DEKALÓG PODĽA KIESLOWSKÉHO 1. Stvoríš si Boha na svoj vlastný obraz! [Daniel Pastirčák]

Daniel Pastirčák

(Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi, alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť. Exodus 20: 4)

Na počiatku Adam stvoril Boha: Na svoj vlastný obraz ho stvoril. Adam dal Bohu mnoho mien, aby sa mohol stať Bohom nad celou zemou. A tak sa Adam stal Bohom, ktorého stvoril, a svojimi zázrakmi vládol na celej zemi.

Tieto slová, samozrejme, nepochádzajú z Biblie. Biblický text vykresľuje odlišnú scenériu počiatku. Boh tvorí Adama, a tvorí ho na svoj obraz. Autorom citovaného textu je Ian Anderson, frontman art-rockovej kapely Jethro Tull. Anderson text napísal ako motto k známemu albumu Aqualung.

Ktoré z tých dvoch podaní je pravdivé? Čo ak sú svojim spôsobom pravdivé obe? Nechajme sa týmto rozporným tvrdením uviesť do prvého imperatívu Dekalógu: Nevytvoríš si žiadnu modlu, ktorej by si sa klaňal! Inak povedané: Z ničoho pozemského a čiastkového si nevytvoríš obraz Absolútnej poslednej skutočnosti, pred ktorou by si sa sklonil ako pred božstvom.

Priblížme sa k našej téme krátkym mentálnym cvičením v obrazotvornosti: Predstav si sám seba, povedzme rok pred svojím narodením. Predstav si seba deň po svojej smrti. Predstav si vesmír sekundu pred Veľkým treskom. Čo ste si predstavili? Nič? Tmu? Prázdnotu? Bezobraznosť? Skúsme ešte jednu predstavu. Predstavte si Boha. Čo ste videl? Nič? Tmu? Svetlo? Prázdnotu? Bezobsažnosť?

Práve takto uvádza vo svojom filme tému prvého prikázania Krzysztof Kieslowski: Otec so synom raňajkujú. Otec číta noviny. Zatiaľ čo otec čítal hárok otlačeného papiera zvrchu, syn, keďže je o niečo menší, číta ten istý hárok zospodu. Sú tam kolónky s úmrtným oznámením.

„Prečo ľudia umierajú?“ Pýta sa syn. „Na rakovinu, infarkt, kvôli nehode, alebo na starobu...“ Odvetí otec. „Ale, čo je to smrť?“ Nedá sa syn. „Srdce zastane, prestane pumpovať krv, krv sa nedostane do mozgu, všetko sa zastaví – koniec“. Vysvetlí otec synovi. „A čo potom zostane?“ Vyzvedá syn. „Spomienka. Spomienka na to, čo človek robil, aký bol. Zostane pamäť. Pamäť je dôležitá.“ Snaží sa otec. „Prečo tu píšu: Večné odpočinutie daj jeho duši? Dušu si nespomínal.“ Pýta sa chlapec ďalej. „To je len taká forma lúčenia.“ Vysvetlí otec. „Duša neexistuje.“ „Ako vieš, že neexistuje?“ Nalieha syn. „Nuž, úprimne povedané – neviem.“ Prizná sa otec.

Tu stojíme na mieste, kde sa nám kladie prvý imperatív Dekalógu. Na mieste tajomstva. Pred počiatkom a po konci – tam kde nevieme.



Načo nám je také prikázanie?

Nie je toto prikázanie trochu zastarané? Nestratilo svoju všeobecnú etickú platnosť? Veď čo už môže znamenať prikázanie: Neurobíš si obraz Boha, v dnešnom svete, kde otázka Boha už nie je žiadnou témou? Ako by sa etiky človeka mohol týkať Boh, v ktorého neverí, a žiadnym spôsobom s ním vo svojom myslení nepočíta? Domnievam sa, napriek týmto oprávneným výhradám, že prvé prikázanie je i dnes aktuálne rovnako pre náboženského i nenáboženského človeka. Právom je to prikázanie prvým medzi všetkými ostatnými. Hovorí totiž o prvom, základnom ľudskom vzťahu: Vzťahu k tajomstvu bytia, z ktorého pochádza všetko, kým sme. Tak je to i teraz, v prítomnej chvíli s tým, kto tieto riadky číta, i s tým, kto ich napísal, je to jednoducho stále s nami. Ten skrytý vzťah si každý nesieme vo svojej bytostnej samote; zázračný jav života, ktorý nemáme ako svoj vlastný, základný jav myslenia, ktoré nemáme sami zo seba, ako čosi svoje vlastné. Nevytvorili sme to, bolo to vytvorené v nás: Mystérium narodenia, mystérium smrti.

Práve tento vzťah v nás určuje všetky ostatné vzťahy. On určuje ako chápem sám seba, on určuje ako chápem iných, ako chápem svet. On určuje, ako sa staviam k sebe, k tebe, k ostatným, k prostrediu, v ktorom žijem svoj život. Tento vzťah je živý v každom človeku, či o ňom premýšľa alebo nie. Otázka prvého prikázania sa totiž dotýka obrazu, ktorý si každý človek nesie v základe svojej mysle: Predstavu toho, čo je absolútne, večné a nekonečné. Obraz toho, v čom sa zakladá existencia všetkého ostatného. Taký obraz si (vedome či nevedome) v základe svojej mysle nesie i myseľ ateistu. Obrazom Boha je tu večná hmota a energia, tá slepými, náhodnými pohybmi tvorí podobu všetkých vecí. Všetko sa zakladá v tomto základe: Myšlienky, činy, predstavy, psychické stavy; inteligencia, emócia, vôľa – láska i nenávisť.

Nie len teista, aj ateista si potrebuje svoj obraz Boha potvrdzovať, obhajovať a chrániť. Veď práve z neho si vie rozumne vysvetliť celý svet. Môže sa samozrejme i zachvieť, môže sa v neistej chvíli dokonca odvážiť o tom obraze i zapochybovať. Keď vedci v nedávnej minulosti zistili, že vesmír sa očividne rozpína, že teda musí mať v priestore i čase svoj začiatok a nejaví sa nám už viac ako nekonečný, pre materialistický obraz Boha to bola znepokojujúca informácia. Večnosť a nekonečno sa tým presunuli pred počiatok vesmíru, pred počiatok hmoty a energie. Bolo treba obhájiť nekonečnosť vesmíru. Niektorí vedci navrhli hypotézu nekonečných paralelných vesmírov, a obraz bol zachránený.

Pre každého človeka je teda užitočné, aby výzvu prvého prikázania prijal ako vážnu otázku. Obraz Boha, na ktorom zakladáme svoje myslenie, má pre nás totiž formatívny význam. Sám pred sebou sa mením na obraz, ktorý som prisúdil základom skutočnosti. Mením sa na podobu obrazu, ktorý som postavil do centra svojho bytia. Ak, povedzme, podľa vzoru Freuda, postavím do stredu svojej reality nevedomú vôľu k slasti – silu sexuálnej energie – začnem sám seba vidieť ako nevedomú sexuálnu aparatúru. Ak, povedzme, podľa Nietzscheho, do stredu ľudskej reality postavím vôľu k moci, začnem sám seba chápať ako agenta moci, ktorá sa chce vo svete naplno presadiť.

V Kieslowského filme vidíme podobnú situáciu. Chlapcov otec prednáša v aule plnej študentov. Otcov chlapec ho pozoruje. Otec sa venuje veľkej téme – téme jazyka. Kladie si závažnú otázku. Ako je možné z jedného jazyka preložiť do iného to, čo nie je obecné? Teda to, čo je intímne osobné, jedinečné – napríklad poéziu. Cituje Eliota: „T. S. Eliot povedal, že poézia je to, čo z jazyka nemožno preložiť.“ Čo ak sa Eliot mýli? Pýta sa chlapcov otec. „Myslím si“ pokračuje, „že správne naprogramovaný počítač môže mať nielen inteligenciu, ale i svoj vlastný estetický vkus, svoju vlastnú osobnosť.“

Človek, ktorý do stredu reality postavil matematickú racionalitu, vtelenú v technickom zázraku počítača, sám seba vidí ako veľký, biochemický počítač. Mŕtva technológia je tu povýšená nad živú ľudskú bytosť. Výrobok je povýšený nad svojho tvorcu. V strede bytu, kde chlapcov otec s otcovým chlapcom bývajú, tróni na stole počítač – nemý symbol osi, okolo ktorej sa točí svet.

Výrobný proces modly

Tu sme v strede našej témy – modla. Čo je to modla? Ako vzniká idolatria, to smiešne klaňanie sa človeka mŕtvemu idolu? Modla je tým, čo človek vytvorí, postaví to sám nad seba a potom sa tomu klania, slúži tomu ako Pánovi života i smrti. Vyrobený Pán, svojho tvorcu zbavuje slobody, zotročuje ho.

Tak pred nás s hravou iróniou prorok Izaiáš kladie obraz výrobného procesu modly: Vidíme kováča, ako pracuje vo svojej vyhni; pozná technológiu výroby. Vie roztaviť kov. Vie vyrobiť formu; s pomocou umelca vie odliať sochu pôsobivých tvarov. Potí sa pri tom, do procesu vkladá svoj um, energiu, niečo pri tom musí aj zjesť, upečie si to na tom istom ohni. Keď je hotový, vyleští to, postaví to pred seba, klania sa tomu a povie: „Vysloboď ma, veď ty si môj Boh.“

Poviete si: „Toto sa predsa netýka moderného, osvieteného, racionálneho človeka.“ Naozaj? Keď dáme do zátvorky trochu primitívne, staroveké technológie, moderný človek sa od toho obrazu veľmi nelíši. Dlhodobým intelektuálnym vývojom si vytvoril úžasné matematické formuly. Vytvoril zázrak – počítač. Do toho zázraku vie vložiť, v sústavách zložených z jednotiek a núl, všetky obrazy, myšlienky a informácie: Všetko je na webe. Napokon sa jeho myseľ skloní pred vlastným výtvorom. Povie mu: „Som tvojím obrazom. Ja sám nie som nič viac, nič iné, iba počítač z mäsa a kosti. Ja som nedokonalý, no ty budeš dokonalý.“ A tak Adam stvoril Boha na svoj vlastný obraz.

Kdesi tam smeruje i Kieslowského Dekalóg. Prichádza dramatický zlom: Otcov chlapec objaví korčule, chlapcov otec ich ukryl, mal to byť dar na Vianoce. Za domom mrzne jazero. Pri jazere si neznámy bezdomovec (tá nemá tvár, ktorú Kieslowski pred nás v každom filme predkladá ako symbol Božieho tajomstva) rozložil oheň. Chlapec natešený z nových korčúľ na otca nalieha, chce sa ísť korčuľovať. Otec je prezieravý. Aký je ľad na jazere, bude dostatočne pevný? Idú sa poradiť s počítačom. Zistia všetky potrebné údaje – intenzita mrazu za posledné tri dni, hĺbka jazera, koeficient premeny vody na ľad: Výsledok je jednoznačný – ľad je dostatočne hrubý, unesie ťarchu 250 kíl.

Ľad sa však prelomí. Keď sa tú informáciu chlapcov otec dozvie od susedy, upokojuje ju: „To nie je možné, ľad sa nemohol prelomiť.“ Prelomil sa a otcov chlapec v studenej vode zahynul. Otec teraz sedí v prázdnej izbe oproti svojmu počítaču, plný bolesti a hnevu. Počítač na neho priateľsky žmurkne: „I am ready“ Muž na počítač hľadí pohľadom veriaceho, ktorého Boh zradil.

Večnosť v mysli človeka

Prečo je to tak? Prečo si človek tvorí obrazy Boha? Boh do mysle človeka vložil večnosť, napísal vo svojej knihe biblický Kohelet. Ľudská myseľ hľadá dokonalosť, úplnosť – teóriu všetkého – všeobecný princíp, z ktorého by sa všetky veci a javy dali bezo zvyšku vysvetliť. No nielen myseľ, i srdce človeka prahne po úplnosti – po celistvosti bytia, kde by bolo zahrnuté všetko. Táto túžba horiaca v strede srdca má zvláštnu moc; dokáže premeniť na obraz Boha čokoľvek – i čosi celkom malé a čiastkové – všetko na čo človek uprie svoju bohotvornú túžbu.

Mladý muž uprie svoju absolútnu túžbu na dievča – a, hľa, čo vidí? Bohyňu ožiarenú aurou absolútna; na nej stojí a padá celý zmysel jeho života. No nielen on, i ona je jeho túžbou spútaná. Nemôže byť v jeho prítomnosti sama sebou, nemôže prezradiť svoju slabosť, svoju nedokonalosť, svoju vratkú ľudskosť. Každá prejavená nedokonalosť totiž hrozivo otriasa božským svetom lásky. Musí hrať rolu bohyne, kým jej čas z tváre nestrhne tú uhrančivú masku, alebo od neho musí utiecť.

Podobne matka spaľovaná absolútnou túžbou po materinskom naplnení, uprie na dieťa voju túžbu, zotročí ho svojou obetavou láskou, pripúta ho k sebe putom zaslúženej vďačnosti, neumožní mu slobodný rozvoj a rast.

Tam mieri imperatív prvého prikázania. To prikázanie nemá chrániť Boha. Veď načo a pred kým by mal byť Boh chránený? To prikázanie má chrániť človeka. Tomáš Halík v jednej zo svojich kníh poznamenal, že človek potrebuje veriť v Boha v prvom rade preto, aby nezabudol, že sám nie je Bohom.

Imperatív – neurobíš si obraz Boha, ktorému by si sa klaňal - je tu však v prvom rade preto, lebo Boh svoj obraz pre človeka už vytvoril. Kde je ten obraz? V človeku. Človek je Imago Dei – obraz Boha. Stvorme človeka na svoj vlastný obraz

Boží obraz Boha

Pred osudovým sklonom ľudskej mysle tvoriť modly sa možno účinne brániť azda iba jediným spôsobom: Prijať obraz Boha tak, ako ho pre nás vytvoril Boh sám: Ty sám si Božím obrazom a ja som oproti tebe taký istý.

Tu sme uprostred paradoxu: Nevytvoríš si obraz? Ale veď človek si obraz Boha na sebe nesie práve tým, že tvorí. Tvorí obrazy, koncepty, technické vynálezy, veľké umelecké diela; práve tým tvorením na sebe nesie ten obraz – obraz Stvoriteľa. Človek však, v tom najbytostnejšom zmysle, nie je obrazom Boha tým, že tvorí, ale tým, ako to tvorí - tým kým je: Tam kde sám seba presahuje k absolútnym hodnotám – k pravdivosti, k láske, k dobru, k slobode... Tam, kde som s tebou; v tom, ako sa k tebe zachovám, ako ťa vnímam, ako ťa chápem, Boh vo mne tvorí svoj obraz. Tam, kde dám prednosť pravdivosti pred svojím zámerom, kde dám prednosť láske pred svojím záujmom, Boh vo mne tvorí svoj obraz.

Azda práve preto Boh napokon na scénu evanjelia, ako svoj dokonalý obraz, uvádza Syna človeka – Krista – bytosť, v ktorej sa Božie a ľudské stáva dokonale Jedno. No ani ten obraz nám neponechá ako niečo, o čo by sme sa mohli opierať ako o čosi vonkajšie. Len čo sa ten obraz na chvíľu objavil v historickom čase, už aj mizne. Ježiš v scéne rozlúčky z Jánovho evanjelia učeníkom hovorí: „Vidím, že ste smutní, keď vám hovorím, že odchádzam. Ale pre vás je to dobré, aby som odišiel, lebo ak neodídem, Duch nepríde. Doteraz bol Duch medzi vami, v obraze môjho života, no ja musím odísť zvonku, aby som sa vrátil dovnútra: V ten deň spoznáte, že ja som v Otcovi, vy vo mne a ja vo vás.“ Potom sa im stratí v smrti, na chvíľu sa im zjaví v zmŕtvychvstaní, aby im navždy zmizol v nebi. Ako vonkajší obraz sa z našej histórie stratil, aby sa bezobrazný stal prítomnosťou v nás, a tak sme sa i my v ňom stávali s Bohom jedno. Ako o tom písal Majster Eckhart: Lebo človek musí vyjsť zo všetkých obrazov, i sám zo seba, musí sa od toho úplne vzdialiť, pokiaľ skutočne chce a má prijať Syna, a stať sa synom v Otcovom lone a srdci.

Kde sa deje to zrodenie, kde sa zakladá to zjednotenie? Tam, kde človek vystupuje sám zo seba – v láske. Lebo iba v láske sa dvaja stávajú jedno. Milovaný nie je vonkajším obrazom, je vo vnútri – milovaný je milujúcom a milujúci v milovanom. Boh je láska, napísal apoštol Ján: Kto miluje narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje nepozná Boha, lebo Boh je láska. (...) Boha nikto nikdy nevidel. Keď milujeme, Boh zostáva v nás a jeho láska sa nás stáva dokonalou.

V Kieslowského filme je i takáto scéna: Otcov chlapec sa rozpráva so sestrou svojho otca: „ Ty veríš v Boha?“ Pýta sa jej, ona jemne prikývne. „Aký je?“ Žena nevie nájsť žiadne slová, žiadny obraz, ktorý by chlapcovej mysli predložila, a tak chlapca objíme: „Čo cítiš?“ spýta sa. „Mám ťa rád“ odpovie chlapec ticho. „Nuž, tam je.“ Povie žena.

Vytisknout