota je plnosťou, a to, čo stratili, v Bohu navždy majú. Preto sa nikdy neodvážim ono: Budeš ju milovať vždy a milovať ju celú, v zdraví i v chorobe, v šťastí i v nešťastí, v živote i smrti… vysloviť inak, iba vo viere. Veď iba v Bohu môže láska vysloviť svoje trúfalé „áno“.

Vytisknout