Chlapčenstvo (Pavol Bargár)

Chlapčenstvo

orig. BOYHOOD, USA, 2014, 165´, réžia a scenár: Richard Linklater, kamera: Lee Daniel, Shane Kelly, hrajú: Ellar Coltrane, Patricia Arquette, Lorelei Linklater, Ethan Hawke

Premiéra v ČR a SR: 14. 8. 2014

Hodnotenie: 80 %

Chlapčenstvo nepochybne patrí medzi filmársky najoriginálnejšie diela nielen tohto roku, ale minimálne celého uplynulého desaťročia. Je preto paradoxné, že je postavené na tom „najobyčajnejšom“ základe – na príbehu dospievania jedného ničím nie výnimočného amerického chlapca. Richard Linklater, skúsený a inovatívny tvorca (napr. trilógia Pred úsvitom, Pred súmrakomPred polnocou), sa totiž pre svoj najnovší snímok rozhodol zvoliť žáner časozberného dokumentu – avšak s obsadením skutočným hercov. Film sa natáčal po dobu 12 rokov, vždy na niekoľko dní v roku (je zaujímavé, že celková dĺžka natáčania nepresiahla 55 dní a nezostal po ňom prakticky žiadny nepoužitý filmový materiál), a presne v súlade so svojím názvom zachytáva chlapčenské roky života mladého Masona (E. Coltrane). Divák má možnosť sledovať jeho príbeh od prvej triedy základnej školy až po príchod na univerzitu. Dozvedá sa o Masonových rozvedených rodičoch a ich nových partneroch, jeho sestre, viacnásobnom sťahovaní sa celej rodiny – a predovšetkým o radostiach a starostiach každodenného života. Aj keď je Linklater uvádzaný ako autor scenára k filmu, žiadny scenár vlastne neexistoval a hlavná časť režisérovej – dobre odvedenej – práce spočívala v zachytení toho, čo prinášalo plynutie času a života.

Takto poňatý filmový koncept sa môže na prvý pohľad javiť ako banálny a takmer až balansujúci na hranici bulváru. Linklaterovi sa však vďaka svojmu citlivému prístupu, určitej filmárskej nehe, zmyslu pre humor a predovšetkým trpezlivosti spojenej so značnou dávkou ochoty nechať „veciam voľný priebeh“ bez snahy o prílišnú manipuláciu podarilo vytvoriť skutočne unikátne filmové dielo, ktoré napriek nadštandardnej stopáži (takmer tri hodiny!) nenudí. Navyše jasný zámer vyhnúť sa zobrazeniu prechodových rituálov dospievania v modernej spoločnosti (divák neuvidí prvý deň v škole, prvý bozk i sexuálnu skúsenosť, promóciu, atď.) filmu pomáha vyhnúť sa skĺznutiu do kŕčovitých póz a klišé. Ba čo viac, Chlapčenstvo svojou „obyčajnosťou“ a absenciou vypätých scén a dramatických momentov či zvratov pôsobí ako protipól najrozmanitejších TV reality show, a tým vlastne ide proti srsti veľkej časti súčasného kultúrneho mainstreamu. Bezduché senzácie, pózy či efekty v ňom nemajú miesto. Naopak, Chlapčenstvo je vo svojej podstate oslavou života v jeho každodennosti.

Avšak snáď ešte viac než samotným príbehom hlavného hrdinu a jeho blízkych je Chlapčenstvo zaujímavé kvôli tomu, akým spôsobom ukazuje zasadenie človeka do jeho vlastného kontextu a vplyv, ktorý na neho má (pop)kultúra, spoločenské konvencie, ekonomický a sociálny status, či politické a náboženské presvedčenia jeho samotného i jeho blízkych. Soundtrack k filmu napríklad tvoria ukážky z populárnej hudby, ktorá bola obľúbená v príslušnom roku (2002 až 2013). Jedným z hlavných „hercov“ sa zase stávajú dobové udalosti z politického a spoločenského života, ako vojna v Iraku, prezidentská kampaň a nadšenie určitej časti obyvateľstva z vízie Baracka Obamu, pretože Mason a jeho sestra Sam (režisérova vlastná dcéra Lorelei) sú aktívne formovaní politickými názormi a angažovanosťou svojho otca (E. Hawke). V osobnejšej sfére je zase výborne znázornený význam, ktorý pre americkú kultúru majú niektoré „rituály“, ako napr. rodinné táborenie v prírode, či učenie sa základom baseballu. Okrem toho je tiež zreteľne zrejmý vplyv (pop)kultúrnych fenoménov typu Harry Potter, Britney Spears či Facebook na formovanie názorov a správania Masonovej generácie. Na druhej strane je však potrebné oceniť, že Chlapčenstvo ľudí všeobecne a mládež zvlášť nevykresľuje ako pasívne figúrky vystavené na milosť a nemilosť pôsobenia kultúrnych vplyvov, ale v mnohých ohľadoch ako kritických recipientov a spoluvytvárateľov kultúry (pozri napr. Masonov vzťah k Facebooku či názory na fotografovanie).

Film zároveň implicitne poukazuje i na niektoré problémy súčasnej americkej spoločnosti. V tomto ohľade je možné zmieniť problematiku prisťahovalectva, resp. vyhliadok, ktoré imigranti v USA majú, rozvodovosť a následná výchova detí v rozdelených rodinách, alebo skrytý alkoholizmus. Pôsobivá je napríklad scéna, v ktorej sa Masonova mama (P. Arquette) vyznáva zo straty zmyslu života po odchode odrastených detí z domu. Film, ktorý je v určitom ohľade ódou na rodičovstvo, tak zároveň poukazuje na nebezpečenstvo jeho zbožštenia a absolutizácie. V tejto súvislosti je potrebné oceniť, že Linklater nemoralizuje, no pritom je vo väčšine prípadov jeho postoj k daným otázkam pomerne zjavný. Asi najväčšou slabinou týchto momentiek zo života americkej spoločnosti je, že nedokážu zachytiť komplexnosť a nejednoznačnosť príslušnej problematiky. Niekedy sa preto javí, že Chlapčenstvo skĺzava do miernej stereotypizácie. Asi najzjavnejšie to je viditeľné na spôsobe, akým film prezentuje kresťanstvo, resp. kresťanov. Fenomén kresťanstva je tematizovaný prakticky len v jednej, pomernej krátkej časti filmu, kde vystupujú noví svokrovci Masonovho otca, ktorí sú vlastne jedinými postavami filmu otvorene sa hlásiacimi ku kresťanskej viere. A je potrebné povedať, že ide o kresťanov vyznávajúcich konzervatívne hodnoty a republikánske politické presvedčenie. To symbolicky vyjadrujú darčeky, ktoré od nich Mason dostane k narodeninám počas návštevy ich domu – Biblia a puška. Hoci takýto typ kresťanstva nepochybne patrí do celkovej mozaiky náboženskej scény USA, je potrebné zdôrazniť, že v žiadnom prípade nejde o kompletný obrázok.

Je dobré, že Linklater mal odvahu – a našiel podporu – na vytvorenie tohto filmu. Chlapčenstvo totiž vďaka svojmu citlivému prístupu k všednosti a zasadeniu univerzálnej témy do špecifického kontextu predstavuje dielo, ktoré nám môže pomôcť otvoriť či osvetliť nové dimenzie nášho života. A to je predsa jednou z hlavných úloh (nielen) filmového umenia.

Pavol Bargár

Text recenze.

Vytisknout